Človek by sa mal učiť na chybách sprostých

Stanislav Štepka: Ako sme sa hľadali (Správa z hlavnej cesty)

Réžia: Juraj Nvota

Scéna a projekcie: Lukáš Kodoň

Kostýmy: Peter Čanecký

Hudba: Ján Melkovič, Martin Toman, Matúš Uhliarik

Choreografia: Ladislav Cmorej

Účinkujú:

Etela Vlasáková: Zuzana Norisová/Veronika Horváthová

Gašpar: Martin Toman/Adam Jančina

Dievča (Mária Poljaková): Tereza Hanáková

Ján Jessenius: Samuel Spišák/Tadeáš Bolo

Pútnik: Mojmír Caban

Pútnička 1: Maruška Nedomová

Pútnička 2: Tereza Hanáková

Pútnici: Martin Toman/Adam Jančina, Vladimír Svítek/Matej Wolf, Ladislav Hubáček

Napoleon Bonaparte: Adam Jančina/ Martin Toman     

Anton Bernolák: Samuel Spišák/Tadeáš Bolo

Martin Lackovič: Mojmír Caban

Ján Hollý: Stanislav Štepka

Gazdiná: Zuzana Norisová/ Veronika Horváthová

Ľudovít Štúr: Martin Toman/Adam Jančina

Jozef Miloslav Hurban: Samuel Spišák/Tadeáš Bolo

Michal Miloslav Hodža: Vladimír Svítek/Matej Wolf

Anička Jurkovičová: Tereza Hanáková

Andrej Sládkovič: Ladislav Hubáček

Marína: Maruška Nedomová

Adela Ostrolúcka: Tereza Hanáková

Jonáš Záborský: Stanislav Štepka

Mišeníková: Maruška Nedomová

Svetozár Hurban Vajanský: Mojmír Caban

Mikoláš Aleš: Samuel Spišák/Tadeáš Bolo

Robotník: (Gašpar): Adam Jančina/Martin Toman

Pavol Országh Hviezdoslav: Stanislav Štepka

Warholová: Maruška Nedomová

Jozef Petzval: Ladislav Hubáček

Karol Plicka: Matúš Uhliarik/Martin Šenc

Jozef Gregor Tajovský: Vladimír Svítek/Matej Wolf

Jozef Murgaš: Stanislav Štepka

Hudobná skupina: Matúš Uhliarik/Martin Šenc (klavír), Ladislav Hubáček (bicie nástroje), Vladimír Svítek/Matej Wolf (kontrabas)

1. a 2. premiéra 8. a 9. 11. 2024, Radošinské naivné divadlo, Bratislava

V kontexte posledných sezón Radošinského naivného divadla je ostatná premiérovaná inscenácia Ako sme sa hľadali nahnevanejšia a hádam aj prísnejšia nielen v jazyku inscenovania, ale aj v posolstve. Je v nej niekoľko obrazov, v ktorých nenájdeme žiadny komediálno-ironický nadhľad, láskavé „zvrtnutie“ tragickej situácie nečakaným klaunsko-komickým pohľadom či vtipný komentár, vďaka ktorému diváci pocítia úľavu. To isté sa týka aj pointovania niektorých obrazov. Jedným z takých je situácia, v ktorej na scénu príde skupina utrápených, zranených a hladných Slovákov a Sloveniek, ktorí už tri dni putujú za blahoslavenou Matkou Božou, aby ju prosili o pomoc. Púť je síce z divadelného hľadiska symbolickým útekom pred morom, tureckými či inými vojskami a hladom, ale cestou sa pútnici snažia kradnúť vrecia s múkou a žobrú. Stretávajú lekára Jána Jesseniusa, ktorý im nechce dať žiadne jedlo, pretože ho má iba pre seba na cestu do Prahy, navyše sa pútnikov bojí. Obraz sa končí delostreleckými výbuchmi, postavy sa rozutekajú a nasleduje časť, ktorá sa týka osobnosti Napoleona a bitke na Morave pri Slavkove v roku 1805. Oba obrazy vypovedajú o tom, že slovenský ľud bol nielenže sužovaný, ale zo zúfalstva i kradol a strácal aj vieru v božiu spravodlivosť. Ďalším výstupom je kázeň farára Jonáša Záborského, z ktorej sa od chorého a unaveného významného slovenského dejateľa, panslavistu a dramatika dozvedáme, že nevedomosť je aj naďalej medzi slovenským ľudom najväčšou zhubou, a to spolu s nenávisťou, nevďačnosťou, hašterivosťou, chamtivosťou a závisťou. Počas monológu Stanislav Štepka v postave Záborského takmer neustále dával najavo, že ide aj o jeho vlastný názor na vtedajší, ale v mnohom aj dnešný stav našej slovenskej mysle a ducha. Aktuálne a veľmi silno, t. j. nekomediálne, vyznieva i spev prvej strofy slovenskej „ľudovej“ piesne – hymny Nad Tatrou sa blýska, ktorú spolu s poloslepým Jánom Hollým spievajú Jozef Miloslav Hurban, Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža. Aj napriek tomu, že tieto postavy spievali hymnu krátko po tom, ako v komickom vyznení „zarepovali“ pár veršov z Hollého Svätopluka (známy je najmä prvý verš: „Spívám, jak hroznú Svatopluk na Karolmana védel vojnu…“) na znak vďaky, že im požehnal uzákonenie spisovnej slovenčiny na základe stredoslovenského nárečia. Aranžovaná bola tak, aby sme si mohli uvedomiť váhu jej dôležitosti v historických a predovšetkým nemanipulovaných súvislostiach.

            Základný príbeh Štepkovej hry Ako sme sa hľadali v roku 2024 je však podobný prvej verzii, ktorá vznikla v trnavskom Divadle Jána Palárika v roku 1983, i v druhej verzii, uvedenej v Radošinskom naivnom divadle v roku 2003, a všetky tri režijne pripravil Juraj Nvota. Inšpiráciou vzniku hry bol historický fakt: v roku 1584 od Macka Poljaka (hist. Maczka Poliáka) odišla manželka do Trnavy, a to mimoriadne znepokojilo richtára aj radošinskú radu. A pretože sa v Radošine veľmi báli, že sa tento nešvár rozšíri, napísali list pre vrchnosť v Trnave s prosbou o nájdenie pani Poljakovej a jej navrátenie späť. V aktuálnej verzii s listom vyšlú do Trnavy Etelku Vlasákovú hneď potom, ako si vypočujeme jeho obsah v podarí radošinského richtára (v predchádzajúcich verziách sa list nečítal) a rozlúči sa s milovaným Gašparom s tým, že sa tešia na jej návrat domov. Etelka však Gašpara stretne až o tristo rokov a má už inú podobu – je Robotníkom a opätovne sa do seba zamilujú. Etelka je tiež jedinou postavou, ktorú Štepka nechal – obdobne ako postavu Vlasáka z prvej verzie či Etelu Vlasákovú z druhej verzie – „blúdiť“ po Slovensku, aby naplnila hlavné posolstvo hry (i inscenácie). Stretáva totiž našich popredných dejateľov, aby i dnešnému divákovi, podobne ako pred štyridsiatimi rokmi, predstavil osobnosti, ktoré sa – Štepkovými i Nvotovými slovami z bulletinu inscenácie – pričinili o povznesenie slovenského ducha poukazovaním na dôležitosť kultúry a vzdelávania. Ani v jednej z inscenačných verzií pútnici históriou Slovenska nestretávajú rovnaké osobnosti. V aktuálnej verzii sú nimi Ján Jessenius, Napoleon Bonaparte, Anton Bernolák, Ján Hollý, Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Anička Jurkovičová, Andrej Sládkovič, Marína (Mária Pišlová), Adela Ostrolúcka, Jonáš Záborský, Svetozár Hurban Vajanský, Mikoláš Aleš, Pavol Országh Hviezdoslav, Júlia Warholová, Jozef Petzval, Karol Plicka, Jozef Gregor Tajovský a Jozef Murgaš. V druhej verzii to bola Terézia Vansová a Elena Maróthy Šoltésová, ale aj Wolfgang Amadeus Mozart, Eugen Suchoňa ďalší. Každá epizóda priameho stretnutia Etelky s niektorou z historických osobností, alebo ich predstavenie v samostatných výstupoch, je ladená typicky štepkovsko-radošinsky, teda komediálne láskavo, s vtipom a humorne. Napríklad, keď sa Etelka stretne s Jesseniusom, chce ju „pitvať“, pretože si myslí, že je mŕtva (ide o narážku na jeho európske prvenstvo, keď v roku 1600 vykonal prvú verejnú pitvu ľudského tela), alebo keď si takmer slepý Ján Hollý skúša okuliare, vďaka ktorým lepšie počuje, lebo mu tlačia na uši, a preto si necháva zopakovať chvály na seba, lebo ich veľmi rád počúva. Ďalej napríklad, keď sa Štúr spolu s Adelkou Ostrolúckou vyzliekajú do plaviek v rovnakom modro-bielom pásikovom dizajne a spoločne sa opaľujú, pričom rúčky jej zamilovane natiera krémom nivea, alebo Anička Jurkovičová nechce hrať postavu Siroty v nepodarenej hre Jozefa Miloslava Hurbana, ten jej však prefíkane ponúkne dvojrolu, čo ju napokon obmäkčí, alebo v obraze, keď Pavol Országh Hviezdoslav musí mať prekladateľa. Štepkovo-Nvotovský pohľad na našu históriu ukončila éra budovania socializmu, ktorá bola zobrazená idealisticky, a vďaka tomu, že sa v tomto období konečne Etelka stretla so svojou staro-novou láskou – Robotníkom (Gregorom), tak záver vyznel romanticky. V súčasnosti, t. j. po tristo rokoch stretne aj utečenkyňu Máriu Poljakovú, ktorá však neprejaví vôľu vrátiť sa do Radošiny.

            Scénografické riešenie Lukáša Kodoňa, ktorý je zároveň aj autorom projekcií, umožňovalo kombinovať tradičný činoherný scénický priestor s intermediálnym. Jeho základ bol vytvorený z malého pódia umiestneného vpravo, ktoré bolo prepojené s tromi závesmi, podobnými, ako používala commedia dell´arte. Boli na nich premietané rôzne prostredia (vojnové zábery, hory, rieka, domy, továreň atď.) či portréty zobrazovaných osobností a občas slúžili na odchod a príchod postáv. Jedine pri výstupe Ľudovíta Štúra a Adely Ostrolúckej sa na pozadí nelogicky premietala fotografia so žeriavom stojacim v rieke. Pódium patrilo aj radošinskému richtárovi, keď čítal list trnavskej vrchnosti, na závesoch sa premietal erb Radošiny, odohrávali sa tu herecké výstupy Aničky Jurkovičovej, v pohybových kreáciách putovali Štúr, Hodža a Hurban za Hollým atď. Za pódiom mala svoje nástroje rozložená hudobná skupina, po bokoch javiska stáli dva reflektory a jedinými pohyblivými scénickými prvkami boli plné vrecia s „múkou“ a oválne plechové vaničky s ušami, naplnené bielymi plachtami, ktoré podľa potreby menili svoj symbolický význam. O vrecia sa opieral Štúr aj so svojou láskou, boli i jednoduchými vrecami s obilím, ktoré Etelka s Robotníkom vyprázdňovali do vaničiek a potom z bieleho plátna ho sypali do imaginárneho mlyna atď.

Historizujúce kostýmy Petra Čaneckého v základnej charakteristike vystihovali nielen jednotlivé obdobia pri putovaní Etelky, ale i status osobností a vďaka identifikačným znakom aj ich identitu – Hviezdoslav mal známu bodkovanú mašľu, v kostýme Aničky Jurkovičovej bielou kruhovou výstužou do sukne zdôraznil jej divadelný status a pod.

             Herecké výkony môžeme hodnotiť ako štandardné vo všetkých zložkách – hereckej, speváckej a tanečnej. Najnáročnejší part mal Samuel Spišák, ktorý interpretoval najviac veľmi rôznorodých postáv na väčších plochách. Z ďalších hlavných predstaviteľov napríklad Zuzana Norisová vniesla do postavy Etelky veľa jemnosti a ženskosti, na rozdiel od Veroniky Horváthovej, ktorá ju stvárnila ako razatnejšiu, zemitejšiu a rozhodnejšiu.  

Inscenátori sa rozhodli použiť scénickú hudbu z druhej inscenačnej verzie z roku 2003 od Jána Meloviča, s úpravami piesní a aranžmánmi Matúša Uhliarika. Vzhľadom na veľký počet vedľajších postáv sa niektorými z nich stávali aj hudobníci (postavy Karola Plicku, Jozefa Gregora Tajovského a i.). Ich výkon ladil s naivným herectvom Radošinského naivného divadla.

Aj napriek štýlovej nezladenosti, t. j. vážnemu až ostro dramatickému akcentovaniu niektorých situácií, inscenácia Ako sme sa hľadali nieje iba varovaním pred opakovaním tých istých chýb z obdobia socializmu, mečiarizmu či v súčasnosti, ako o tom v monológu – kázni hovorila postava Jonáša Záborského v interpretácii Stanislava Štepku. Súčasná inscenačná podoba Štepkovho scenára stále láskavo a s veľkým humorom predovšetkým poúča. Zobrazenie našich významných osobností nie je však iba prvoplánovou zdivadelnou čítankou o ich životoch a historickom významne, ale je i štepkovsko-pokušiteľským klaunským pohľadom na ich povahy. A to aj z perspektívy štyridsaťročného vývoja scenára/inscenácií, napriek rôznym akcentom na problémy vtedajška/dneška a vo veľmi odlišných kultúrno-politických a spoločenských kontextoch.