Martina Mašlárová
Martina Mašlárová absolvovala v roku 2014 odbor teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Témou jej diplomovej práce, za ktorú dostala cenu rektora, bola situácia divadelnej kritiky po r. 1989. Počas štúdia svoje kritické myslenie trénovala v školskom časopise Reflektor, zúčastnila sa aj niekoľkých seminárov pre mladých divadelných kritikov. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave ako redaktorka divadelného mesačníka kød. Je spoluzakladateľkou OZ Mloki, ktoré sa venuje reflexii divadla a kultúry na webovej stránke www.mloki.sk. Ako členka slovenskej sekcie AICT (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov) spolupracuje s projektom Monitoring divadiel, svoje recenzie okrem toho publikuje v kultúrnych periodikách kød, Javisko a vo festivalových denníkoch v rámci slovenských a českých festivalov. Od roku 2010 sa venuje aj neprofesionálnemu divadlu ako porotkyňa postupových prehliadok. Príležitostne prekladá z francúzštiny a v roku 2012 realizovala v Štúdiu 12 inscenáciu Mr. Iones&co. v rámci projektu Mliečne zuby.
Milada – dcéra, matka, žena, bojovníčka
Vlani uplynulo od jej smrti sedemdesiat rokov. Meno Milada Horáková je však dodnes synonymom nevídanej morálnej integrity a nezlomnosti, ktoré stáli ich nositeľku život. Zároveň je jej príbeh, spolu s príbehmi ďalších odsúdených, stále rovnako mrazivým dôkazom o odporných praktikách totality, o zvrátenosti režimu, ktorý v Československu nastolil februárový prevrat. Je jasnou správou o ideológii, ktorá sa v nesprávnych rukách stala vražedným nástrojom.
Málo času na Momo
Už antický filozof Theofrastos údajne povedal, že čas je to najdrahšie, čo človek môže míňať. Žijeme v dobe, v ktorej sa ľudia sťažujú na chronický nedostatok času a odborníci aj lifestylové časopisy radia, ako si ho manažovať. Firmy či dokonca celé krajiny experimentujú so skracovaním pracovného času a psychológovia tvrdia, že venovať svoj čas rodine či priateľom je to najlepšie, čo môžeme urobiť pre seba i utužovanie vzťahov. Mnohí však hovoria, že na to skrátka nemajú čas.
Kto je K.? (Kočner, Kaliňák či Kiska?)
Enigmatické dielo Franza Kafku už mnohokrát pritiahlo adaptátorov, pokúšajúcich sa v praxi potvrdiť jeho nadčasovosť a interpretačnú bohatosť, o ktorej zas teoretici dodnes uvažujú. Že je aj u nás čosi kafkovské vo vzduchu, sa ukázalo po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky vo februári 2018. Pod povrchom fungovania štátneho aparátu sa odhalilo kolosálne podhubie justičných, policajných, politických, mafiánskych a oligarchických prepojení, korupcie, podvodov a zlyhaní systému. V miere absurdity a nefunkčnosti základných mechanizmov sa stal stav krajiny demonštráciou „kafkovčiny“ v priamom prenose. A tak, kým spoločnosťou dodnes denne otriasajú nové otrasné zistenia, v divadle vznikla živná pôda pre istý typ dramaturgie, ktorý sa manifestoval aj viacerými uvedeniami Kafkových próz krátko po sebe (resp. dokonca naraz).
Príliš pietna spomienka na Ploštinu
Spracovanie udalostí, o ktorých dnes strácame povedomie, pričom ich hodnota je pre kolektívnu pamäť z rôznych príčin dôležitá, patrí už niekoľko sezón k hlavným dramaturgickým líniám slovenských divadiel. Súčasťou týchto línií je pripomínanie zásadných osobností histórie, či už v nej zohrali pozitívnu alebo negatívnu úlohu, ale čoraz častejšie sa tiež vraciame k nevýnimočným (v zmysle – nie nebežným), no predsa dôležitým príbehom tých, ktorých učebnice nespomínajú a ich stopa sa v dejinách odtlačila len vďaka bežným záznamom, spomienkam pamätníkov či cielenému výskumu (viaceré spracovania Denníka Anny Frankovej, inscenácie reportážnej literatúry – Vojna nemá ženskú tvár, Americký cisár...). Napokon, náhľady do minulosti sú okrem iného jednou z kľúčových edukačných stratégií rôznych občianskych iniciatív aj inštitúcií zaoberajúcich sa pamäťou (Living Memory, Post Bellum, Nadácia Milana Šimečku a i.), a rovnako i takéto inscenácie majú v divákovi vzbudiť otázky dotýkajúce sa histórie a jej odkazov pre súčasnosť. Do tejto kategórie by sme mohli zaradiť aj inscenáciu Smrť sa volá Engelchen v Mestskom divadle Žilina.
Kríza identít v súčasnom slovenskom divadle alebo Ako sa vyrovnať s tým, čo je neprítomné
Téma „krízy mužskej identity“ nie je v sociologických a psychologických debatách nová. Dynamická premena sociálnych rolí v súvislosti s prekonávaním rodových stereotypov je na jednej strane nevyhnutnou a prospešnou súčasťou súčasného vývoja spoločnosti, na druhej strane môže byť mätúca i traumatizujúca. Súčasní tridsiatnici prekonávajú napríklad generačný zlom – ich rodičia boli ešte spravidla „stará škola“, oni sa už musia prispôsobiť inej paradigme. Vzniká paradox „krízy maskulinity“, ktorá sa skloňuje v rôznych štúdiách, kritici však hovoria, že takáto rétorika je scestná. Vyvoláva totiž dojem, že existuje nejaká „správna“ maskulinita a zrejme by to mala byť tá, v ktorej má muž podobu drsného mača, svalnatého superhrdinu bez emócií, z ktorého kvapká testosterón a nemôže byť za žiadnych okolností „zženštilý“.
Nedá sa to zachrániť
V divadlách niekedy nastanú situácie, keď je dramaturgická voľba titulu istým ústupkom voči „vyšším princípom“. Je bežné, že namiesto umeleckej požiadavky dá niekedy divadlo prednosť prevádzkovým argumentom, ekonomickým faktorom, diktátu pokladne. Vtedy sa spravidla siahne po populárnom autorovi, známom komediálnom kuse, volí sa hudobný žáner, obsadia sa herci, ktorých tváre zaručia návštevnosť predstavení. Podobne môžu dramaturgiu sezóny ovplyvniť významné jubileá hercov a herečiek – nezriedka sa divadlo chce pri tejto príležitosti odvďačiť svojmu zamestnancovi a „obdarovať“ ho peknou postavou „ušitou na mieru“.
Slávne monštrá i Dezorz sa usadili v Bratislavskom bábkovom divadle
Inscenácia Príšerka Charlie je tak výsledkom istých obojstranných kompromisov, čo však nemusí byť na škodu veci. „Dezorzovčina“ sa prejavuje najmä v tom, že nejde o rozprávku pre konkrétnu vekovú skupinu cieľového detského diváka, ale skôr o rodinnú rozprávku, ktorá má zároveň niekoľko možných úrovní čítania a diváckeho zážitku. Najväčší „plezír“ z nej budú mať milovníci starých amerických hororových filmov z tridsiatych rokov minulého storočia (Frankenstein či Múmia s Borisom Karloffom, Dracula s Bélom Lugosim,...) a tiež fanúšikovia bábok Muppets a ich autora Jima Hensona, ktorému je inscenácia venovaná (viď informačné materiály).
Prvé pokusy s Lagarcom
Najprv ju všetci odmietli, potom z nej spravili maturitnú tému. Taký bol v stručnosti osud hry Jeana-Luca Lagarca Len koniec sveta, ktorú dramatik napísal v roku 1990 počas štipendijného pobytu v Berlíne a po jej kritike sa na dva roky ako autor odmlčal. O takmer dve dekády neskôr sa s hrou popasovali francúzski stredoškoláci, ktorí sa v čase jej vzniku narodili. Niekoľko rokov totiž figurovala medzi témami záverečných maturitných skúšok. A prišli aj iné zadosťučinenia – hoci pre Lagarca všetky až post mortem – len nedávno napríklad filmová adaptácia tejto hry v réžii Xaviera Dolana získala Grand prix 2016 v Cannes a troch Cézarov.
Také iné káčatko
Škaredé káčatko je jednou z tých kultových rozprávok, ktoré by nemali obísť žiadne dieťa. Hoci čítanie „klasiky“ dnes pravdepodobne ustupuje do úzadia v konkurencii audiovizuálnej „pacipacovej“ tvorby pre detského diváka, Andersenov príbeh je výbornou pomôckou, ktorá môže deti voviesť do témy inakosti, segregácie či predsudkov a objasniť im, že odlišnosť nie je dôvodom, aby niekto niekoho odsudzoval, šikanoval či vyčleňoval zo spoločnosti.
