Karol Mišovic
Karol Mišovic v roku 2012 ukončil magisterské štúdium a v roku 2015 doktorandské štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Témou jeho diplomovej práce bolo komplexné spracovanie profesionálnej inscenačnej tradície hier Carla Goldoniho na Slovensku. V dizertačnej práci sa zameral na kontroverznú osobnosť Jána Borodáča a jeho režijnú a dramaturgickú tvorbu v rokoch 1924 – 1938. V praxi sa sústreďuje predovšetkým na výskum slovenskej divadelnej histórie s dôrazom na réžiu a herectvo 20. storočia. Aktívne sa venuje publikačnej a vedeckej činnosti v oblasti súčasnej teatrológie. Autorsky sa podieľal na vzniku viacerých vedeckých projektov a zborníkov, či už z pozície koordinátora, editora alebo autora odborných teatrologických štúdií. Kapitolami prispel napríklad do kolektívnych monografií Dejiny slovenského divadla I., Dejiny slovenského divadla II. či Zlaté 60. (roky) v Slovenskom národnom divadle. V roku 2016 mu vyšla knižná monografia Javiskové osudy, v ktorej sa zaoberá históriou slovenského ženského herectva s osobitným zameraním na herečky Máriu Prechovskú, Evu Kristinovú, Vieru Strniskovú, Zdenu Gruberovú a Evu Polákovú. V roku 2020 publikoval monografiu o herečke Soni Valentovej s názvom Cesta herečky. Je autorom štúdií o režiséroch Jánovi Borodáčovi, Pavlovi Hasprovi, Mariánovi Amslerovi, Lukášovi Brutovskom a hereckých profilov Oľgy Borodáčovej-Országhovej, Eleny Zvaríkovej-Pappovej, Jakuba Rybárika či Moniky Potokárovej. V rokoch 2012 – 2019 pracoval v Divadelnom ústave, od roku 2019 je vedeckým pracovníkom v Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Od roku 2016 je interným pedagógom na Katedre divadelných štúdií na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde prednáša dejiny slovenského a českého divadla.
Sen jednej hotelovej noci
Ak by sme sa pozreli na kompletnú inscenačnú tradíciu Shakespearových komédií na slovenských profesionálnych javiskách, možno by nás (ne)prekvapilo časté uvádzanie Sna noci svätojánskej (aj pod názvami Sen letnej noci, Sen noci májovej a i.). Oproti iným dramatikovým komédiám práve táto magická feéria, kde sa sen stáva skutočnosťou a naopak, už od roku 1920 nezišla z našich javísk. Bola vôbec prvou Shakespearovou hrou uvedenou v Slovenskom národnom divadle, teda aj prvou v slovenskom profesionálnom divadle (1920, v réžii Viléma Táborského) a neskôr sa jej ujímali najvýznamnejšie osobnosti našej divadelnej réžie, akými boli a sú Viktor Šulc, Ján Jamnický, Karol L. Zachar, Roman Polák či Ľubomír Vajdička.
Nielen o lakomstvo ochudobnený Lakomec
Niet pochýb, že diela Jeana - Baptista Poquelina Molièra na Slovensku zažili veľa slávy a úspechov. Mnohé z inscenácií dokonca divadelní historici označujú za legendárne. Len zo Slovenského národného divadla sú to napríklad syntetické a spoločensky úderné inscenácie Mizantropa (1940) a Zdravého nemocného (1943) Ján Jamnického, rozmarné a hravé výklady Škola žien (1948) a Meštiaka šľachticom (1960) Karola L. Zachara alebo politicky angažované interpretácie Tartuffa v réžii Viktora Šulca (1936) a neskôr Jozefa Budského (1946), ktoré divákom kládli jasné politicko-spoločenské otázky, ale aj odpovede.
Dve inscenácie s rovnakým výsledkom alebo Woody Allen len ako konverzačka
Aj bežnému človeku s určitým kultúrnym zázemím je určite známe meno Woody Allen. Americký režisér, scenárista, herec, poviedkár, hudobník a v neposlednom rade dramatik patrí už dlhé roky medzi najuznávanejších svetových umelcov a mnohé z jeho filmov (keďže jeho aktivity sa vzťahujú predovšetkým k nemu) sú svetoznáme a po umeleckej stránke vysoko hodnotené. Jeho divadelná tvorba však oproti jeho filmom nie je všeobecne natoľko známa.
Sladko nesladká Charity
Nebude klamstvom, ak Divadlo Andreja Bagara v Nitre pomenujeme divadlom s najvyrovnanejšou dramaturgiou a s jedným z najsilnejších hereckých súborov (predovšetkým mladá generácia) na Slovensku. Premyslenosť ich dramaturgie spočíva predovšetkým vo vyváženej snahe oscilovať medzi jednotlivými žánrami a čo najväčšou druhovou pestrosťou.
Vyčarovaná krajina Oz
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že na Novej scéne naštudovali svetoznámy muzikál Čarodejník z krajiny Oz podľa svetoznámej rovnomennej prózy Lymana Franka Bauma. Lenže režisér a autor adaptácie Michal Náhlík vytvoril samostatný príbeh o dievčatku Dorotke, v ktorom sa len voľne inšpiroval tematikou a dejom pôvodného Čarodejníka. Tak sa dej len v základných kontúrach opiera o známy príbeh. Hlavnou postavou je síce Dorotka, ale tú neodfúkne tornádo, nezabijú čarodejnice z Východu a Západu, nedostane začarované črievičky a jej najväčšou túžbou nie je sa dostať späť domov k tete Eme.
Ľahko rozbitý, ale ťažko pozliepaný džbán
Heinrich von Kleist patrí medzi klasikov nemeckej dramatickej literatúry a s jeho hrami sa stretávame pomerne často aj dnes (predovšetkým v nemecky hovoriacej oblasti). Slovenské divadlá nie sú v tomto trende uvádzania výnimkou. Hoci nie vždy sú integrálnou súčasťou ich dramaturgie.
Federico Garcia Lorca: Dom Bernardy Alby
Arteatro za tri roky svojej existencie sústreďuje svoju dramaturgiu na tituly, ktoré na dlhšiu dobu zmizli z repertoárov našich divadiel, a tak trochu spláca dlh slovenského divadla vybraným autorom a ich hrám. Pred dvomi rokmi tu naštudovali Bukovčanovou drámu Kým kohút nezaspieva a pred rokom Molièrovu komédiu Meštiak šľachticom.
Oko za oko / Niečo za niečo / Veta za vetu – ale čo dostanú diváci?
Už sa stalo tradíciou, že každé leto sa hrnú masy po kultúre bažiacich divákov na Bratislavský hrad, kde sa v tomto roku konajú už desiaty raz Letné Shakespearovské Slávnosti. Toto podujatie ako jedno z mála ponúka divadlo počas letných divadelných prázdnin. Diváci nielenže môžu ísť do divadla pod holým nebom v romantickom prostredí Bratislavského hradu, ale zároveň môžu vzhliadnuť známe aj menej známe hry Williama Shakespeara, ktorý je aj u bežných divákov zafixovaný ako najslávnejší svetový dramatik.
Plavba ženskou dušou
Divadelníci sa odjakživa pokúšali preniesť lákavé témy a konkrétne príbehy z románov, noviel či poviedok do divadla. Tento fenomén môžeme sledovať naozaj celé stáročia a musíme konštatovať, že veľakrát podobné pokusy skončili so značným úspechom, ale aj neúspechom. Do divadelného diela si dramatizátor musí vybrať len určité témy a veľakrát musí dej značne ochudobniť o rôzne príbehy a postavy.
