Havlovo Odchádzanie v Činohre SND Od reportu k metafore

Preklad Milan Lasica,
dramaturgia Martin Porubjak,
scéna a kostýmy Alexandra Grusková,
hudba Peter Mankovecký,
svetelný dizajn Michal Vajdička.
Réžia Peter Mikulík.
Osoby a obsadenie: dr. Rieger – Marián Labuda, Irena – Zuzana Kocúriková, Babička – Mária Kráľovičová, Vlasta – Helena Krajčiová a. h., Zuzana – Petra Molnárová, Lucia Molnárová – posl. VŠMU, Monika – Ivana Kuxová, Bea – Monika Hilmerová, Albín – Vladimír Obšil, Hanuš – František Kovár, Viktor – Richard Stanke, Osvald – Oldo Hlaváček, Jack – Branislav Bystriansky, Bob – Branislav Deák a. h., Klein – Jozef Vajda, Knobloch – Juraj Slezáček, Strážnici – Martin Šalacha a Marián Viskup, Juraj Ďuriš a Daniel Ratimorský, poslucháči VŠMU, hlas (z reproduktoru) – Václav Havel. Asistentka réžie – Jana Kopsová.
Premiéra 22. novembra 2008 v novej budove SND.
Námet odchodu mocného muža do priestoru obyčajného občianstva, by mohol byť príležitosťou aj pre psychologickú drámu, štúdiu či duševný striptíz. To v tom prípade, keby autora zaujímal pád človeka. No jadrom Havlovho odhodlania nie je človek an sich, nie jeho poníženie, spravodlivý či nespravodlivý osud, dokonca ani to, či je obeťou spravodlivých alebo nespravodlivých intríg, či nebodaj vlastných chýb, omylov a svedomia. Autora hry Odchádzanie zaujíma mravný stav spoločnosti, v ktorej sa tento pád odohráva. Človek ako psychofyzická bytosť je tu len štatistickou jednotkou vo vyššie položenej kolónke úradných kontextov. Lepšie a presnejšie by sa malo hovoriť o nemravnom a nehumánnom stave spoločnosti, pre ktorú pády sú bežným úkazom a na ktorých vždy niekto profituje. Kategórie cti, svedomia, humanity, tolerancie alebo celkom obyčajnej slušnosti v Havlovom príbehu de facto neexistujú. V jeho hre nejde o to, či bol dr. Rieger, čerstvo bývalý kancelár nemenovanej krajiny, dobrým alebo zlým politikom, ale najmä o to, že je symptomatickým fenoménom onej nemravnosti a nehumánnosti. Témou hry teda nie je krivda či nekrivda, ale ironické, až sarkastické odhalenie mechanizmov moci, vládneho aparátu načisto zbaveného morálky. Je to príbeh z čias, kedy čosi takého už neexistuje. Bez ohľadu na to, či sa Havlova hra a Mikulíkova inscenácia v Činohre SND niekomu páči alebo nie, nemožno jej uprieť aktuálnosť a trefnosť. Ani to, že je skrz na skrz postmodernistická nielen svojou formou (potlačený príbeh, traktovanie udalostí v podobe pásma, množstvo citácií i minimalizmus v kresbe postáv), ale aj obsahom – čo znamená typ diela, ktoré konštatuje bezhodnotový stav človeka a spoločnosti.
Odchádzanie z vysokého postu je tu iba spôsobom nového návratu, autoponížením – prijatím funkcie poradcu poradcovho poradcu. Je to signifikantný akt siločiar politiky ako umenia možného a zároveň spätným pohľadom na skutočný rozmer „hrdinu“ či ústrednej postavy tejto hry.
Odchádzanie sa pohybuje od reportu, trochu až kabaretného v prvej časti, k metafore v časti druhej, pre ktorú výrazne poslúžil Višňový sad A. P. Čechova. Replikami i situačnými podobami. Cituje sa tu aj Kráľ Lear, najmä v minimonológoch dr. Riegra. Kým Višňový sad tu funguje ako archetypálna situácia, Learom sa pomeriava centrálna postava hry naskrze ironicky, aby sa predviedlo, o čo je tento náš súčasník banálnejší a potrimiskárskejší ako veľký hrdina Shakespearov. Nejde teda len o vtipnôstkové paralely, ale o konfrontáciu situácii (Čechov) s osudom jednotlivca (Shakespeare). Ak v inscenácii sa režisérovi Mikulíkovi podarilo dať im aj vizuálnu podobu – napr. zúfalý, sebaspytujúci monológ Riegra – Leara v prúde umelého, divadelného dažďa s náležitými akustickými imitáciami hromu a blesku, nezostávajú tieto citácie iba vo verbálnej rovine.
Zvláštnosťou Havlovej hry sú autorove komentáre (nahral ich sám V. Havel) znejúce z ampliónu v rôznych fázach inscenácie. Tam, kde dramatik hovorí – asi celkom úprimne – o nedostatkoch svojho textu, o tom, čo má v divadle rád (napr. odchody a príchody postáv, prázdnu scénu a pod.) treba priznať, že má pravdu. Pretože rozbeh hry i bratislavskej inscenácie je prinajmenšom sporný. Prvá časť začína ako séria banalít, v pomalom tempe, s postavami len „nahodenými“ a obdarenými tými najjednoduchšími znakmi. Zdá sa však, že autor sa tu pohráva s divákovou trpezlivosťou a ani zopár aktuálnych narážok a analógii v publiku živšiu reakciu nevyvolá. A ten divák, ktorý prežije prvú časť, po prestávke sa dočká odhalenia pravdy tejto hry. Totiž, metafory, obrazu toho dávneho i toho dnešného. Rúbanie višňového sadu, vari jedinej skutočnej hodnoty sveta dr. Riegra a jeho tímu, zrazu metaforizuje celú hru. Je to vtipné (pravdaže viac pre toho, kto pozná Čechova a Shakespeara) a kruté zároveň (napr. aj s citáciou záverečného akordu Višňového sadu, posledných replík Firsa, ktorého panstvo pri svojom odchode načisto zabudlo – Firsom je tu sluha vo vládnej vile Osvald). Nuž šikovne V. Havel využil dvoch géniov svetovej dramatiky. Aj vo verbálnej rovine sa zrážajú citované texty s bohapustými frázami politicko-administratívneho štýlu. A prázdnota prednášaných fráz dôkladne kopíruje prázdnotu postáv. V Mikulíkovej inscenácii toto pitoreskné spojenie dobre funguje. Demonštruje úbohosť tých, ktorí odchádzajú i tých, ktorí prichádzajú. A odchádzajúci vladár nie je v tejto súvislosti tou najnegatívnejšou postavou. Má aspoň prirodzené ľudské slabosti. Kam sme však dospeli ak slabosti poľudšťujú?!
V. Havel napísal hru, ktorej text je komponovaný priam inštruktívne aj pre inscenátorov. P. Mikulík jej dobre porozumel, obsahovo i formotvorne. Situáciám i postavám dal všetko základné, čo treba a minimalizmus sa ukázal ako použiteľný. Pravdaže, ani on nepreklenul problémy prvej časti inscenácie (hoci treba priznať, že jej problémovosť je autorským zámerom), ktorá je neveľmi zaujímavým komentárom ku skúsenosti občana s politikou. So svojimi spolupracovníkmi – scénografkou A. Gruskovou, skladateľom P. Mankoveckým dokázal prepojiť tieto prvky javiskovej syntézy do obsahovo i štýlovo kompaktného tvaru. Scéna, čosi ako ring, zápasnícke pódium, aréna krutých konfliktov, kostýmy „šité“ na mieru postáv. Kostým ako citácia charakteru či typu. Napr. sivý šat takmer nemej Moniky, exaltovaný kostým „dlhoročnej priateľky“ dr. Riegra, Ireny, či statkársky oblek hlavnej postavy, celkom iste inšpirovaný Čechovom, komisné tmavé obleky úradníkov atď. Hudba P. Mankoveckého je tu solídne vznešená, mohutná, orchestrovaná, ale v zhode s obsahom inscenácie iba ozdobná až prázdna. Všetko pripomína kruh ako dokonalý a nekončiaci geometrický tvar. Odchádzanie, prichádzanie, večné návraty tej istej hlúposti, koristníctva a sebectva i prispôsobivosti. Tieto témy dobre hrajú aj Mikulíkovi herci. M. Labuda (dr. Rieger) je aj užialený, aj naivný, aj rozšafný, zaskočený a prekvapený – ale to všetko iba na povrchu najpovrchovatejšom. Jediná vec, ktorá sa ho hlbšie dotkne je hľadanie cesty na návrat eskamotérskym výstupom, v ktorom zvrátenou logikou prispeje k dokonalej dehonestácii seba samého. Výbornú zmes žoviálnosti a nemilosrdného prospechárstva predviedol v postave Vlastíka Kleina J. Vajda. Táto inscenácia a Mikulíkovo vedenie nevyžadovalo od hercov prílišnú kresebnosť, postačilo niekoľko základných znakov, pretože – opakujem – nejde tu o ľudí, ale o symptómy. Dobre ich naplnili Z. Kocúriková (Irena), M. Hilmerová (Bea), R. Stanke (Viktor), O. Hlaváček (Osvald), J. Slezáček (Knobloch), M. Kráľovičová (Babička), V. Obšil (Albín), H. Krajčiová a. h. (Vlasta) a i. V ich kreáciách je opäť viacero citácií, nielen verbálnych.
Havlova hra v inscenácii SND je aj politickým divadlom, po ktorom sa tak – nielen u nás – volá. Asi aj preto, že najväčšie problémy „dobrým ľuďom, ktorí ešte žijú“ robí práve politika. Ale bolo by naivné sa domnievať, že terčom žihadlíc tohto opusu sú iba politici. Ich rodnými sestrami a bratmi sme aj my. Šach! Mat!

Vladimír Štefko

Vladimír Štefko – renomovaný znalec súčasného divadla a divadelnej histórie. Pôsobil ako redaktor umenovedných a kultúrnych periodík (Javisko, Nové slovo, Dialóg), spolupracuje s Národným osvetovým centrom, je autorom viacerých odborných publikácií, publikuje kritiky, recenzie a štúdie z dejín divadla v odborných časopisoch a dennej tlači, v súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.