Ako Kain a Ábel

Peter Shaffer: Amadeus

Preklad: Alexandra Ruppeldtová

Réžia: Štefan Korenči

Dramaturgia: Peter Himič

Scéna: Pavol Andraško

Kostýmy: Silvia Korenči Zubajová

Hudba: Wolfgang Amadeus Mozart, Miroslav Nemec

Účinkujú:

Antonio Salieri: Ivan Krúpa

Wolfgang Amadeus Mozart: Tomáš Diro

Constanze Weber: Lívia Michalčík Dujavová

Barón von Swieten: Michal Soltész

Jozef II.: Martin Stolár

Chýrničky (Klebetnice): Alena Ďuránová, Henrieta Kecerová

Ignác Greybig: Róbert Šudík

Premiéra: 16. a 17. 9. 2023, Národné divadlo Košice

Keď sa to tak vezme, možno sa všetci mýlia. Alexander Sergejevič Puškin, ktorý ako prvý dramatik obvinil Antonia Salieriho zo smrti Wolfganga Amadea Mozarta (takmer 40 rokov po Mozartovej smrti) i Peter Shaffer, ktorý túto fámu prevzal a rozvinul vo svojej hre Amadeus a poskytol materiál filmovému režisérovi Milošovi Formanovi, ktorý hru celosvetovo preslávil viac ako všetky divadelné predstavenia. A tiež všetci divadelní režiséri, ktorých toto dramatické dielo privádza do extázy. A niekedy aj divákov.

Predčasná, možno aj nečakaná a náhla Mozartova smrť rozvírila po jeho takmer utajenom pohrebe v hromadnom hrobe hladinu verejnej i odbornej mienky a dohady o príčinách jeho úmrtia sa stali základom pre mnohé teórie, z ktorých sa ani jedna nepotvrdila, ale ani nevyvrátila. A tak neoverené správy o možnom Salieriho podiele na Mozartovej smrti sa ukázali ako dramaticky nosný a inšpiratívny prvok, a to z rôznych uhlov pohľadu, najmä ako stret génia s priemerným umelcom. Puškin ako prvý mal potrebu vo svojej krátkej tragédii Mozart a Salieri (má osem strán, do slovenčiny ju preložil Milan Rúfus) ozrejmiť, zdôvodniť a možno aj ospravedlniť Salieriho údajné „zlikvidovanie“ Mozarta.

Dramaticky najucelenejší a na myšlienky bohatý text o konci Mozartovho života vytvoril významný anglický dramatik Peter Shaffer v hre Amadeus z roku 1979. Shafferova hra nekopíruje Puškinov text; miera inšpirácie je prítomná, ale nie určujúca. Shaffer mal v čase písania hry dostatok iných dobových materiálov, ktoré síce nepriniesli nové svetlo do Mozartovej smrti, ale umožnili vznik divadelného textu, ktorý rezonuje aj vyše 40 rokov od svojej premiéry. Shaffer si už ako veľmi mladý obľúbil Mozartovu hudbu. Poznal celé Mozartovo dielo a prečítal o ňom všetky dostupné práce. Pasáž o Mozartovom pohrebe, ktorá sa objavila v jednej z mnohých biografií, ho podnietila k tomu, aby tému ďalej skúmal. A tu sa zrodila myšlienka napísať Amadea.

Premiéra Amadea v košickom Národnom divadle je siedmym uvedením Shafferovej drámy na Slovensku. Aj menej pozornému divákovi neunikne fakt, že nie Mozart, ale Salieri je hlavný hrdina. Aké charakterové nálepky mu dáme, je vcelku vedľajšie, pretože sa „značkuje“ sám a doznáva sa pred obecenstvom k svojim chybám a prehreškom. A je ich požehnane. Ale prečo vlastne, keď historické materiály o nevraživosti či závisti k Mozartovi mlčia? Pretože táto hra nie je ani o Salierim, napriek obrovskej dramatickej ploche vyskladanej z množstva rozsiahlych, zmysluplných vnútorných monológov, napriek precízne vystavanému dramatickému oblúku. A pretože platí – aj keď to nie je pravda, je to dobre vymyslené.

Hra je paradoxne o Shafferovi, o jeho autorskej inšpirácii, temných túžbach, pocitoch, skutočných či predpokladaných hriechoch a nesplnených ambíciách. Vychádzajúc z tejto úvahy mu bol pre jeho zámery bližší Salieri plný rozporov a utajovaných vášní, ktoré, naopak, Mozart rozdával plným priehrštím podobne ako svoju geniálnu hudbu. Ničím neviazaný „kašľal“ na predsudky a konvencie a tolerantná Viedeň ho milovala. Stačí to na závisť? Salieri bol uznávaný skladateľ a hudobný pedagóg s relatívne slušným sociálnym statusom, v tomto zmysle nemal dôvod plieniť Mozartovi dušu a rodinný či hudobný život. Prečo mu teda Shaffer núti polohu zákerného a intrigánskeho závistlivca, ktorý, pretože je sám mimoriadne nadaný, pozná a oceňuje Mozartovu genialitu? Tú nezmení ani Boh, ku ktorému sa Salieri utieka – najprv so svojimi prosbami a neskôr vyhrážkami, pretože ju s veľkou pravdepodobnosťou Amadeovi daroval.

Vonkajšie pohnútky, u Mozarta najmä sociálne a existenčné, nefungujú. Musí teda ísť o vnútorné – a tu sa Shaffer dostáva cez postavu Salieriho k jadru svojej drámy. Čo je dôležité? Samotná tvorba, vnútorný zážitok z jej naplnenia, potlesk obecenstva, uznanie od panovníka? Odkiaľ pochádza inšpirácia a hudobné alebo iné umelecké majstrovstvo? Rozdeľuje Boh spravodlivo talent? Mozartova sláva je nedostihnuteľná, ale Salieri ako hudobník mu závidí niečo iné – geniálny talent. Shafferova hra je plná takýchto otázok, či už priamo vyslovených, naznačených, alebo tušených. Shaffer, poučený aj vlastným záujmom o Mozartov a Salieriho život, stojí pred autorskou dilemou o svojom vlastnom podiele na udržiavaní legendy o Mozartovej smrti a na jej spracovaní v nadčasovej rovine. Dilemu vyrieši väčším priestorom pre Salieriho pohnútky, akoby hľadal aj možnosť pochopenia pre jeho rezolútne rozhodnutie zviesť boj nielen s Mozartom, tam predsa nemôže vyhrať, ale aj so samotným Bohom. Hra je vnútorne disponovaná neustále prispievať k všeobecným otázkam o naplnení ľudskej existencie prostredníctvom tvorby alebo prostredníctvom intríg. Preto neopúšťa dosky, ktoré znamenajú svet.

Prvé, čo môže zaujať na inscenácii Amadeus v košickom Národnom divadle, je strohosť scény, vzdialená všeobecnej predstave o cisárskej Viedni, ktorá bola v tých časoch ponorená (prelom 18. a 19. stor.) do opulentnej barokovej nádhery vyšperkovanej do najmenšieho detailu pozláteného vlysu. Scéna, dokonca ani v náznakoch, nepripomína nádheru cisárskeho dvora, operných domov, úžasných súkromných knižníc či skvelých koncertných sál v nespočetných šľachtických palácoch. Vo všetkých týchto prostrediach sa odohráva Shafferova hra.

Štyri obyčajné stoličky a klavír. Klavír ako hudobný nástroj, posteľ, cisársky stolec aj ako miesto smrti. Mnohoramenné lustre nahradené obyčajnými reflektormi. Scénu vytvoril Pavol Andraško zrejme aj s iným zámerom, ako vytvoriť prázdny priestor, ktorý dráždi obraznosť a nestrháva na seba pozornosť. Oproti prázdnej scéne sa nachádza hľadisko košického divadla, mimoriadny architektonický skvost, ktorý síce vznikol až koncom 19. storočia, ale jeho univerzálna krása evokuje aj nádheru Mozartových čias. Hľadisko sa stáva súčasťou scény, klebetnice využívajú chodbičky medzi sedadlami ako hrací priestor, Salieri sa pravidelne obracia k publiku a žiada či prosí o pozornosť, možno aj o pochopenie. Pozoruhodným a originálnym prvkom scény košickej inscenácie je polovica glóbusu či dutej zemskej pologule s mytologickým motívom, ktorý často zdobil stropy palácov. Zmenšené nebo visí nad scénou počas celého predstavenia, aby tesne pred záverom splnilo svoj účel a poslalo na Zem Mozartov odkaz. Scéna je nemenná počas celého predstavenia, preto každý pohyb predmetmi je rovnako dôležitý ako gesto, mimika či intonácia hercov. Niekedy nie je ani potrebný opis scény, ktorý sa nachádza v Salieriho monológu, ale možno to bol práve tento verbálny akcent, ktorý scénografovi umožnil „oklieštiť“ scénu a vytvoriť čistý divadelný priestor. Nakoniec ostali len dosky.

Kostým Mozarta by mohol nosiť Mick Jagger, možno aj Freddie Mercury. Mozartove farebné kostýmy sú v kontraste s jednoduchým plášťom a oblekom Salieriho. Nekonvenčnosť až výstrednosť kontra priemerná a nevýrazná solídnosť. Cisára reprezentuje obyčajná šerpa, klebetnice zas dlhé plášte. Kostýmy Silvie Korenči Zubajovej vytvárajú zvláštnu divadelnú auru, mierne nadčasovú a dobovo citlivú. Naznačené barokové parochne sú účelovou rekvizitou, nie dobovým módnym výstrelkom ani spoločenskou povinnosťou. Kostým Mozartovej manželky Constanze Weber zvýrazňuje jej poddajnosť Mozartovým výstrelkom, ale nemení jej charakter a dôraz aj na určitú utilitárnosť jej existenčných východísk. Keď sa pred Salierim odhalí, aby zaistila Mozartovi slušnú pozíciu na cisárskom dvore, spodná bielizeň telovej farby dosahuje šokujúcejší efekt, ako keby bola nahá.

Z naznačených súvislostí vyplýva, akoby si režisér Štefan Korenči sám dal určité limity – v otázke využitia takmer prázdneho divadelného priestoru i kostýmov a rekvizít – aby tak mohol naplno rozvinúť a prepracovať to, čo je pre divadlo určujúcim prvkom. A tým sú herci a text. Divadelná pôvodina Petra Shaffera prešla dôslednou režijno-dramaturgickou úpravou (dramaturgia Peter Himič). Miestami dôkladnejšie škrty odkryli jadro textu, jeho podstatu i zákruty mnohoznačného posolstva. Citlivé úpravy v staršom preklade Alexandry Ruppeldtovej umožnili hercom pracovať so slovom vo všetkých významových rovinách. Všetky tieto snahy podporili autorskú víziu stretu vynikajúceho majstra s géniom a poodhalili mnohé ľudské slabosti, niekde vo výraznejšej skratke a naplno, niekde v jemnom náznaku, s dávkou porozumenia.

Scéna môže byť rovnako priestrannou spovednicou, ako aj mníšskou celou, kobkou v blázinci, prijímacím salónom na cisárskom dvore či väzením. Režisér trpezlivo buduje príbeh ako pavučinu životných osudov ambiciózneho Salieriho a k spoločenským konvenciám ľahostajného Mozarta. Hudba v divadelnej inscenácii o dvoch hudobných majstroch nevytvára očakávanú hudobnú kulisu, ale v danom režijnom poňatí súzvuk všetkých využitých zložiek; dopĺňajú ju slová, šumy, klebety, kroky, šepot, padajúce partitúry. Jej geniálny rytmus a napĺňanie zmyslov je predsa zdrojom drámy, východiskom i dôsledkom tragických rozhodnutí. Pôvodnú hudobnú kompozíciu vytvoril skladateľ Miroslav Nemec s použitím Mozartových skladieb (Adagio, Don Juan, Rekviem). Vznikla tak zvláštna scénická hudba presne definujúca jednotlivé scény a výstupy, ako aj herecké kreácie.

Režisér Štefan Korenči so svojou bohatou divadelnou aj rozhlasovou praxou využíva potenciál hereckých výstupov ústrednej dvojice a v emotívnom súboji slov a tónov predkladá Shafferov dramatický text publiku. Rozsiahle Salieriho monológy zapĺňajú prázdny priestor scény myšlienkami, pocitmi, úvahami. Autor i režisér postupne akcentujú určité slová, ktoré začínajú rámcovať príbeh – hudba, smrť, sláva, sex, moc a vplyv. Režisér významne pracuje aj s tichom a šepotom. Hlas sa vynára z pozadia scény, neurčitý až bezvýrazný a postupne sa prepletá s charakteristickým divokým Mozartovým smiechom. Divákov do príbehu vťahujú klebetnice (Alena Ďuránová, Henrieta Kecerová), prostredníctvom ktorých sa z hĺbky vekov ozýva tón antického chóru; síce posilnený mikroportmi, ale o to účinnejší. Hlasy hlavných postáv, Salieriho (Ivan Krúpa) a Mozarta (Tomáš Diro), sa dajú vnímať v rovine plnohodnotnej hereckej práce, ale aj ako zvuk: starší – tajomný, s množstvom náznakov a mladý – nespútaný, hravý a tiež sľubujúci problémy či nepochopenie. Mozartovu manželku Constanze Weber stvárňuje Lívia Michalčík Dujavová. Je to jediná ženská dramatická postava v Shafferovej hre a herečka ju napĺňa mnohými významovými rovinami, od šantivého, takmer dievčensky naivného záujmu o Mozarta až po starosť o rodinu, ktorej Mozart nedokáže vytvoriť plnohodnotné zázemie.

Ivan Krúpa je hereckým pilierom inscenácie, vo svojom výraze má nadhľad, je presný, vypočítavý, plný pochybností, či už pravých, alebo predstieraných. Núti diváka k tichému dialógu, pochopeniu či nesúhlasu. Diro je na scéne roztancovaný ako Mozartova hudba, hudobný živel, ktorý nepozná žiadne medze, iba tie, ktoré si vytvorí sám. V prvej, pomalšej časti oťukávajú nielen seba, ale aj diváka, či pristane na túto hru – na vymyslenú hru autora, nie na životopisný príbeh, ktorý v obrazoch sleduje životné osudy dvoch hudobníkov. Druhá časť, bohatá na rozhodnutia a ich dôsledky, paradoxne, plynie rýchlym tempom, vodopád dramatických scén na javisku zastaví až Mozartova smrť a partitúry padajúce z neba. Režisér na obnaženej scéne odkrýva dramatický text gestom, pohľadom, jedným reflektorom. Ľahučké Mozartove melódie vystrieda Rekviem…

Keď sa to tak vezme, možno sa naozaj všetci mýlia. Puškin, Salieri, Mozart, Shaffer i Forman. A možno ani nie. Všetci, každý zo svojho pohľadu, nastolili otázku zrodu geniality, žiarlivosti, frustrácie z poznania a boja o prekročenie vlastnej priemernosti za akúkoľvek cenu. Aj tú najvyššiu. V kaleidoskope týchto dramatických podôb ľudskej existencie, od Puškina po Shafferovho Amadea, sa ukazuje doteraz magická, najvnútornejšia podoba boja človeka so sebou samým a s Bohom. A poskytuje toľko výkladov ako samotná Mozartova hudba.