V opernom dianí múdre príslovie, že opakovanie je matkou múdrosti, neradno brať doslova. Stereotypy v dramaturgii už dnes zväčša nie sú doménou a hoci mnohé inštitúcie sa snažia plniť kasu trvalkami, nechýbajú medzi nimi ani odvážne, ktoré si imidž stavajú na zapĺňaní bielych miest repertoárových máp. Minimálne polstoročie, od čias renesancie belcantovej vážnej opery, platí totiž trend rehabilitácie mnohých prachom zapadnutých, no dobovo i nadčasovo zaujímavých partitúr. Štátna opera v Banskej Bystrici je v rámci slovenského hudobno-divadelného priestoru rozhodne scénou s najpriebojnejšou dramaturgiou.

Rok Giuseppeho Verdiho, motivovaný dvestoročným jubileom skladateľovho narodenia, nenechal žiadne z troch slovenských divadiel bez povšimnutia. Zatiaľ čo Opera SND a Štátne divadlo v Košiciach sa v dramaturgickom výbere upli k najväčšej diváckej istote a na Slovensku najfrekventovanejšiemu titulu (v oboch prípadoch to bol Rigoletto), od progresívnejšie orientovanej banskobystrickej Štátnej opery sa očakával zaujímavejší počin.

Banskobystrická Štátna opera si do svojho umeleckého životopisu zapísala opäť raz celoštátny primát. Vlastne – v rámci festivalu Zámocké hry zvolenské 2012 – až dva. Popri slovenskej premiére opery Umberta Giordana Fedora uviedla, rovnako po prvý raz na Slovensku, v koncertnej verzii dielo Vincenza Belliniho Beatrice di Tenda. Ide teda o cielenú honbu za prvenstvami, alebo o ambíciu zapĺňať biele miesta na mape celoslovenskej hudobno-divadelnej dramaturgie?

Je viacero ciest, ako zaistiť kontinuitu záujmu o operné umenie. Návštevnícka základňa, na ktorej možno stavať – najmä v mimobratislavských divadlách – síce nie je príliš silná, no o jej „regeneračnej“ schopnosti presviedčajú projekty smerované k detskému divákovi. Jeden z takých sa v októbri podarilo dotiahnuť do konca v banskobystrickej Štátnej opere naštudovaním Humperdinckovej Perníkovej chalúpky.

Posledný premiérový titul sezóny v ostatnom čase viaže dramaturgia banskobystrickej Štátnej opery s festivalom Zámocké hry zvolenské. Na prelome júna a júla 2011 sa tak v programovej ponuke stretli dve žánrovo diametrálne odlišné diela z pera jedného autora. Buffa Nápoj lásky a opera seria Poliuto od Gaetana Donizettiho. Prvá z nich na zámocké nádvorie zavítala v slovenskom preklade, druhá zasa v slovenskej premiére a koncertnej verzii sa pre nepriazeň počasia presťahovala pod „záložnú“ strechu zvolenského činoherného divadla.

V ostatných dvoch desaťročiach sa banskobystrická Štátna opera vyprofilovala za tribúnu razantného odkrývania v slovenskom prostredí opomínaných kapitol hudobnodramatickej literatúry. V odvážnom zámere neignorovať medzinárodné trendy (čo sa v značnej miere stáva v Bratislave i Košiciach), upriamovala dramaturgiu prioritne na renesanciu ranej tvorivej periódy Giuseppe Verdiho a epoch pred a za ňou. Tak sa divák počnúc rokom 1992 mohol postupne zoznamovať s tragickými belcantovými opusmi Gaetana Donizettiho a Vincenza Belliniho, s raritami „mladého“ Verdiho, ale aj s bežne neuvádzanými titulmi z pier talianskych veristických skladateľov.