HRA – VIERA – ILÚZIA

Réžia M. Košický, preklad P. Kerlík, dramaturgia T. Ferko, scéna a kostýmy Š. Haščák, hrajú M. Košický, K. Turčanová, M. Legíň.
Premiéra: 13. apríl 2007, Spišské divadlo Spišská Nová Ves
Iluzionisti – na prvý pohľad vďačný divadelný titul. Je divadlo a vôbec všetko ľudské ilúziou? Zvecnenie človeka existuje odjakživa, teraz je však oficiálne. Človeka je ľahké odsúdiť a je nemožné ho pochopiť, možno si ho však kúpiť. Odsúdený zbytočný človek sa má dozvedieť o rozsudku, odreagujeme sa na ňom. Nepomôže nám to. Je to ilúzia.
Hra pre tri postavy, z ktorých každá je ostrovom samým pre seba. Bengt Ahlfors často čerpal námety z hereckého prostredia. Dej sa odohráva v byte starnúceho rutinného herca Kazimíra (Miroslav Košický). Východiskom hry je návšteva mladej Šarloty, zvanej Charlie, snáď spisovateľky, snáď nekonvenčnej ženy. Odlišní ľudia, odlišné záujmy i individualistické postoje. Ona napísala hru a čaká, že sa dozvie názor obdivovaného umelca. On, nepochopiac, že i žena môže písať, vidí v nej lekárku, dáva najavo neporozumenie, potom, dosť emotívne, navzájom analyzujú seba v divadelných súvislostiach… Do toho prichádza lekár s vlastným striktným názorom na klamlivý svet umenia uprostred reálnych bolestí. Nikto z nich neutají, že najradšej hovoria o svojom pohľade a o sebe… o sebe…o sebe.
Ak sa predstavitelia Šarloty a lekára snažia momentálne postoje a idey svojich postáv vydávať za manifesty ozdravujúce svet, sú málo presvedčiví. Iluzionisti sú najlepšou hereckou príležitosťou pre protagonistu Kazimíra. Táto postava je najautentickejšia, nesie v sebe ním priznávané i čiastočne vžité predstavy o divadelníkoch a divadle. Miroslav Košický v dvojúlohe herca i režiséra zahral autenticky herecky presvedčivé dôrazy, remeselne odovzdané rozpaky, Kazimírovu hypochondriu, nedôverčivosť, (ne)záujem i ľahostajnosť. Čo však ostatné dve postavy? Charlie je samostatne mysliaca, silná žena, a zároveň si musí získať Kazimíra, pre ktorého má vo svojej hre úlohu. Je naozaj idealistka, alebo iba diplomatka?
To sa nedozvie ani divák ani čitateľ. Veľakrát je nútená iba reagovať. Hovorí o nekonvenčnej činnosti a nekonvenčných záujmoch, zároveň je jej hra voči starnúcemu hercovi plná konvencií s naivným záujmom o javiskovú ilúziu rekvizít nápojov, s idealizmom o vnútornom premýšľaní herca počas roly na scéne. Nekonečne žensky trpezlivá voči Kazimírovi. Nekompromisne negatívna a rebelantsky neženská je však voči prekážajúcemu lekárovi. Ten jej na oplátku extrémisticky dáva najavo, že poslanie ženy je len v životoch mužov a pripomína jej úlohy matky a manželky. Umelcov po osobných skúsenostiach neznáša. Po jeho odchode si môžu Charlie a Kazimír uvedomiť vo vzájomnom prímerí, čo majú spoločné. Zanechávame ich spojených spoločným záujmom.
Vlastne všetky tri postavy môžu pokojne vyznievať ako komické elementy, so snahou zakryť kritikou blížneho vlastné nedostatky. Dokazovanie publiku, že sú naplnení ideálmi vzťahov s blízkymi bytosťami na úrovni rôznych archetypov, z nich nerobí nositeľov autentickej ľudskosti. Záleží teda na režijno-dramaturgickej koncepcii, ako ich publiku predstaví. Je na publiku, čomu uverí…
Prednedávnom Iluzionistov inscenovali i v Štúdiu L+S. V bratislavskej inscenácii je Charlie opitá s dlhodobými následkami; teda postava nezodpovedá za svojej činy. Text hry je upravený pre nadpočetné herecké akcie a roztržitý lekár pôsobí ľudskejšie.
Spišskonovoveskí divadelníci sa rozhodli uveriť nielen v ilúziu nekonvenčnosti, uverili aj v hĺbku trpezlivého ľudského citu a empatie Charlie. Mladá herečka Katarína Turčanová ukotvila svoje krehké ego práve v takto rozporuplne pocitovej a nežne trpezlivej žene. Jej uchopenie a preteplenie postavy presvedčilo takmer všetkých o kladnej povahe Šarloty. Charlie je v tejto inscenácii dramaturgicky najdôležitejšou postavou. Keby ju dostala žena iného typu, Iluzionisti by boli určite inou inscenáciou. Lekára, ktorý asi vstal ráno ľavou nohou, zahral ako epizódnu rolu Michal Legíň. Bola to hra, v ktorej sa herec nedostal hlbšie do postavy, preto vyznela nervne a tézovito, až chvíľami nepriateľsky.
Scéna predstavuje náznaky neúpravne a priveľmi všestranne využitého sektorového nábytku – nefunkčný prázdny vyvýšený šatník so stoličkou vnútri, priestor na narcistický plagát, kuchynské police – to všetko zabudnuté s niekdajšími ilúziami domova. Javiskovo takmer bez využitia. Herci sa pohybujú iba okolo stola s kreslami a stolíka s alkoholom. Podľa zákonov divadelnej ilúzie je alkohol na javisku iba slabým čajom. Podľa svetských zákonov je alkohol možno zničenými ovocnými vitamínmi. Takým alkoholom je zrejme i hra samotná, kde autor podľa vlastných slov stavia svojich hrdinov do morálne zložitých situácií. (Každý dramatik je tak trochu sadista, rozhovor Z. Uličianskej s Bengtom Ahlforsom v denníku SME 15. 2. 2007.)
Každý z jej režisérov nech si ju vyloží po svojom. Má však dva extrémy – priveľké zjednodušovanie postáv pre ideu, a naopak, potieranie minimálneho duchovného rozmeru postáv pre lacnú javiskovú akciu. Ako z toho von?

Frederika Čujová

Frederika Čujová vyštudovala divadelnú vedu a etnológiu na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Divadelnom ústave.