(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

2023/2024

Herci v škole? Čaute!

Augusto Boal bol brazílsky divadelník, teoretik a politický aktivista, priekopník toho, čo dnes nazývame aplikované divadlo. Vo svojom diele Divadlo utláčaných predstavuje divadelné formy, ktoré by mohli pomôcť v aktivistickom boji proti útlaku. Jednou z nich je „neviditeľné divadlo“. Pointou takéhoto divadla je, že sa neodohráva v divadelnej sále, ale vonku, medzi ľuďmi. Boal uvádza príklad z reštaurácie, kde sa strhne debata medzi jej zamestnancami a dvoma zákazníkmi, ktorí sú ale v skutočnosti „nasadenými“ hercami, o pomere ceny jedla k platom zamestnancov, ktoré sú malé a nedostatočné. Vďaka takejto „neviditeľne“ zohranej scénke si podľa neho mocní uvedomia, že je niekde chyba a nerovnosť.

Sme slobodní, a zrazu nie sme

Autorská inscenácia Michala Beleja, inšpirovaná tragicky ukončeným životom a nadčasovými myšlienkami predstaviteľky britského ženského hnutia Emily Davisonovej (1872 – 1913), z pohľadu súčasnosti viacvrstvovo rozpráva o utláčaných jedincoch v rigidnej spoločnosti a skúma „hranice medzi aktivizmom a terorizmom, maskulinitou a femininitou, obeťou a manipulátorom“.

Emigrovať sám pred sebou

Inscenácia Pred očami západu je voľným spracovaním rovnomennej románovej predlohy Josepha Conrada z roku 1911 a predovšetkým Jařabovou polemikou o Rusku a jeho podstate, ktorá vylučuje možnosť zmeny a pokroku. Conrad v autorských poznámkach ku knihe zdôrazňuje zámer „vyjádřit ani ne tak politický stav jako psychologii Ruska“ , nakoniec, sám bol ukrajinsko-poľského pôvodu a musel v mladosti opustiť vlasť. Ponúka tým nepriamo mandát na adaptáciu v duchu súčasnosti a historickej skúsenosti nadobudnutej od čias pred prepuknutím 1. svetovej vojny, keď román vznikol.

Naše deti našej a Štepkovej doby

K histórii môžeme pristupovať rôzne. Môžeme fakty z nej gumovať, obchádzať, vymýšľať si, t. j. zámerne klamať, zameriavať sa iba na tie, ktoré nás stavajú na najvyššie piedestály či chvália, aby sme vybudovali o sebe chýrny „chýr“, alebo môžeme byť k nej iba láskaví. Tak, ako to urobil Stanislav Štepka vo svojej zatiaľ poslednej inscenovanej hre Deti doby v réžii Ondreja Spišáka, ktorú Radošinské naivné divadlo pripravilo pri príležitosti 65. výročia svojho vzniku.

V sieti

Text Jána Šimka predstavuje sériu obrazov, ktoré síce na seba zdanlivo nenadväzujú, no majú spoločných menovateľov – svet sociálnych sietí a prekrúcanie pravdy. Autor na tento fenomén nazerá z dvoch uhlov pohľadu – historického a súčasného. Skúma princíp totalitných režimov, zamýšľa sa nad tým, čo z ich praktík preniká aj do súčasnosti a ako sa to prejavuje na sociálnych sieťach. Aké neblahé dôsledky má nesprávne používanie sociálnych sietí?

Ako Kain a Ábel

Keď sa to tak vezme, možno sa všetci mýlia. Alexander Sergejevič Puškin, ktorý ako prvý dramatik obvinil Antonia Salieriho zo smrti Wolfganga Amadea Mozarta (takmer 40 rokov po Mozartovej smrti) i Peter Shaffer, ktorý túto fámu prevzal a rozvinul vo svojej hre Amadeus a poskytol materiál filmovému režisérovi Milošovi Formanovi, ktorý hru celosvetovo preslávil viac ako všetky divadelné predstavenia. A tiež všetci divadelní režiséri, ktorých toto dramatické dielo privádza do extázy. A niekedy aj divákov.

Go to Top