Oleg Dlouhý
Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.
OBJAVOVANIE KLASIKY, ČI PROVOKÁCIA?
Kto by si pomyslel, že ani nie 20 rokov po prekonaní princípov socialistického realizmu sa jeden z jeho pilierov vráti na naše javiská... Ale stalo sa. Svetozár Sprušanský v prešovskom divadle Alexandra Duchnoviča zavŕšil 23. mája 2008 „ruskú trilógiu“. Po Čechovovom zaujímavom Ujovi Váňovi (2005) a ilustratívnom Revízorovi N. V. Gogoľa (2006) sa vrátil k rannej hre Maxima Gorkého Na dne.
NÁVRAT, ATRAKTÍVNY NAJMÄ PRE MLADŠÍCH
Po rokoch prebíjania sa štátom málo podporovanou alternatívnou scénou, sa Uhlár opäť vracia do prešovského DADu. V roku 2003 pripravil s kolektívom oddaných hercov divadla inscenáciu Prelud. Pokračoval s overenými tvorivými postupmi, ktorým herecký ansámbel divadla rozumie. A celkom zákonite obmieňal aj svoje tradičné témy. Tie sú vždy ukotvené v spoločenskom i osobnom živote. Pre divákov s tradičnejšou diváckou skúsenosťou sú prekvapujúce, šokujúce, neraz aj vzrušujúce.
AKÁ JE CENA ZÁBAVY?
Divadlo Jozefa Gregora Tajovského Zvolen sa dlhodobo programovo orientuje na ľahší repertoár. Odôvodňuje to vysokou obľubou zábavy vo svojom pôsobisku. 72% (2005), resp. 85% (2006). Takouto návštevnosťou sa divadlo pohybuje v hornej polovici pomyselného rebríčka, no výrazne neprekračuje celoslovenský priemer.
AJ BULVÁR MÔŽE MAŤ SVOJU KVALITU
Hneď na úvod si priznajme, že najnovší titul z repertoáru bratislavskej Novej scény, situačná komédia s detektívnym tajomstvom a aktívnym zapájaním divákov do jeho odhaľovania Šialené nožničky predstavuje „rýchloobrátkový tovar“ veľmi slušnej úrovne. Za takýmto označením netreba hľadať žiadne pejoratívy, výsmešky, či odsudky.
GÓL DO VLASTNEJ SIETE!
Nová dráma má na Slovensku dlhodobo biednu pozíciu. Možno aj preto, že divadlo a dramatická literatúra sa veľmi často nechávajú ovplyvňovať rôznymi politickými silami. Pred rokom 1989 si uzurpovala monopol nad novou tvorbou štátostrana. V prvých rokoch po zmene politického systému bol najviditeľnejší korumpujúci vplyv peňazí, respektíve ich nedostatok.
FIDLIKANT V OPERE
Štátna opera Banská Bystrica, podobne ako opera Štátneho divadla v Košiciach približne raz za sezónu zatraktívňuje svoj repertoár uvádzaním operiet, ba kedy-tedy aj muzikálov. V SND v posledných rokoch tiež zopárkrát pootvorili dvere ľahkonohej múze (Netopier - 1991, Noc v Benátkach - 201), no ani raz nevenovali týmto projektom takú pozornosť, aby sa pretavili v divácke udalosti.
TOPORNÁ SNAHA O ĽAHKÚ MÚZU
Ak chceme podrobnejšie posúdiť prínos najnovšieho príspevku Novej scény pre hľadanie súčasnej podoby slovenského hudobno-zábavného divadla, nezaškodí stručne pripomenúť niektoré základné limity tohto divadelného druhu v celej našej divadelnej kultúre.
Nikolaj Koljada: Sliepka
Už pri prvom pohľade na hru kultového ruského dramatika Nikolaja Koljadu Sliepka zaujme jedna zvláštnosť - ako autor umne balansuje medzi groteskou a melodrámou. Nerozpakuje sa rozprávať príbeh plný banalít, ale v druhom pláne vykresľuje ostré konflikty, analyzuje konanie, otvorene, i keď s veľkou dávkou pochopenia, vypovedá o svojich súčasníkoch. Hrdinami hry sú členovia vidieckeho divadla, ktorých spájajú bizarné osobné sympatie i antipatie.
Utekajte, slečna Nituš!
Na réžiu úspechmi overeného titulu sa odvážil Anton Šulík. Ponuku dostal asi na základe chýrov o jeho ostatných spevoherných inscenáciách, realizovaných najmä v žilinskom Mestskom divadle (Maľované na skle – 2004 a Cigáni idú do neba – 2006). Možno zavážila skúsenosť divadla z prípravy rozprávkovej Perinbaby (2006). No treba priznať, že aj keď by sa dalo týmto inscenáciám kadečo vytknúť, veľký výber schopných režisérov u nás v súčasnosti nemáme, tak sa tejto voľbe ani veľmi čudovať nemožno.
