(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Jedno z miliardy východísk

Divadlo
InscenáciaMiro Tóth: Muž v skafandri
Premiéra8. marca 2020
Divadelná sezóna

Miro Tóth: Muž v skafandri
Vyhynutý žáner dramatickej opery
Námet, libreto, hudba: Miro Tóth
Dramaturgia: Michaela Rosová
Light design a video edit: Jan Komárek
Video: Viera Čákanyová, Miroslav Tóth
Scénografia: Lenka Kucháreková
Réžia: Jan Komárek
Účinkujú: Andrea Miltnerová, Pasi Mäkelä
Hudobníci: Monika Knoblochová, Márton Kuna, Péter Magyar, Mikuláš Havrila, Márton Csernovszky, Miroslav Tóth
Písané na základe reprízy 16. 9. 2020
Hudobný skladateľ a teoretik Miro Tóth (1981) vkročil na pôdu hudobného divadla v roku 2013 video operou Zub za zub. Odvtedy skomponoval ďalších päť opusov, ktorým prisúdil druhové zaradenie „opera“ (v rôznych variáciách termínu): Zázračná masážna tyč (2013), Oko za oko (2014), Tyč (2016), Záhada tyče (2017) a Muž v skafandri (2019). Poslednú z menovaných premiéroval 8. marca 2020 v bratislavskom klube A4 – priestore súčasnej kultúry. Javiskovú púť inscenácie vzápätí prerušil lockdown, no na sklonku leta znova ožila. V auguste ju v českej premiére uviedol renomovaný festival moderného hudobno-divadelného umenia NODO/New Opera Days Ostrava a v polovici septembra sa na dva večery vrátila do A4-ky.
Aj keď sa autorova poetika prirodzene vyvíja, základné piliere má vymedzené a stabilné. Neoddeliteľným znakom Tóthovej hudobno-divadelnej tvorby je využívanie digitálnych technológií, a to tak v rovine audiálnej (samplovaná hudba, elektroakustické manipulácie), ako aj vizuálnej (video dokrútky). Vo voľbe námetov je zrejmý jeho vzťah k urbánnym témam a lokálnej histórii a tiež láska k žánru sci-fi. Prvú z inklinácií deklaroval už v prvotine Zub za zub, v ktorej riešil necitlivý, egocentrický prístup solventného Bratislavčana k miestnej architektúre Banskej Štiavnice (necitlivá rekonštrukcia Domu Maximiliána Hella). V Oko za oko sa presunul do Humenného, kde si agresívny podnikateľ zaumienil postaviť zbrojársku fabriku, neberúc pri tom žiadny ohľad na životné prostredie, ani na tunajších obyvateľov. Voľnú trilógiu opier prepojených slovom „tyč“ zase charakterizujú žánrové prvky sci-fi: v site-specific opere Zázračná masážna tyč (2013) sa diváci pohybovali po opustenej administratívnej budove, psychedelicko-inštitucionálna video opera Tyč sa odohrávala v roku 2037 na nešpecifikovanom ministerstve a Záhadu tyče situoval autor miliardy kilometrov od Zeme, na planétu 134330, kde si ľudstvo postavilo prestupnú stanicu do ďalšej galaxie.
V Mužovi v skafandri sa obe línie prepojili. Ústrednou postavou je dnes už pomaly zabudnutá osobnosť amerického kozmonauta so slovenskými koreňmi Eugena Andrewa Cernana (1934 – 2017), ktorý sa do dejín zapísal najmä účasťou vo vesmírnom programe Apollo, ako doposiaľ posledný človek, ktorý stál na povrchu Mesiaca. Dej (či skôr „nedej“) opery je futuristicko-postapokalyptický. Počas Cernanovej misie na Mesiaci sa na Zemi odohrala globálna katastrofa, ktorú prežilo len niekoľko stoviek ľudí. Tí opustili zdevastovanú planétu a presídlili sa na Mesiac. O mnoho rokov neskôr sa Cernan rozhodne vrátiť: „Zbalí si vlajku a vydáva sa na cestu k svojim koreňom. Ale čo vlastne hľadá? A čo na planéte, dávno opustenej, môže nájsť?“[1] Je zrejmé, že ako ďalší zo znakov Tóthovho rukopisu sa generuje príklon k environmentálnym témam. Hoci sám autor nazýva svoj postoj „skôr dokumentárnym než angažovaným“,[2] v jeho tvorbe sa dá identifikovať výrazný ekokritický rozmer. Po Zub za zub a Oko za oko sa k tejto línii hlási aj Muž v skafandri, ktorého ďakovacie titulky sa končia venovaním planéte Zem.
Hudobno-divadelná tvorba súčasných skladateľov je často predmetom polemiky na tému „Možno toto ešte nazvať operou?“ V opusoch Mira Tótha absentujú vokálne party, ktoré by sa čo i len náznakom približovali konvenčným predstavám o opernej interpretácii. K realizácii najnovšieho diela si opäť neprizval spevákov, ale skúsených performerov žijúcich v Prahe: fínskeho konceptuálneho umelca, choreografa a hudobníka Pasi Mäkeläho a známu britsko-českú herečku Andreu Miltner. Najmä fyzicky náročná, futuristicky odľudštená kreácia Miltnerovej, stvárňujúcej postavu Andrey, ktorá „nie je presne definovaná, je len spomienkou“,[3] bola choreografickou disciplínou a miestami až strojovou presnosťou veľmi sugestívna. Mäkelä ostal v zmysle názvu postavy po celý čas mužom v skafandri, pohybujúcim sa v bezváhovej monotónnosti.
Slovo monotónnosť zrejme najpriliehavejšie charakterizuje aj vizuálnu zložku projektu. Inscenácia sa odohráva v pomalom tempe a v šere. Len občas ho pretne svetlo neónových tyčí (autorov odkaz na predchádzajúcu trilógiu?), inokedy ho ešte viac znejasní dymová clona. Rovnako nedramatická je videoprojekcia kozmonauta pohybujúceho sa po postapokalypticky odpudivej krajine, kde hľadá svoje korene. Nachádza ich na cintoríne: posledným obrazom projekcie je pohľad na hrob rodiny Čerňanovej, pri ktorom klesá astronautovo unavené telo.
Za sedem rokov autorovej hudobno-divadelnej tvorby prešiel asi najväčšími metamorfózami pomer literárnej a hudobnej zložky v partitúre. Vo videoopere Oko za oko malo slovo veľmi silnú pozíciu: exponovalo sa v početných dokrútkach s manipulatívnymi vstupmi podnikateľa, aj v prebraných šotoch z televíznych správ. V trilógii o tyči bolo potlačené do úzadia, postavy medzi sebou komunikovali minimálne, aj to zväčša vo forme neartikulovaných, elektronicky manipulovaných zvukov. Ani v hudobno-scénickej realizácii Muža v skafandri slovu vôbec nerozumieť, hoci je v partitúre prítomné. Formálna štruktúra opusu pozostáva z deviatich čísiel (1. Intro, 2. Levitation, 3. Song of the Knife, 4. Growth on His Hand, 5. Ballet, 6. Rescuing the Hand, 7. Inquisition, 8. After the Trial, 9. Graveyard), pričom „vokálny“ charakter má štvorica z nich (čísla 2, 3, 5 a 7). Nájdeme tu narážky na vojnu vo Vietname, ktorá prerušila americký program vesmírnych letov, na rozdelenie Československa, ktorého občanom Cernan pôvodne bol, ale aj vtipnú, metaforicky skratkovitú narážku na jeho (našťastie nie fatálne) nehody pri letoch vrtuľníkom („Máte drevené nohy, to z toho, že máte podpriemerné helikoptérske sklony?“). No ak si divák neprečíta texty na letákoch rozdávaných pri vstupe do sály pred začiatkom predstavenia, hendikep môže vyrovnať až po jeho skončení. Artikulácia interpretov je zámerne nejasná, ich „spev“ technicky modulovaný a svetlo v hľadisku príliš chabé na čítanie.
Vzhľadom na neprítomnosť deja, nezrozumiteľnosť textu a monotónnosť vizuálnej zložky na seba väčšinu divákovej (či presnejšie, poslucháčovej) pozornosti strháva Tóthova hudba. V nej sa raz kontrastne strieda, inokedy v pôsobivej polyrytmickej harmónii stretáva elektronicky upravovaný zvuk troch pozáun, basovej gitary a mierne rozladeného čembala, ktorého sekvencie podvedome evokujú časy zrodu dramatickej opery – žánru v podtitule Tóthovho diela už vyhynutého.
Aj v období blízkom florentskej camerate, na ktoré autor použitím čembala či motívov evokujúcich ranobarokové secco recitatívy podprahovo odkazuje, bola opera elitárskym umením pre úzku komunitu umelcov a vzdelancov. V prípade Muža v skafandri by ako vstupenka (či aspoň pozvánka) do okruhu divákov/poslucháčov, ktorí sú s tvorcami mentálne spriaznení, mohol poslúžiť bulletin (na mnou navštívenej repríze dostali diváci k dispozícii iba strohý leták s „libretom“). Napríklad aj s rozhovorom podobným tomu, ktorý skladateľ poskytol denníku Pravda. V ňom sa popri inom dozvedáme, že „Muž v skafandri je prvým dielom trilógie, kde nie je podstatné živé ja. V centre sú relikvie, spomienky, metamorfózy existencie. Bytie je znejasnené, pohrávame sa s myšlienkou, že človek už nejestvuje, a tento pocit by mal nadobudnúť aj divák. Neprenášame na neho sentimentalitu za tým, čo bolo, ale zmierenie sa s novou situáciou. Hľadáme jedno z miliardy východísk, ako by to mohlo byť.“[4]


[1] Anotácia k inscenácii. Dostupné na internete: https://a4.sk/events/2020/03/08/muz-v-skafandri-premiera/.[2] TÓTH, Miro – TÓTHOVÁ, Roberta. Žijem polymorfne, hudba mi umožňuje slobodne prehadzovať identitu [rozhovor]. In Pravda, 10. 3. 2020 [online]. [cit. 16. 9. 2020]. Dostupné na internete: https://kultura.pravda.sk/film-a-televizia/clanok/545034-miro-toth/.[3] Tamže.[4] Tamže.

Avatar photo

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.

Uverejnené: 28. septembra 2020Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Michaela Mojžišová

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top