Slovenské národné divadlo, Bratislava (opera)

Uvedenie opusu z tvorby Richarda Wagnera v roku jeho dvojstých narodenín sa od prvej národnej opernej scény očakávalo celkom samozrejme. No podobne ako v prípade rovnakého výročia Wagnerovho talianskeho rovesníka Giuseppeho Verdiho, aj dramaturgická voľba Lohengrina zaváňa ľahkým alibizmom a poškuľovaním po ceste ľahšieho odporu.

Uvedenie nového opusu domáceho autora znamená pre slovenskú opernú kultúru vždy veľkú udalosť. Ak aj nie v zmysle kvality, tak určite v zmysle kvantity: na spočítanie diel, ktoré naše profesionálne operné scény premiérovo inscenovali po roku 1989, netreba ani prsty oboch rúk. Košice sú bez zápisu, Banská Bystrica naštudovala Zeljenkovu Bátoryčku a Godárovo Pod rozkvitnutými sakurami, SND popri troch rozprávkových operách (Dubovského Veľká doktorská rozprávka a Tajomný kľúč, Kupkovičova Trojruža) uviedlo Benešových The Players (ktorí však po prvý raz uzreli svetlo javiska v Kolíne nad Rýnom) a Burlasovu komornú Kómu.

Videl som posledné tri inscenácie Rigoletta v SND (1956, 1970, 1987), Kriškovu inscenáciu v Banskej Bystrici (1993) i najnovšiu košickú inscenáciu, okrem toho Savaryho interpretáciu Rigoletta v Paríži a niekoľko televíznych záznamov opery (Parma, Benátky, Drážďany, Brusel). Vytvorené v odlišnom čase rozdielnymi inscenátormi, a predsa sa od seba príliš neodlišovali.

Máloktoré operné dielo malo také pohnuté osudy ako Janáčkova Její pastorkyňa, potom v zahraničí (a teraz aj v SND) uvádzaná pod menom jej hlavnej predstaviteľky ako Jenůfa. Hoci celosvetový janáčkovský boom (najsilnejší na nemeckých operných javiskách ale prítomný v podstate všade) sa zameriava na viaceré z jeho diel – Káťu Kabanovú, Vec Makropulos, Lišku Bystroušku, Z mrtvého domu, ba v Benátkach nedávno uviedli aj jeho prvotinu Šárka, v Brne (po pražskej Wilsonovej inscenácii) chystajú ďalšie predvedenie jeho Osudu – najhranejšou (a treba povedať, že aj divácky najvďačnejšou) jeho operou zostáva Její pastorkyňa.

Detská opera je v domácej i svetovej spisbe málo frekventovaným žánrom. Zrejme aj z tohto dôvodu sa Veľká doktorská rozprávka od slovenského skladateľa Milana Dubovského (1940) vrátila na plagát po pomerne krátkom čase od pôvodnej premiéry (1992). Na sviatok svätého Mikuláša tak do repertoáru Opery SND pribudla opera určená najmladšej vekovej kategórii návštevníkov.

Premiéra súčasného operného diela spĺňa na Slovensku atribúty sviatku – snáď žiadny iný jav nie je v ponovembrových dejinách nášho operného divadla taký vzácny. Javiskový krst diela rakúskeho skladateľa Rolanda Baumgartnera (1955) s názvom Maria Theresia však namiesto osláv vyvolal rad trpkých otáznikov.

Portrét Manon - - tak nazval po rokoch (konkrétne v roku 1894) Francúz Jules Massenet jednodejstvovú reminiscenciu na svoju najúspešnejšiu operu Manon, skomponovanú v roku 1884. O deväť rokov neskôr si ten istý príbeh Prévostovej novely vzal za operný námet aj Giacomo Puccini.

Ako pripomenutie si storočnice narodenia najvýznamnejšieho slovenského operného skladateľa Jána Cikkera (29. 7. 1911 – 21. 12. 1989) zaradila opera SND do repertoáru sezóny 2011/12 nové naštudovanie jeho opery Mister Scrooge. Zamyslime sa najprv nad výberom práve tohto titulu z početnej skladateľovej opernej tvorby.

Opera Slovenského národného divadla otvorila sezónu 2011/2012 premiérou Verdiho Otella. Z dramaturgického hľadiska to nie je titul, ktorý by repertoár našej prvej scény potreboval. Predchádzajúcu inscenáciu režiséra Miroslava Fischera z roku 1993 si pamätá aj mladšia generácia návštevníkov SND, ďalším opusom talianskej proveniencie sa navyše posilnila jednostranná orientácia SND na túto štýlovú oblasť (z 27 titulov, ktoré divadlo uvádza v aktuálnej sezóne, je 17 dielami autorov talianskeho romantizmu alebo verizmu).

Tradícia inscenácií pre deti v Opere SND nie je bohatá. Za čias socializmu dopyt po produkciách vhodných pre mladého diváka saturovali najmä popoludňajšie predstavenia „mládeži prístupných“ inscenácií, napríklad Mozartovej Čarovnej flauty, Dvořákovej Rusalky alebo Smetanovej Predanej nevesty. Len minimum titulov si za cieľovú kategóriu vyslovene definovalo najmladšiu generáciu: spomeňme Humperdinckov Medovníkový domček (Hänsel und Grätchen), Frešovu operu Martin a slnko či Kořínkovu rozprávku Ako išlo vajce na vandrovku. V novšej histórii sa divadlo koncentrovalo predovšetkým na opusy domácich autorov, keď v uplynulých dvadsiatich rokoch uviedlo Veľkú doktorskú rozprávku a Tajomný kľúč Mariána Dubovského, Trojružu Ladislava Kupkoviča i staršiu opernú rozprávku Martin a slnko Tibora Freša.