(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Čierne na bielom, a predsa neviditeľné

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Čierne na bielom, a predsa neviditeľné
Divadlo
Inscenácia Iva Há: Napísané do tmy. (Ne)známy osud Slovenky Hany Gregorovej
Premiéra16. júna 2009
Divadelná sezóna

Dramaturgická spolupráca: Monika Kováčová,
Výprava: Miriam Struhárová a.h.,
Hudba: Juraj Haško, a.h., výber,
Réžia: Iveta Škripková
Videoprojekcie: Denisa Kolesárová, Cimbal: Vladimír Homola, Pohybové konzultácie: Zuzana Hájková a Rozália Ursínyová
Hrajú: Marianna Mackurová, Alena Sušilová, Mária Šamajová, Juraj Smutný, Veronika Fekiačová, Slavomíra Fulínová, Nina Mullerová
Premiéra: 19.6. 2009 v Štúdiu T.W.I.G.A v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici
Žena nie je len manželka. Manželka nie je len žena a emancipácia a hľadanie vlastnej identity nie je záležitosť posledného polstoročia a nie je ohraničená západoeurópskym regiónom. Všeobecné a neoverené zjednodušovanie sa však snaží v mysli ľudí presadiť jednotný povrchný názor, ktorý veľmi často nezodpovedá realite, ba práve naopak, prekrýva významné skutočnosti a fakty. Takýmto názorom je napríklad i pohľad na otázku ženskej emancipácie, feminizácie a prijímania feminizmu v československej spoločnosti minulého storočia. Socialistická doktrína, ktorá odmietala akékoľvek prejavy kritiky a asociácie na doby predchádzajúce, jednoducho zahladila stopy po úsiliach žien, ktoré boli schopné si svoju ženskosť uvedomiť a verejne sa k nej prihlásiť ešte pred februárom 1948. Po páde železnej opony došlo k istému uvoľneniu, zanikli prekážky prijatia podnetov v oblasti umenia, kultúry a filozofie a tým sa začal i proces skúmania prenikania týchto trendov v období totality alebo pred ňou. A že ženská téma bola často diskutovanou, o tom svedčia mnohé ženské autorky, ich diela a spoločenská angažovanosť. Nevýhodou bolo, že ich činy zostávali v tieni ich mužských protikladov, manželov, partnerov, spolupracovníkov. Spoločenský konzervativizmus sa nechcel púšťať do ostrého konfliktu s predpísanými pravidlami a tak radšej nechal výrazné osobnosti a ich diela, možno práve preto, že boli ženami, zapadnúť prachom.
Našťastie sa aj v súčasnosti objavujú pokusy o odkrývanie dejín, spoznávanie kontextov a súvislostí, a to aj v rámci odhaľovania ženskej otázky v československom regióne. A svedčia o tom, že feminizmus nebol neznámym pojmom už v období prvej republiky.
Jednou z významných predstaviteliek „prvorepublikového“ feminizmu a ženského hnutia bola i Hana Gregorová, rodená Lilgová. Verejnosti je všeobecne známa ako manželka dramatika Jozefa Gregora-Tajovského, ale okrem toho, že bola jeho životnou partnerkou, bola i spoločenskou aktivistkou, spisovateľkou, ktorá sa verejne nebála vystúpiť proti diskriminácii, a venovala sa vo svojej tvorbe aj ženskej otázke, problematike ženskej emancipácie, sebauvedomovania si svojho postavenia, kriticky vnímala a komentovala situáciu, v ktorej sa československá žena nachádzala a snažila sa o spoločenskú osvetu v tomto duchu. Zámerne používam termín československý, pretože manželia Gregorovci boli prívržencami ideálov a hodnôt 1. československej republiky, čo sa aj v prípade Hany Gregorovej prejavilo v jej postoji k ženskej emancipácii, veď samotný Masaryk sa netajil príklonom k rodovej rovnoprávnosti a azda nebolo i náhodou, že ženy získali volebné právo v ČSR už roku 1919. Preto považujem za korektné vzťahovať snahy Hany Gregorovej geopoliticky na územie ČSR, pričom samozrejme štátna príslušnosť žien v tejto republike nezohráva prvoradú úlohu.
Feministický a kultúrny časopis Aspekt sa od svojho založenia venuje aj objavovaniu zabudunutých (aj slovenských) autoriek a okrem iného sa snaží o znovunavrátenie alebo pripomenutie si priekopníčok slovenského feminizmu. K nim bez výhrad patrí i Hana Gregorová, vo vydavateľstve Aspekt vyšla roku 2007 reedícia jej knihy Slovenka pri krbe a knihy z roku 1929 pod názvom Slovenka pri knihe, čítanka, obohatená o Gregorovej ďalšie texty. Dôkazom, že život a tvorba Hany Gregorovej sú stále inšpiratívne, je i ostatná inscenácia štúdia T.W.I.G.A. BdnR v Banskej Bystrici, ktorá je autorským dielom Ivety Škripkovej.
Iveta Škripková kontinuálne rozvíja osobitú divadelnú poetiku, ktorej ťažiskom je práve rodová problematika. Cez javiskovú interpretáciu nastoľuje dôležité feministické otázky a témy a na základe divadelnej práce s textom, jednotlivými scénickými zložkami, interakciou spolutvorcov a spolutvorkýň a ich umeleckého vnímania genderu sa snaží o scitlivenie tejto otázky, ale zároveň vytvára akýsi dialóg medzi javiskom a hľadiskom, ktorého základnou tézou je ženská otázka, rodové stereotypy a ich miesto v našej spoločnosti. Spolu s Aspektom je BdnR spoluautorom projektu Ružový a modrý svet, jednou z jeho úloh je i osvetová a vzdelávacia činnosť. Škripková vzdeláva, vysvetľuje, kritizuje a poukazuje prostredníctvom svojich inscenácií, dramatických textov, čiže je jedinou slovenskou praktickou divadelníčkou, ktorá sa programovo venuje konkrétnej téme a taktiež je veľkou výhodou, že môže svoje divadelné projekty realizovať na scéne etablovaného slovenského divadla. Je to istá výhoda, napriek tomu, že ide vlastne o veľmi ohraničený a vymedzený tematický okruh záujmu, pretože štúdio T.W.I.G.A. nemusí zápasiť s priestorovými, časovými či finančnými komplikáciami až v takej miere ako mnohé iné nezávislé divadelné zoskupenia, umelci či umelkyne.
Iveta Škripková sa v inscenácii Napísané do tmy podujala na nie práve ľahkú úlohu – vytvoriť divadelnú inscenáciu, ktorá autenticky vypovedá o živote, tvorbe a vzťahoch Hany Gregorovej. Opiera sa o prostriedky dokumentárneho divadla, ktoré prepája s vlastnou dramaturgicko-režijnou koncepciou a svojským divadelným rukopisom.
Ako autorka textovej predlohy (pseudonym Iva Há je jedným z mnohých, ktoré autorka používa a pod každým menom dokáže ponúknuť iný uhol pohľadu, iné narábanie s jazykom, formou a obsahom) preukázala nielen značný cit pre prácu s historickými prameňmi a materiálmi tým, že dokázala celkom objektívne a prakticky nezaujato spracovať skutočné fakty, ale okrem toho je chvályhodné, že jej historický výskum nezostal len v písomnostiach. Osobnými stretnutiami s Gregorovej potomkami tiež čerpala inšpiráciu pre svoj text. Ide teda o solídny obraz života Hany Gregorovej v dramatickej podobe, pričom ale umelecká úroveň textu nie je prezentovaná na úkor faktografického obsahu.
V široko rozvetvenom obraze nielen osobného a profesionálneho života Hany Gregorovej ho autorka sleduje z viacerých časových rovín, obdobie mladosti, staroby, manželstva, tehotenstva, materstva až po retrospektívny pohľad na jej život prostredníctvom jej dcéry Dagmar.
Pevnou dejovou líniou je retrospektívny pohľad dcéry Dagmar, ktorá má prevziať za matku Řád T. G. Masaryka za zásluhy a počas celého predstavenia sa prelína príbeh zo súčasnosti, v ktorom Dagmar spomína a asociuje matku s ostatnými časovými líniami, pričom má dej prakticky cyklický charakter a tendenciu sa neustále vracať späť k pozícii a dojmom Gregorovej dcéry.
Škripková však veľmi citlivo pracovala s dobovými materiálmi a tak je inscenácia a text v istom zmysle i spoločensko-politickým obrazom počiatku 20.storočia, prepojila súvislosti českej a slovenskej inteligencie a prirodzene použila aj autentické záznamy, zápisy, výpovede bez dojmu umelosti.
Vďaka textu sa divák a diváčka dozvie o priateľstvách Hany Gregorovej s feministickými autorkami Karin Michaelis alebo Hedvigou Collins, ale aj o predsudkoch a antipatiách českých vzdelancov, Šaldu, Pražáka či mnohých ďalších. Azda najzaujímavejšími sú pasáže, kde sa autorka venuje problematickému vzťahu Gregorovej k manželovi, materstvu či spoločenským konvenciám, ale i typickým rodinným tradíciám. Text tak sprítomňuje osobnosť Hany Gregorovej ako plnokrvnej ženy, ktorá nie je neomylná, ale svoje omyly priznáva a zaujíma k nim stanovisko.
Na bielej scéne polkruhovitého tvaru, respektíve akejsi polarény, sa nachádza dlhé schodisko, ktoré neslúži však len na okrasu, je hracím priestorom, metaforicky môže znázorňovať gradáciu v živote Hany Gregorovej, jednotlivé stupne jej života alebo aj približovanie ženskej otázky k vyšším cieľom. Schodisko akosi podvedome pripomína kostým postavy Hany Gregorovej, ktorý tvorí sukňa z troch vrstiev, stupňov látky. Jednotlivé obrazy scény otvára brána zložená z veľkých paravánov potiahnutých bielou látkou, ktoré evokujú rôznymi zmenami a úpravami jednotlivé miesta deja, Gregorovský dom, Prahu, domov dcéry Dagmar. Treba priznať, že multifunkčnosť scény je miestami herečkám na obtiaž, ťažko zvládajú balansovať na úzkych a strmých schodíkoch a zároveň podať sugestívny herecký výkon s istou hĺbkou výpovede. Stupňovitosť scény je samozrejme na jednej strane výrazný významotvorný prvok, na druhej strane by však mali byť herci a herečky s ňou zžití a zžité natoľko, aby neovplyvňovala ich koncentráciu.
Zaujímavo sa poníma i cestovný kufor na kolieskach, ktorý nielenže spĺňa úlohu rekvizity, ale je i neustálou pripomienkou Gregorovej túžby presťahovať sa do Prahy a nespokojnosťou so životom mimo centra.
Obdobne sú nositeľmi významov a charakteristík i kostýmy, nejde o jednotné poňatie so spoločnými znakmi, ale dajú sa rozdeliť do akýchsi troch kategórií, kostýmy, ktoré prezentujú postavu Dagmar a jej českej rodiny – čierne jednoduché, čisté línie bez nápadných doplnkov, ďalej kostýmy postavy Hany Gregorovej a Tajovského takmer verné súdobej móde (postava starej Hany Gregorovej má kostým v čiernej a postava mladej Gregorovej v bielej farbe). Napokon treťou skupinou sú kostýmy postáv Karin a Hedvigy, feministiek, ktorých názorová odlišnosť je prezentovaná originálnym odevom, hýriacim rozličnými farbami, nepravidelných kombinácií a strihov a už vizuálne sa vyčleňujú od zvyšku konzervatívnej spoločnosti.
Takáto diferenciácia v kostýmovej zložke pomáha divákovi a diváčke v lepšej orientácii v deji a čase, ale stáva sa aj istým znakom individualizácie postáv.
Výtvarná stránka inscenácie je obohatená i o „zbor“ – pomaľované papierové masky na hlavy, ktoré znázorňujú postavy Pražáka, Šaldu, Škultétyho, Mráza, Banšella a Vajanského, čiže mužské protiklady Hany Gregorovej, ktorí pod maskami i vyjadrujú svoje postoje a názory na ženskú emnacipáciu i aktivity Gregorovej. Na podobnom princípe sa predstavia i anonymné postavy reportérok, ktoré spovedajú Dagmar, ide o jednorozmerných manekýnov obsypaných fotografiami známych osobností. Týmto motívom akoby autori a autorky chceli poukázať na neschopnosť médií vystupovať ako individualita, ale ako bezmenná masa, ktorá sa schováva za vlastným hyenizmom.
Inscenácia netradične pracuje i s hudobnými zložkami, niektoré pasáže vynikajú veľmi presvedčivou hudobnou stránkou, inde sa dočkáme i spievaných častí, ktoré nadobúdajú operný až hymnický ráz. Hudobná stránka je prirodzenou súčasťou inscenácie a tvorivému tímu sa podarilo ju vkusne integrovať do deja i tematických rovín. Vzácnou časťou je i autentický zvukový záznam Hany Gregorovej, ktorý neuveriteľne rezonuje v krátkom momente svojho odznenia, sugestívna hlasová ukážka je doslova hmatateľným dôkazom existencie tejto výnimočnej ženy a jej názorov.
Inscenácia kladie vysoké herecké nároky už len z hľadiska zmnoženia niektorých postáv, takmer každá herečka a herec Juraj Smutný musia obsiahnuť niekoľko postáv a meniť ich charakterizácie vo veľmi krátkom čase, čo samozrejme so sebou prináša i úskalia v podobe straty koncentrácie, viditeľnú neistotu v hlasovom a pohybovom prejave a, žiaľ, v podaní poslucháčok herectva AU v BB aj obmedzenú kvalitu technického zvládnutia hereckej postavy. Striedanie českých a slovenských jazykových pasáží je rovnako nie celkom zvládnuté, nakoľko čeština je príliš „slovenská“, vlastne si myslím, že vypustením českých častí by text neprišiel ani v najmenšom o obsah ani hodnotu výpovede a divák by bol schopný sa zorientovať, že potomkovia Hany Gregorovej sú českými občanmi a občiankami.
Ojedinelý výkon podáva Marianna Mackurová v úlohe Dagmar, v podstate hlavnej postavy, okolo ktorej sa sekundárne točí celý dej. Vybudovala ju ako šedú myšku, ženu v rokoch, ktorá neustále zápasí s rozporom a rozdielnosťou medzi svojimi rodičmi. Veľmi minimalistickým prístupom a doslovnou skromnosťou vo využití hereckých prostriedkov je Mackurová schopná vyjadriť pocit osobnej nespravodlivosti voči nezáujmu o Hanu Gregorovú. Celkom inak však prezentuje postavu feministky Karin Em. Vykresľuje ju ako sebavedomú, prostorekú dámu so sklonom ku kontroverziám, pričom dokáže udržať hladinu afektu v znesiteľných medziach.
Poodbne i Mária Šamajová ako Hedviga Cé sa štylizuje do polohy istého pátosu a umelosti, v protiklade s tým ako civilne je schopná zahrať Gregorovej českú vnučku.
Postava Hany Gregorovej sa predstaví v dvoch časových polohách, ako mladá žena, manželka a budúca matka v podaní Slavomíry Fulínovej a ako žena na sklonku života v stvárnení Aleny Sušilovej. Obe herečky pristupujú k postave osobitým štýlom, čo môže pôsobiť spočiatku mätúco, no v konečnom dôsledku je možné odlišnosti v prístupoch interpretovať ako Gregorovej osobnostný prerod a zmeny, ktoré prichádzajú aj vekom. Fulínová napriek mladému veku predstavuje Gregorovú ako vyhranenú a sebaistú osobnosť, ktorá si je vedomá ťažkosti pochopenia zo strany manžela, no nie je v podstate na jeho súhlas odkázaná. Fulínová emancipačné myšlienky pretavuje i v rámci hereckých vonkajších prostriedkov, hrdým držaním tela a prísnym pohľadom podporuje predstavu inteligentnej a uvedomelej ženy.
Azda najťažšiu úlohu mal jediný mužský predstaviteľ – Juraj Smutný. V úlohe Tajovského nedokázal prebudiť rovnocenného partnera vlastnej manželke, stal sa akýmsi pasívnym pozorovateľom rozhodnutí Hany. Realistický dramatik, ktorý dokázal napísať výnimočné ženské hrdinky, sa ukazuje ako majetnícky patriarcha, ktorý „vrtochy“ svojej ženy odmieta a k jej požiadavkám sa stavia priam despoticky, čo je zobrazené napríklad aj vo výstupoch, keď sa ju snaží pripútať k sebe tým, že jej neustále odmieta vrátiť zbalený kufor. Tu však nastáva istý problém nielen so Smutného hereckým stvárnením, ale aj s dramaturgickou interpretáciou vzťahu Tajovský – Gregorová. Hoci autorka vychádza v týchto častiach z ich korenšpondencie, ukazuje len veľmi plochý obraz ich komplikovaného zväzku poznačeného i krízami. Rozporuplný bol i Tajovského postoj ženám a ich angažovaniu sa vo verejnej sfére. Ako hovoril: „Ťažký je život s múdrou ženou.“ Škoda však, že tento rozdiel medzi Tajovským-dramatikom a Tajovským-manželom nie je dostatočne zvýraznený a vytvára dojem akejsi nutnosti zdôraznenia manželstva medzi ním a Hanou Gregorovou, pričom sa stráca motív mužsko-ženského súperenia.
Napriek tomu oceňujem tvorivý prístup jednotlivých herečiek, hlavne v rámci prezentovania obrazu rodových stereotypov prevládajúcich počiatkom minulého storočia. Scéna násilného líčenia pier červeným rúžom, slovne pretkané dvoma pravidlami, Musíš a Nesmieš, ilustrujú ťažkú situáciu postavenia žien, ktoré však často iniciovali ony samé dobrovoľným zaujatím miesta až po mužovi. Práve v kontraste s týmito scénami dokáže vyniknúť originalita Hany Gregorovej a priekopnícky charakter jej činnosti, pretože bola solitérom/rkou, v dobe, keď sa nenosili pojmy ako ženská identita či sklený strop, no boli prítomné takmer všade.
Inscenáciu Napísané do tmy môžeme pokojne považovať za divadelnú monografiu o Hane Gregorovej, rodovo korektnej a politicky uvedomelej žene-Slovenke, ktorá sa snažila svoje názory premietnuť i do skutkov. Myslím, že v kontexte emancipácie a prenikania feministických myšlienok a téz sú jej zásluhy nepopierateľné a predovšetkým aj stále aktuálne.
Napriek istým rezervám inscenácie, žánrového kolísania v niektorých častiach (v úvodnej časti striedanie situačnej konverzačky s hlbokou psychologickou dilemou postavy Dagmar) a neistotám niektorých hereckých výkonov, ide o originálny historický a divadelný prístup Ivety Škripkovej, ktorá opäť posúva hranice svojho dramatického autorského potenciálu zasa iným smerom. Konkrétne smerom k Ive Há.

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky a externe vyučuje na Katedre produkce.

Uverejnené: 16. júna 2009Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky a externe vyučuje na Katedre produkce.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky a externe vyučuje na Katedre produkce.

Go to Top