(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadelných hier a teatrologickej literatúry logo

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová absolvovala v roku 2014 odbor teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Témou jej diplomovej práce, za ktorú dostala cenu rektora, bola situácia divadelnej kritiky po r. 1989. Počas štúdia svoje kritické myslenie trénovala v školskom časopise Reflektor, zúčastnila sa aj niekoľkých seminárov pre mladých divadelných kritikov. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave ako redaktorka divadelného mesačníka kød. Je spoluzakladateľkou OZ Mloki, ktoré sa venuje reflexii divadla a kultúry na webovej stránke www.mloki.sk. Ako členka slovenskej sekcie AICT (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov) spolupracuje s projektom Monitoring divadiel, svoje recenzie okrem toho publikuje v kultúrnych periodikách kød, Javisko a vo festivalových denníkoch v rámci slovenských a českých festivalov. Od roku 2010 sa venuje aj neprofesionálnemu divadlu ako porotkyňa postupových prehliadok. Príležitostne prekladá z francúzštiny a v roku 2012 realizovala v Štúdiu 12 inscenáciu Mr. Iones&co. v rámci projektu Mliečne zuby.

Bezduchá Bábka

V októbri 2013 obletel internet článok britských novín The Guardian. Jeho názov znel „Prečo sa mladí Japonci vzdali sexu“ a opisoval zvláštny sociologický trend – rastúci počet obyvateľov Japonska do 35 rokov, ktorí sú dobrovoľne single a nevyhľadávajú trvalé vzťahy ani sexuálnych partnerov. Článok okrem iného poukázal na fakt, že títo ľudia si nedostatok skutočnej blízkosti kompenzujú pomocou virtuálnej reality – príkladom za všetky bol v článku muž, u ktorého dokáže vyvolať sexuálne vzrušenie iba sledovanie ženských robotiek v počítačovej simulácii. Na druhej strane, zhruba v rovnakom čase sa v médiách písalo o robotovi Kenjim, naprogramovanom prejavovať lásku. Napriek istým komplikáciám s Kenjim jeho stvoriteľ, Dr. Akito Takahashi, vyjadril úprimnú vieru, že „jedného dňa budeme žiť bok po boku s robotmi, budeme ich milovať a oni budú milovať nás.“ Nuž, znie to trochu desivo, ale úroveň technologického pokroku nás presviedča o tom, že táto vízia Dr. Takahashiho sa raz zrejme naozaj môže stať skutočnosťou. A či už je táto túžba prirodzená alebo zvrátená, je možné predstaviť si výhody takého spolužitia. Kým človek je tvor emocionálne komplikovaný, nestály, ťažko predvídať jeho konanie, ktoré je pričasto v rozpore s jeho slovami, robota možno naprogramovať podľa prianí jeho majiteľa. Aspoň zdanlivo.

Nie náhodou halucinogénny, hypnotický a filozofický Woyzeck

Čiernobiela hypnotická špirála na veľkom kolese sa roztočí v temnom prítmí divadla, aby diváka vtiahla do psychedelickej atmosféry príbehu, ktorý má nasledovať. Nie náhodou práve takto začína inscenácia hry Georga Büchnera Woyzeck v réžii študenta Katedry réžie a dramaturgie na VŠMU Pavla Száza. Toto mystické koleso si netreba nevšímať, pretože mnoho napovie o svete, ktorý sa pred divákom otvára. Špirála ako tvar dvojzávitnice DNA aj obrovských galaxií symbolizuje mikrosvet aj makrosvet, je symbolom nekonečna, evolúcie ľudstva a duchovného rozvoja.

Veselý vintage (vý)let, na ktorom vám nič nehrozí

Mať naraz tri milenky, na každé dva dni v týždni jednu a navyše všetko letušky, očarujúce stvorenia vlniace bokmi v perfektne zladených uniformách – Marc Camoletti vo svojej hre, zdá sa, zhmotnil všetky klišé mužských fantázií. Jej hlavný hrdina, parížsky architekt a bonviván Bernard, má na polygamiu patent – pri hľadaní partneriek sa spolieha na výberové kritériá najlepších aerolínií a milostný život si organizuje podľa ich letových harmonogramov.

Nov(inov)á vojna s Mlokmi v Labe

Aký majú médiá vplyv na realitu, ktorú žijeme? U nás už dávno platí, že čo je na papieri, ani zďaleka nemusí byť pravda. Naopak, dnes, v časoch bujného množenia sa novinárskych kačíc v bulvárnych periodikách, zažívame obdobie, kedy spravodajstvo dávno nie je zdrojom dôveryhodných informácií, ale prostriedkom manipulácie čitateľov či divákov. Ako ďaleko to až môže zájsť alebo už zašlo?

Príliš všedný život v divadle

Všetci vraj nosíme nejaké masky, hráme svoje roly, spolu žijeme v divadle sveta, pričom prvky divadelnosti prirodzene a neustále prenikajú do našej reality (dokonca sa teatralitou každodennosti zaoberajú aj viaceré humanitné vedné disciplíny). Svojím spôsobom sme teda všetci hercami, zdá sa nám však, že sa len ťažko môžeme porovnávať s tými, ktorí si herectvo vybrali ako svoju profesiu. Kvôli gloriole vzrušujúceho života, ktorá sa okolo nich vznáša a je len ďalšou zo spoločenských masiek, si zriedka pripúšťame fakt, že herci sú tiež iba obyčajní ľudia, ktorí vykonávajú svoje povolanie a nemajú pri tom vždy na ružiach ustlané.

Go to Top