Divadlo Alexandra Duchnoviča, Prešov

Keď som čítala Gorkého Vassu Železnovovú, verziu z roku 1935, tú známu verziu, ktorá sa masovo uvádzala v krajinách bývalého sovietskeho bloku – a odmyslela som si na chvíľu, že je to dielo autorom nútene prerobené, plod brutálneho stalinského nátlaku, a teda istým spôsobom nemravné – musím priznať, že ma dosť zaujala.

Najnovšia inscenácia Blaha Uhlára v Divadle Alexandra Duchnoviča sa odlišuje od jeho predchádzajúcich spoluprác s rusínskym divadlom najmä „svojím vznikom“, keďže nejde o javiskový tvar, ktorého jadrom sú kolektívne improvizácie súboru či iné alternatívne divadelné postupy. Hoci tvorcovia tentoraz ako východisko použili starší dramatický text, inscenácia tematicky zapadá do spomínaného radu spoločných diel, keďže Ladislav Smoček v hre Čudné popoludnie Dr. Zvonka Burkeho vytvára absurdný, groteskný svet plný bizarností a obrátenej logiky.

Hra autora Ďura Papharhajiho je sondou do spolužitia staršieho manželského páru Emy a Emila, ktorých spoločný život je jedným veľkým vzdušným zámkom. Svoju minulosť vystavali postavy na mnohých sebaklamoch a dobrovoľnom zamlčaní pravdy. To bola pre nich jediná možnosť ako uniknúť skutočnosti naplnenej nespokojnosťou a nešťastím.

Téma nostalgie a konfrontovania sa s minulým režimom je v slovenskom divadelnom priestore stále živá a zdá sa ešte nevyčerpaná. Hra Štefana Suchého Vtáčie mlieko zobrazuje túto tému v prostredí bývalého družstva na rusínskom vidieku. Hrdých, napredujúcich ľudí ženúcich sa za majetkom stavia do kontrastu s bežným jednotlivcom, ktorý nie je schopný sa prispôsobiť súkromným ani celospoločenským zmenám. Hra však nie je baladou o beznádejnom stave spoločnosti. Hovorí o stratenej generácii poprevratových podnikateľov a ich neprispôsobivých rovesníkov, ktorú ale môže zachrániť ich potomstvo vyznávajúce skutočné hodnoty.

Prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča uvádza popri tituloch v rusínčíne tiež inscenácie v ukrajinskom jazyku. Je to jedna z kultúrno-politických úloh tohto divadla vo vzťahu k minoritám na Slovensku.

Komický paradox francúzskeho filozofa Jeana Buridana sa stal hlavným motívom, tematickým východiskom a nosnou metaforou osudu postáv najnovšej hry Karola Horáka.

Divadlo Alexandra Duchnoviča si za ostatných dvadsať rokov vyslúžilo v slovenskom divadelnom kontexte výnimočné postavenie dvoma výraznými javmi - jasne formulovanou dramaturgiou a nezvyčajne vyrovnaným hereckým súborom. Prvú poznávaciu veličinu - umelecký program - kreoval nebohý Vasiľ Turok.

Aj Rastislav Ballek patrí k režisérom, ktorí sa snažia dramaturgicky i režijne vysporiadať s vývinovými míľnikmi moderného európskeho divadla, ktoré sa na Slovensku dlhé roky z politických dôvodov nenosili. No pomaly dvadsať rokov po páde totality by bolo prirodzenejšie, keby sa takéto tendencie už dávno naplnili. Lenže divadelná prax má vo všeobecnosti svoje zotrvačnosti. A na Slovensku k zotrvačnosti treba prirátať aj objektívne podmienky, divadelnej praxe, ktorá vymenila tlak ideologický za tlak finančný, zložito prepletený s tlakom komerčným.

Kto by si pomyslel, že ani nie 20 rokov po prekonaní princípov socialistického realizmu sa jeden z jeho pilierov vráti na naše javiská... Ale stalo sa. Svetozár Sprušanský v prešovskom divadle Alexandra Duchnoviča zavŕšil 23. mája 2008 „ruskú trilógiu“. Po Čechovovom zaujímavom Ujovi Váňovi (2005) a ilustratívnom Revízorovi N. V. Gogoľa (2006) sa vrátil k rannej hre Maxima Gorkého Na dne.

Po rokoch prebíjania sa štátom málo podporovanou alternatívnou scénou, sa Uhlár opäť vracia do prešovského DADu. V roku 2003 pripravil s kolektívom oddaných hercov divadla inscenáciu Prelud. Pokračoval s overenými tvorivými postupmi, ktorým herecký ansámbel divadla rozumie. A celkom zákonite obmieňal aj svoje tradičné témy. Tie sú vždy ukotvené v spoločenskom i osobnom živote. Pre divákov s tradičnejšou diváckou skúsenosťou sú prekvapujúce, šokujúce, neraz aj vzrušujúce.