Prvýkrát, no stále odznova…

Preklad: Adriana Totiková
Scéna a kostýmy: Jan Kocman
Hudba: René Aubry, Elvis,
Produkcia: Svetlana Waradzinová
Réžia: Ján Štrbák
Hrajú: Lucia Lapišáková a Martin Hronský
Premiéra 31.10. 2009 v Divadle Meteorit
Poľský dramatik Michal Walczak (1979) sa vo svojich hrách orientuje na medziľudské, partnerské a milostné vzťahy v situáciách, ktoré na prvý pohľad vyvolávajú dojem niečoho bežného, až všedného, no pre každého z nás predstavujú v istom smere zásadný zlom. Walczak pracuje s archetypmi Muža a Ženy, s diametrálnou odlišnosťou ich vnútorných svetov, hodnôt, spôsobov komunikácie, predstáv a túžob.
Ján Štrbák uviedol Walczakovu hru Pieskovisko v roku 2007 v priestore A4. Archetypy muža a ženy sú tu prítomné v podobe „prevtelenia sa“ do postáv dvoch detí. Sledujeme príbeh chlapca a jeho hračkárskeho Batmana a dievčatka, ktoré odrazu narušilo dovtedy výlučne maskulínne teritórium. Chlapec a dievčatko prechádzajú fázami „vzťahu“. Od úplného vzájomného odmietania sa sa dostávame až k momentu, keď si chlapec uvedomuje, že sa zamiloval. Interpretačné možnosti chlapca a dievčatka sú široké. Pieskovisko reprezentuje magický, až rituálny priestor, ktorý si chlapec privlastnil a sám vymedzil pieskom, čo sa mu sypal z autíčka. Aj napriek tomu však pieskovisko zostáva priestorom dostatočne verejným na to, aby doň mohol preniknúť nový, iný – ženský element – v podobe dievčatka, ktoré sa celkom nevinne (a možno nie až tak nevinne) prišlo hrať so svojou bábikou. Ďalšou Walczakovou hrou, ktorú režisér Ján Štrbák so združením pre nezávislé divadlo Stromy naštudoval, je titul Prvýkrát. Dielo je situované do myšlienkovo podobného priestoru ako Pieskovisko, kdesi na hrane súkromného a verejného. Ide o prah dverí – prvého miesta vstupu do bytu. Prah – metafora prvého milovania a prahu dverí (prahu sexuálnej dospelosti) je viac než výstižná. Z detí hrajúcich sa na pieskovisku sú „dospeláci“, ktorí však evidentne podľahli čaru a ilúzii všetkých hollywoodskych romantických filmov. Uverili, že prvé milovanie je/môže byť dokonalé. Ona a on, Magda a Karol, si do posledných detailov naplánujú scenár, podľa ktorého by malo všetko prebehnúť. Magda v zlom psychickom stave zavolá Karolovi uprostred noci, potrebuje sa niekomu vyplakať na ramene, vonku prší, Karol k nej po mnohých peripetiách dorazí celý mokrý s kyticou kvetov v (podľa scenára) ľavej ruke. Tu sa však celá ilúzia hollywoodskej romantiky končí. Dvojica mladých ľudí, ešte ledva dospelých, stojí na prahu dverí jej bytu, v ktorom možno ešte býva s mamou, donekonečna opakujú repliky, ktoré si sami napísali, ale akosi nereagujú na „šlágvorty“, vzájomne sa nepočúvajú, váhajú a nevedia ako ďalej a či vôbec chcú ďalej v niečom pokračovať.
V istom zmysle ide o formu divadla v divadle, aj keď toto zdvojenie a teatralizácia ľudských vzťahov netvorí prvý plán.
Preklad Adriany Totikovej je hovorový, aktuálny, a hojným využitím súčasného slangu najmä uveriteľný.
Rituálnosť priestoru Štrbák zachoval. V úvodnej, nemej scéne si ho herci vymedzujú pohybom a neskôr pracujú s rohožkou ako so symbolom vchodu do súkromného priestoru. Výraznejšia konkretizácia priestorov bytu už nie je nutná, scénografia (Jan Kocman) používa vyššie a nižšie drevené stoličky bez operadiel, z ktorých je však možné vyskladať jednotlivé kusy nábytku alebo napríklad pôrodnícky stôl a vystačí si aj s minimom rekvizít – svietniky, vázy, poháre na víno.
Réžia Jána Štrbáka je minimalistická, hercom ponecháva voľnosť, neštylizuje ich, ani interpretačne neposúva. Hra je delená na obrazy, Štrbák pracuje so strihom a stmievačkami.
Tvorivý tím sa oproti Pieskovisku takmer nezmenil, Ján Štrbák znovu spolupracuje s dvojicou hercov Lucia Lapišáková a Martin Hronský. Ide dokonca o ten istý trojuholník postáv z Pieskoviska – Magda (Milka), Lajoško a Karol, ktorý ale teraz prevzal hlavnú mužskú rolu.
Martin Hronský vytvoril farebný charakter muža, ktorý sa nevie celkom rozhodnúť, či má zostať prispôsobivým nápadníkom alebo už má byť skutočným mužom a prebrať iniciatívu. Jeho zmätené opakovanie repliky ako k Magde takmer netrafil je zábavné, rovnako presvedčivý je v momentoch, keď sa jej snaží vyznať lásku a zostáva takým až do konca, v montérkach a so snahou nadviazať staré kontakty.
Lucia Lapišáková už nie je tým panovačným dievčatkom s kučeravými vlasmi a bábikou v ruke, ale mladou ženou v pekných šatách, ktorá si stanovila cieľ absolútne dokonalého prvého milovania sa s Karolom. Jej postava v texte evokuje náladovú ženu s nie úplne stabilnou psychikou, no v konečnom dôsledku má vždy navrch a muž sa iba snaží reagovať tak, aby jej dostatočne vyhovel. Ona zo sekundy na sekundu zmení zámer, posiela Karola preč, aby ho vzápätí zavolala späť, postupne si ho omotáva okolo prsta. V podaní Lucie Lapišákovej však odlíšenie týchto polôh nie je natoľko prepracované, aby sme jej všetky zámery uverili. Jej herectvo zostáva v jednej rovine, sústreďuje sa na líniu psychicky nestabilnej, až afektovanej hysterky, čo v istej miere škodí celkovému tvaru inscenácie. Do polohy femme fatale, ktorá je s odstupom času už „nad vecou“, sa napokon dostáva až v závere.
Walczak ako dramatik pracuje s istými, civilizačne a kultúrne overenými a prirodzenými, stereotypmi predstáv o fungovaní ženského a mužského sveta a o ich úlohách vo vzájomnom vzťahu. Chlapec – action man a dievčatko – bábika v Pieskovisku. V diele Prvýkrát akcentuje predstavu ženy túžiacej po dokonalej romantike a muža, ktorý je ochotný hrať jej hru len aby došlo k fyzickému naplneniu ich vzťahu. Pritom ich city nijako romanticky nevyznievajú, necítiť medzi nimi viac ako len sústredenie sa na to, aby išlo všetko podľa scenára, čo nakoniec aj tak nikam nevedie. Ich dialógy sa bez odozvy donekonečna opakujú, v texte je pomerne ťažké zorientovať sa, no pochopíme, že Magda a Karol to svoje prvýkrát skúšajú už minimálne po desiaty raz. Záver celej hry ma osobne mrzí. Stretnutie po rokoch je síce prirodzeným vyústením deja, no nedorozumenie so zámenou osudovej ženy a neznáma slobodná matka s dieťaťom vyznieva (paradoxne) až príliš hollywoodsky.

Margaréta Cvečková

Margaréta Cvečková absolvovala odbor teória a kritika divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (2013). V roku 2011 absolvovala študijný pobyt na Katedre teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Počas štúdia aktívne prispievala a viedla školský časopis Reflektor, festivalové denníky počas festivalu Istropolitana projekt, kde pracovala aj na prekladoch recenzií z a do angličtiny. V diplomovej práci sa zamerala na performatívne prvky, aspekt diváka a čiastkový preklad odborných publikácií teoretika performancie Marvina Carlsona. Pre Divadelnú katedru VŠMU tlmočila niekoľko divadelných workshopov a vedeckých konferencií. Prekladu sa venuje aj naďalej, pracovala na dramatických textoch Michaely Zakuťanskej, na prekladoch rozhlasových hier spolupracuje so Slovenským rozhlasom a prekladá aj pre festival Nová dráma/New drama.