Dagmar Inštitorisová
Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
Ďalšie divadlo medzi nami…
Ticho a spol., ktoré sa zameriava na divadlo, folk, blues, literatúru a iné formy kultúrno-umeleckej činnosti, od svojho vzniku neustále rozširuje všetky svoje aktivity. Nie je tomu inak ani v prípade divadla. Okrem tradičných aktivít – ako vlastná divadelná produkcia a hosťovanie rôznych divadiel v priestoroch na Školskej – tu od októbra 2012 pôsobí napríklad už aj mím Juraj Benčík, ktorý sa začiatkom roka vrátil z pôsobenia vo svetoznámom Cirque du Soleil.
Divadlo, terapia a osobné…
Inscenácia Hamlet a syn – ako píšu o nej na webovej stránke divadla jej tvorcovia – je v línii projektov Divadla z Pasáže v Banskej Bystrici výnimočná tým, že je súčasťou, alebo presnejšie – jedným z výsledkov cyklu vzdelávania o divadle, ktorý majú za sebou herci tohto divadla. Konkrétne ide o obdobie antického gréckeho divadla, v rámci ktorého sa oboznámili aj so starovekou gréckou mytológiou. Medzi mýty, ktoré sa v inscenácii reflektovali prostriedkami tak divadla, ako aj teatroterapie, patria príbehy o Orfeovi a Euridike, Minotaurovi a Ariadne a Prométheovi. Ide o príbehy, ktoré sa tvorcom inscenácie – predovšetkým autorovi scenára a režisérovi Jánovi H. Mikušovi a dramaturgičke Jane M. Hanzelovej – vzhľadom na ich základný inscenačný zámer spojili v jednom.
Komorné, ale presvedčivé
Tvorba svetovo známeho a veľmi obľúbeného talianskeho prozaika, esejistu, dramatika, kritika a novinára, v roku 2010 víťaza Boccacciovej literárnej ceny Alessandra Baricca je veľmi dobre známa aj u nás. Vydavateľstvo Kalligram napríklad vydalo v roku 2006 jeho Homéra, Iliadu, predtým v roku 2004 román Oceán more atď. Aj keď u nás jeho knihy nevychádzajú v stotisícových nákladoch, ako je to napríklad vo Francúzsku, kde len román Hodváb dosiahol náklad 200 000, preklady takmer všetkých jeho diel hovoria o záujme slovenského čitateľa i prekladateľov o jeho tvorbu.
Poézia a divadlo
Vzťah divadla a poézie sa zdá byť ontologický. Dejiny divadla nás učia, že základom divadla od jeho najstarších čias sú situácie, v ktorých sa rečou viazanou podľa nejakých rytmických pravidiel obrazne hovorí o tom najnižšom i najvyššom v našich životoch. Je zvláštne, že po roku 1989 sa u nás tento vzťah zúžil takmer iba na inscenovanie veršovaných hier (pričom klasici prevládajú) a na zobrazovanie významných básnikov ako Válek, Novomeský, Dilong atď. Forma, ktorá je v tejto rovine „bytia“ divadla najzreteľnejšia – divadlo poézie – v profesionálnych podmienkach hádam už ani nie je... Pátrať po príčinách na tomto mieste, samozrejme, nemá zmysel.
Od roku 1966 až do roku 2011 v DAB…
Sladká Charity vznikla v roku 1966, v období všeobecného uvoľnenia, končiaceho niekde až snahou rúcať pravidlá – spoločenské, politické či sociálne. Deti kvetov, Living Theatre či 1968 rok u nás – to je iba okraj širokej, všetko strhujúcej rieky, ktorá v nás znie dodnes.
Luterán tentoraz v kamennom divadle
Téma školy, márnych snáh niečo pochopiť či naučiť, takisto téma márnych snáh tak profesorov, ako aj žiakov tolerovať svoje „nedostatky“, téma vedomostí, ktoré sa nielen musíme naučiť, ale ich aj reálne vieme či potrebujeme do ďalšieho života, je oddávna témou veľmi vďačnou.
Hľadanie jazyka…
Hľadaním divadelného jazyka rozväzovaním balíčkov so snami, túžbami a predstavami o budúcnosti aj tak možno nazvať ďalší projekt Ticha a spol. – alebo presnejšie Patrície Jarjabkovej-Garajovej a Viki Janouškovej s klientmi a pedagógmi Domova sociálnych služieb Prima v Bratislave. Inscenácia s príznačným názvom Stopy snov alebo Komentované obrazy z netradičného dialógu svedčí o tom, že Divadelný (a iný) klub na Školskej 14 sa vydal na systematickú cestu hľadania novej divadelnej poetiky otvorením sa dialógu s vnútorným svetom klientov Primy.
Dych lukavických zápiskov
Nebýva v našej divadelnej kultúre obvyklé, ak takmer onedlho po úmrtí nejakej osobnosti nášho kultúrneho života sa v profesionálnom divadle vytvorí jej portrét alebo aspoň čiastková spomienka naň. Túto česť dostala v autorstve Viky Janouškovej Hana Ponická päť rokov po jej skone (1922 - 2007). Ako v bulletine priznáva autorka scenára - na začiatku jej silného záujmu o Hanu Ponickú stáli predovšetkým Lukavické zápisky - autobiografický román - dokument, v ktorom Ponická rozpráva o svojich najťažších rokoch pred a po zákaze činnosti v súvislosti s Chartou 77.
Patrícia, neha a hviezdy
Vianočná rozprávka kolektívu autorov Paťa a pastieri je inscenáciou výnimočnou po viacerých stránkach. Ako autorka a herečka sa ňou do bývalých priestorov Divadla a.ha. na Školskej 14 - teraz Ticho a spol. - vrátila Patrícia Jariabková-Garajová, ako autor Miloš Janoušek, a Viki Janoušková sa v nej ocitla v pozícii autorky a režisérky.
