Národné divadlo Košice (činohra)

S titulmi Ferdinanda von Schiracha, nemeckého dramatika a právnika, sa slovenský divák nestretáva prvýkrát. Jeho hra Teror (2015), ktorá približuje súdny proces s pilotom obvineným z masovej vraždy po zostrelení uneseného civilného lietadla ohrozujúceho futbalový štadión, bola v roku 2019 uvedená v dvoch slovenských divadlách – Divadle Thália Košice a v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Právnické pozadie autora sa jasne odráža v témach aj štruktúre jeho hier, ktoré sa sústreďujú na súdne procesy, spravodlivosť, morálnu zodpovednosť, otázky viny a trestu a etické dilemy. Dôraz na právne a morálne aspekty sa premietol aj do podoby oboch slovenských inscenácií hry Teror, ktoré využili interaktívny formát – o vine či nevine obžalovaného rozhodovali diváci. Tento prvok sa uplatňuje aj v inscenácii jeho najnovšej hry Ona hovorí. On hovorí, ktorú v sezóne 2024/2025 naštudovala Činohra Štátneho divadla Košice v réžii Matúša Bachynca a preklade Barbory Šajgalíkovej.

Inscenácie textov nemeckého dramatika Mariusa von Mayenburga nie sú na Slovensku ničím výnimočným. Hry majú niekoľko aspektov, vďaka ktorým môžu byť, a aj sú, pre divadelných tvorcov atraktívne. Mayenburgov angažovaný postoj je bez útočnej jednostrannej ideológie a dogmatických téz, divákovi „nepodsúva odpovede“ a jeho preferovaným prostriedkom je humor. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo bola v minulej sezóne jeho hra Perplex inscenovaná hneď v dvoch slovenských divadlách. Po Jánovi Luteránovi vo zvolenskom divadle Jozefa Gregora Tajovského (premiéra 16. 12. 2022) text v preklade Lukáša Brutovského inscenoval Juraj Bielik v Národnom divadle Košice. Košická činohra sa týmto titulom po dramatickej „klasike“ (W. Shakespeare Titus Andronicus) a „takmer klasike“ (P. Weiss Marat/Sade) na konci sezóny tematicky presunula do aktuálnej súčasnosti.

Slovenské divadlá sa dramatikovi Bertoltovi Brechtovi už dlhšiu dobu akoby programovo vyhýbali. S výnimkou inscenácie Opera za tri groše z roku 2023 (Jókaiho divadlo v Komárne, réžia Sebestyén Aba) sa na našich javiskách takmer desať rokov neinscenoval žiaden text tohto nemeckého dramatika. Brecht ako dramatik, režisér a mysliteľ pritom patrí ku kľúčovým zjavom európskeho divadla. Na Slovensku sa tvorcovia s jeho poetikou, ale aj estetikou epického (rozumej dialektického) divadla vyrovnávali väčšinou ťažko – Brecht bol skrátka problém.

Keď sa to tak vezme, možno sa všetci mýlia. Alexander Sergejevič Puškin, ktorý ako prvý dramatik obvinil Antonia Salieriho zo smrti Wolfganga Amadea Mozarta (takmer 40 rokov po Mozartovej smrti) i Peter Shaffer, ktorý túto fámu prevzal a rozvinul vo svojej hre Amadeus a poskytol materiál filmovému režisérovi Milošovi Formanovi, ktorý hru celosvetovo preslávil viac ako všetky divadelné predstavenia. A tiež všetci divadelní režiséri, ktorých toto dramatické dielo privádza do extázy. A niekedy aj divákov.

Bez toho, aby si kultúrny svet pripomínal výročia Williama Shakespeara, v prebiehajúcej sezóne až tri slovenské divadlá naštudovali jeho drámy, a to tie, ktorých uvedenia sú vždy malými sviatkami. Nesiahli totiž po tituloch neustále sa recyklujúcich na našich javiskách, ale po textoch náročných a pre tvorcov až nevyspytateľných. Juraj Bielik v trnavskom Divadle Jána Palárika inscenoval problémovú drámu Troilos a Kressida, kde však narazil na totožné komplikácie ako jeho niekoľkí domáci a mnohí svetoví predchodcovia – na žánrové ukotvenie hry, ktorá v časoch prebiehajúcej vojenskej invázie na území Ukrajiny pôsobí dokonca neujasneným názorom na tému militarizmu. Slávna, ale v našich zriaďovaných divadlách zriedkavo uvádzaná tragédia Macbeth v réžii Martina Čičváka v SND sa priveľmi zakuklila do koncepčnej intertextuality, no jasná interpretačná výpoveď o príliš ambicióznom politikovi ovládanom dominantnou manželkou (v dychberúcom podaní Petry Vajdovej) dostatočne priamo atakovala publikum. Trojlístok nekonvenčného shakespearovského výberu v marci uzatvoril košický Titus Andronicus v réžii Bielikovho spolužiaka z VŠMU a šéfa košickej činohry Antona Korenčiho.