| Divadlo | Spišské divadlo Spišská Nová Ves |
|---|---|
| Inscenácia | Janosch: ACH, AKÁ NÁDHERNÁ JE PANAMA |
| Premiéra | 1. apríla 2007 |
| Divadelná sezóna | 2006/2007 |
Réžia a dramatizácia M. Gerbocová, dramaturgia H. Galetková a. h., výprava T. Volkmer a. h., hudba J. Phillip a. h., animácie J. Phillip a T. Volkmer a. h. , hrajú M. Brozmanová, K. Turčanová, J. Novosedlák, P. Sýkora, J. Puklušová, A. Strnadová atď.
Premiéra: 1. apríl 2007, Spišské divadlo Spišská Nová Ves
Režisérka Monika Gerbocová pôsobí v Spišskom divadle už necelú tretiu sezónu. Dáva prednosť repertoáru pre deti a mládež. Ten má v súbore Spišského divadla dlhoročnú tradíciu ešte z obdobia pobočnej scény DAM Divadla Jonáša Záborského. Monika Gerbocová prichádza v poslednom období s dramatizáciami prozaických textov. A vyberá si, resp. vkladá do svojich dramatizácií i náročné témy, ktoré z hotového útvaru vytvárajú zašifrované posolstvo pre dieťa i rodiča. Slovenské divadlo pre deti dnes posúva otázku posolstva divákovi do podvedomej komunikácie. Väčšinou zostáva pri pozitívnej motivácii k aktivite a odvahe, k rýchlemu rozhodovaniu sa, k duchaprítomnosti a vtipnosti.
Scenár Moniky Gerbocovej a Hany Galetkovej vznikol podľa prózy autora Horsta Eckerta s umeleckým pseudonymom Janosch. Nesie v sebe znaky hravosti i absurdity. Tigrík a Macko sú dve malé zvieratká, ktoré v krajine detskej fantázie bývajú v domčeku v strome. Dvaja „drobci“ žijúci šťastne ako deti v domove s priveľkým nábytkom. Jedného dňa pripláva po vode voňavá, ale prázdna debnička od banánov s označením výrobcu “Panama“. Pre Macka, chytajúceho ryby, je to nový zážitok. Jeho nerealizovateľný sen o Paname je však príťažou, najmä pre kamaráta Tigríka, ktorý sa bojí všetkého veľkého. A v Paname je predsa všetko väčšie a krajšie! Obaja zájdu priďaleko, keď sa pohádajú a rozídu. Tigríkovo zúfalstvo chvíľu hraničí so smrteľným strachom a absolútnou odovzdanosťou osudu. Macko medzitým zuteká a až v samote si uvedomí vlastné sebectvo. Cesta do Panamy je logicky zbytočná, pretkávaná situačným a veru až absurdným humorom. Zároveň však fantáziou, približujúcou deťom náročné témy – sebapoznanie, cena priateľstva a obetavosti, hodnota domova – čo najpríťažlivejšou, najjednoduchšou formou.
V očiach dieťaťa rozhoduje pochopenie celku, i jednotlivé situácie a gagy. Tiež vyžaduje výtvarné riešenie scény a postáv, ktoré mu hravo a pútavo priblíži samotné dianie. Preto možno len uvítať, že sa český výtvarník Tomáš Volkmer rozhodol hlavné postavičky kostýmovo poľudštiť. Koľko postáv, toľko individualít. Kostýmy Tigríka alebo Zajka spĺňajú požiadavky divadla detskej klauniády – žiarivé farby, komicky široké nohavice. Macko je farebne preexponovanejší – má na blúze a pestrých nohaviciach dlhý plášť, na hlave široký klobúk a jeho rekvizitou je rybársky prút. Vďaka tomu výtvarne trochu pripomína postavičku malého zvieratka Mumrika z detských kníh Tove Janson. Farby plášťa a ich rozmiestnenie – tmavohnedá a svetlohnedá – by však mohli evokovať tiež plyšovú hračku, čo sa však v ostatných farbách nohavíc stráca. Takmer pri všetkých postavách je nevyhnutné predstaviť ich oslovením. Uhádnuť ich zvieracie meno je asi také ťažké, ako v knihe Malý princ rozpoznať hada, ktorý zhltol slona. Ježko má na hlave asi tri – štyri podivne dlhé, akoby zabudnuté „pichliače“, Myška pochoduje schovaná v kontajneri. Toto defilé fantázie zmenila animácia Kravy. Krava nepatrí medzi „malé zvieratká“, tie sa na ňu dívajú zdola v nemom úžase. Divák, akoby ich očami, vidí iba jej hlavu, mysteriózne animovanú na spôsob tieňového divadla vo svetelnom kuželi. Z hľadiska inscenačného celku výtvarne inak vytvorený je Lišiak (Anna Puklušová). Dáma v čiernom trikote, s nevtieravou maskou ako čiapkou na hlave sa pohybuje i medzi divákmi v lóžach. Pôsobí priveľmi dospelo, imidžovo integrovane a neuspokojene, nesie si na tácke výrazné hydinové telíčko z plastu. Jesť nemôže, vždy ho čosi vyruší. Ako maskot absurdity tejto inscenácie je zároveň verbálne komickým elementom pre dospelého diváka. Scéna zostavená z posuvných štvorrozmerných kusov nábytku v domčeku Macka a Tigríka je hercom zámerne priveľká. Farebná malebnosť zvýrazňuje útulnosť domova. Veľkosť podporuje divákovu empatiu voči Tigríkovej predstave Panamy, kde je všetko oveľa väčšie (a krajšie)… Podporila by tendencie klauniády, ale jej drevené plochy a hrany nedovoľujú žiadne pohodlie.
Pôvabnú inscenáciu umocňuje mimovoľná tendencia ku klauniáde zo strany herečky Márie Brozmanovej (Tigrík). Brozmanová jemne s karikujúcim odstupom stvárňuje bojazlivé zvieratko so všetkými atribútmi dieťaťa. Nadmerne veľká drevená kačka, ktorú ako hračku Tigrík ťahá za sebou na povrázku, je dôležitá – prenecháva jej v jeho vedomí aj reči jeho vlastný strach. Macko Kataríny Turčanovej naopak je dospelejší, pokojnejší a sebaistejší, zároveň vo vnútri zaslepený vierou vo vlastný cieľ. Katarína Turčanová občas prenecháva priestor pre zvýšené dimenzie hravosti ostatným účinkujúcim, napríklad svojej partnerke Brozmanovej, ale i Pavlovi Sýkorovi (Zajko). Ľudskosť postáv nových kamarátov Ježka (Jozef Novysedlák) a Zajka kontrastujú s postavou Lišiaka. Inscenácia poukazuje na otvorenosť detského diváka voči absurditám. Či už je tento princíp pozitívny či negatívny, v živote ho nemožno ignorovať.
Frederika Čujová vyštudovala divadelnú vedu a etnológiu na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Divadelnom ústave.
