Michaela Mojžišová
Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.
Jedno z miliardy východísk
Hudobný skladateľ a teoretik Miro Tóth (1981) vkročil na pôdu hudobného divadla v roku 2013 video operou Zub za zub. Odvtedy skomponoval ďalších päť opusov, ktorým prisúdil druhové zaradenie „opera“ (v rôznych variáciách termínu): Zázračná masážna tyč (2013), Oko za oko (2014), Tyč (2016), Záhada tyče (2017) a Muž v skafandri (2019). Poslednú z menovaných premiéroval 8. marca 2020 v bratislavskom klube A4 – priestore súčasnej kultúry. Javiskovú púť inscenácie vzápätí prerušil lockdown, no na sklonku leta znova ožila.
Ako za Márie Terézie
V adventnom čase uviedlo združenie Otvorená opera svoj druhý projekt, inscenáciu opery Gioachina Rossiniho Hodvábny rebrík (orig. La scala di seta). Hneď v úvode musím čitateľa upozorniť, že s Máriou Teréziou, ktorej meno sa ocitlo v názve tohto textu, nemá naštudované dielo nič spoločného. Rodák z talianskeho Pesara skomponoval jednodejstvovú konverzačnú frašku v roku 1812, teda viac než tridsať rokov po smrti veľkej panovníčky. Duchom zašlých čias, keď sa opera na území Slovenska predvádzala takmer výlučne v šľachtických sídlach, však na diváka dýchlo prostredie, v ktorom sa predstavenie odohrávalo: Zichyho palác na Ventúrskej ulici bol postavený v roku 1775, teda v čase pravidelných návštev Márie Terézie v Bratislave.
„Nebendikovský“ Il signor Bruschino
Priznávam, že ma výber inauguračného titulu Otvorenej opery – Rossiniho komická opera Il signor Bruschino – trochu prekvapil. Martin Bendik ním vstúpil druhýkrát do tej istej rieky: rovnaký titul inscenoval v roku 1992 ako začínajúci režisér v banskobystrickej Štátnej opere, v tvorivom tíme so svojím dlhoročným spolupracovníkom, výtvarníkom Alešom Votavom. Bola to vydarená inscenácia, v ktorej si mladí umelci poradili s dielom s porozumením pre jeho prednosti i slabiny. Možno aj úspech mladíckej inscenácie inšpiroval Martina Bendika k „zrelému“ pohľadu na dielo. Stal sa tak monopolným inscenátorom Il signora Bruschina u nás: ide totiž len o druhé uvedenie tohto titulu v histórii slovenského profesionálneho divadla.
Opera je zábava aj s Rossiniho Barbierom zo Sevilly
V Opere SND bol detský divák dlho ignorovanou skupinou. Staršia generácia nostalgicky spomína na popoludňajšie predstavenia dejom a hudobno-divadelnou poetikou primeraných opier – Dvořákovej Rusalky a Čerta a Káče, Smetanovej Predanej nevesty i Hubičky, či dokonca Pucciniho Madama Butterfly. Ponovembrové deti túto možnosť stratili. Operný repertoár sa presunul do večerných hodín, aj inscenácie sa stávali čoraz menej „mládeži prístupnými“ (prípadne zrozumiteľnými). Tituly orientované primárne na nedospelého diváka možno spočítať na prstoch jednej ruky: Dubovského Veľká doktorská rozprávka a Tajomný kľúč, Kupkovičova Trojruža, Frešov Martin a slnko.
Osvietený diktátor po prvý raz na slovenskej opernej scéne
La clemenza di Tito (1791) nesie spomedzi autorových operných diel najvyššie číslo Köchlovho zoznamu (KV 621). Wolfgang Amadeus Mozart ju komponoval paralelne s finalizáciou Čarovnej flauty (KV 620), pričom sa mu už v hlave zrejme rodilo legendami opradené Requiem (KV 626), uzatvárajúce jeho bohatý tvorivý odkaz. Podnetom k vzniku opery bola objednávka českých stavov pri príležitosti korunovácie Leopolda II. za českého kráľa. Mozart vytvoril dielo v neuveriteľne krátkom čase: hovorí sa o osemnástich dňoch, každopádne, išlo o interval kratší než jeden mesiac.
Diela terezínskych skladateľov – Inauguračný projekt Komornej opery Bratislava
V histórii slovenského operného divadla sa s kontinuálnym a programovým záujmom o komorný operný žáner stretávame veľmi zriedkavo. Ak nepočítame školské predstavenia VŠMU či konzervatórií, pre ktoré je tento druh spisby prirodzeným a realizačne najdostupnejším priestorom, v profesionálnej divadelnej oblasti sú len dve takéto etapy. V druhej polovici 70. rokov komorný operný žáner v Opere SND systematicky pestoval dirigent Viktor Málek so súborom Camerata slovaca tvoriacim inštrumentálnu bázu Komorného súboru SND – v časovom intervale 1974 – 1980 naštudoval sedem úspešných inscenácií (formálne figurovali ako súčasť repertoáru Opery SND). Roku 1986 prebrala štafetu Komorná opera založená pri Slovenskej filharmónii. Tento súbor, ktorého trinásťročné (kvalitatívne nie zanedbateľné) pôsobenie poznačili zložité priestorové, personálne i dramaturgické peripetie, bol zrušený roku 1999.
Veristická bodka za náročnou sezónou
Veristické „dvojičky“ Sedliacka česť a Komedianti (CAV/PAG) patria najmä od druhej polovice minulého storočia k repertoárovým stáliciam slovenských operných divadiel. Aj v košickom Štátnom divadle sa so železnou pravidelnosťou dostávali na plagát v každej dekáde jeho existencie – súčasné naštudovanie je v poradí piatym, pričom predchádzajúca inscenácia v réžii Pavla Smolíka (1992) sa dočkala obnovenej premiéry (1999). V kontexte ostatných dvoch sezón, kreovaných tímom Karol Kevický (umelecký šéf súboru)/Linda Keprtová (dramaturgička), možno voľbu populárnych opusov akceptovať ako vyváženie pomerne náročne nastavenej dramaturgie, nesúcej sa pod mottom „divadlo v divadle“: Predchádzajúce tituly (Belliniho Námesačná a Straussova Ariadna na Naxe) sú pre košický súbor i jeho diváka novinkami, pričom najmä v prípade Straussovho titulu ide o vysoko exkluzívne, interpretačne i recepčne neľahké sústo.
Kto si, neznámy pilot?
Uvedenie opusu z tvorby Richarda Wagnera v roku jeho dvojstých narodenín sa od prvej národnej opernej scény očakávalo celkom samozrejme. No podobne ako v prípade rovnakého výročia Wagnerovho talianskeho rovesníka Giuseppeho Verdiho, aj dramaturgická voľba Lohengrina zaváňa ľahkým alibizmom a poškuľovaním po ceste ľahšieho odporu.
Vyliečiť dušu vďaka svojim zmyslom a vďaka duši vyliečiť si zmysly
Uvedenie nového opusu domáceho autora znamená pre slovenskú opernú kultúru vždy veľkú udalosť. Ak aj nie v zmysle kvality, tak určite v zmysle kvantity: na spočítanie diel, ktoré naše profesionálne operné scény premiérovo inscenovali po roku 1989, netreba ani prsty oboch rúk. Košice sú bez zápisu, Banská Bystrica naštudovala Zeljenkovu Bátoryčku a Godárovo Pod rozkvitnutými sakurami, SND popri troch rozprávkových operách (Dubovského Veľká doktorská rozprávka a Tajomný kľúč, Kupkovičova Trojruža) uviedlo Benešových The Players (ktorí však po prvý raz uzreli svetlo javiska v Kolíne nad Rýnom) a Burlasovu komornú Kómu.
