LEKCIA Z POCTIVÉHO REMESLA

Ruggiero Leoncavallo: CIGÁNI
Štátna opera Banská Bystrica
Hudobné naštudovanie Pavol Tužinský, scéna Jaroslav Valek, kostýmy Eva Farkašová, choreografia Jaroslav Moravčík, zbormajster Ján Procházka, réžia Andrea Hlinková.
Premiéry 9. a 10. marca 2007, Štátna opera Banská Bystrica.
Banskobystrická Štátna opera sa najmä v 90. rokoch hrdila prívlastkom operného divadla s najprogresívnejšou a najodváženejšou dramaturgiou. V čase, kedy ostatné dve slovenské opery bojovali o priazeň diváka obohrávaním známych titulov, trúfli si Banskobystričania na slovenskú premiéru Arolda, Ernaniho, Favoritky,… Keď publikum ostatných dvoch ročníkov opernej časti Zámockých hier zvolenských s ováciami prijalo koncertné uvedenie nehraných Verdiho opier (Alzira, Bitka pri Legnane) vedenie divadla sa mohlo utvrdiť, že divák z regiónu vďačne prijme aj neznáme dielo – ak ho dostane v kvalitnej podobe.
A tak sa do repertoáru malého ale ambiciózneho operného domu ako tretia premiéra sezóny 2006/2007 dostali vo svete takmer zabudnutí a na Slovensku doposiaľ neuvedení Cigáni Ruggiera Leoncavalla. Keďže sa nejedná o celovečerný opus, bolo nutné uviesť ho v dvojtitule. Voľba padla na Pucciniho obchádzanú Sestru Angeliku. Diela spája doba vzniku – operný verizmus, no výrazne odlišuje prostredie deja. Sestra Angelika sa odohráva za múrmi ženského kláštora, Cigáni v tábore nespútaného národa. V oboch prípadoch však ide o drámu lásky (v Sestre Angelike materinskej, v Cigánoch mileneckej), ktorá sa končí tragicky. Kontrast sa ukázal ako účinný spájajúci moment. Ničím by však nebola ambiciózna dramaturgia, ak by sa jej nedostalo adekvátneho hudobného a scénického naplnenia. Pointa hneď na začiatok: v Štátnej opere vyšlo jedno aj druhé.
Slovenská operná réžia dlhodobo trpí na žalostný nedostatok režisérskeho dorastu. Generácia žiakov Branislava Krišku (Marián Chudovský, Pavol Smolík, Martin Bendik) sa vekovo pohybuje medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou. O desaťročie mladšia Zuzana Lacková-Gilhuus po úspešných inscenáciách Figarovej svadby, Nabucca, Puritánov či Doskami ocenenej Alciny vymenila Slovensko za Nórsko. Katedra opernej réžie VŠMU už roky nevyprodukovala osobnosť, ktorá by sa svojmu fachu aj venovala. Až na jednu: Andreu Hlinkovú (1975). Tá doposiaľ vďaka jazykovej zdatnosti zbierala skúsenosti viac na zahraničných scénach v pozícii asistentky réžie, než sa tešila domácim príležitostiam. V tejto sezóne ich konečne dostala. Košickou inscenáciou Čarovnej flauty (október 2006) vytvorila nádej, že slovenskej opernej réžii snáď vyrastá talentovaný tvorca. A že výtvarne pôsobivá, profesionálne dotiahnutá mozartovská inscenácia nebola náhodou, potvrdila aj v Banskej Bystrici.
Andrea Hlinková sa doposiaľ neprejavila ako typ režiséra s aktualizačnými či provokačnými ambíciami. Je profesionálkou ovládajúcou kánony svojho remesla. Cíti priestor (malé banskobystrické javisko pôsobí odrazu nevídane priestranným dojmom), má vycibrený zmysel pre farbu a svetlo, nebojí sa emócií ani dramatických zlomov.
V Sestre Angelike so scénickým výtvarníkom Jaroslavom Valekom postavili asketickú sivú scénu s kvádrami (celami). Ich kovové sieťové steny umožňujú aj pohľad do vnútra. Javisku dominuje veľký neónový kríž. Jeho farba, rovnako ako farba svietenia javiska, sa mení s náladou a okolnosťami – od modrej cez žltú až po dramatickú červenú v momente Angelikinho umierania. Červená farba funguje ako dramatizujúci činiteľ aj v predchádzajúcej scéne. Monotónny život rehoľníčky, na ktorý mladú šľachtičnú Angeliku odsúdilo príbuzenstvo za poškvrnenie rodinnej cti, naruší príchod Angelikinej tety. Vstup majestátnej Kňažnej je vskutku impozantný, priam mefistofelovský. Vysoká postava a dramatický hlasový fond protagonistky (Alena Hodálová), nádherná červená róba (kostýmy Eva Farkašová), ľadovo odmerané a pohŕdavé vystupovanie ženy, ktorá ani v prostredí pokánia nepozná zľutovanie, to všetko ostro kontrastuje s prostotou kláštora. Kňažná od Angeliky žiada, aby sa vzdala dedičstva v prospech svojej sestry. Mladú ženu však zaujíma len to, ako sa má jej synček – onen hriech mladosti, pre ktorý sa musela vzdať svetského života a od ktorého ju pred siedmimi rokmi surovo odtrhli. Keď jej Kňažná stroho oznámi chlapčekovu smrť, Angelika sa zrúti. Ani tento srdcervúci výjav nepohne srdcom krutej tety. Od mníšky ležiacej na zemi v žalostnom plači vymôže podpis pod úradnú listinu a odíde. Angelikino následné rozhodnutie pre samovraždu vyznieva pozitívne a pochopiteľne. Nepochybuje o správnosti svojho konania. Svet pre ňu nemá zmysel, ona túži len privinúť si synčeka v nebi. Až keď vypije jed, ku ktorému má ako ošetrovateľka prístup, pochopí dôsledky svojho činu: zatratená smrteľným hriechom samovraždy sa s chlapčekom nestretne ani vo večnosti. V krátkej árii prosí o Božiu milosť. Tu libreto predpisuje zjavenie Panny Márie, zvestujúce nešťastnici odpustenie. Nebolo ťažké skĺznuť ku gýčovitému scénickému stvárneniu apoteózy odpustenia. Andrea Hlinková nástrahe odolala. Záverečná scéna (na umierajúcu ženu pod krížom padajú z neba lupienky kvetov) je pre súčasného diváka prijateľná a významovo čitateľná. Zdvíha sa jemný sieťový závoj, čo po celý čas oddeľoval proscénium od hľadiska. Angelika opúšťa slzavé údolie. Otvára sa jej skutočný svet – svet večnosti, kde sa konečne stretne so svojím dieťaťom.
Hoci je úvod Sestry Angeliky zaľudnený rehoľnicami, vokálne stojí na ústrednej protagonistke. V alternácii ju spievajú hosťujúca Mária Porubčinová a domáca Erika Tegén-Čambálová. Mária Porubčinová disponuje krásne šťavnatým farebným sopránom so sľubným dramatickým potenciálom, herecky však bola prevažne jednostrunne expresívna. Erka Tegén-Čambálová nie je natoľko vokálne disponovaná, najmä vo vysokej polohe je nesmelá a má rezervy v dychovej opore hlasu, spevácky náskok alternantky vyrovnávala celkovou kresbou postavy. Dojemne zvnútorneným poňatím dokázala plasticky vykresliť zlomy v motivácii konania nešťastnej ženy.
Ak v Sestre Angelike dominuje vnútorná jednota kontrastu a výtvarná čistota, po prestávke sa k slovu dostáva plnokrvný verizmus – ohňostroj živelnosti a jasných farieb. No je to živelnosť s jasne viditeľným vnútorným poriadkom a disciplínou. Od malých detí cez početný zbor až po tri krásne baletné páry v choreografii Jaroslava Moravčíka – všetko má svoje určené miesto. Schopnosť zdisciplinovať zborovú masu je zjavne ďalšou zo schopností mladej režisérky. Navyše má neobvyklý cit pre prednosti i herecké mantinely protagonistov (sama je pôvodom vyštudovaná operná speváčka). Do najväčšej možnej miery eliminuje klišéovité javiskové návyky spevákov, na druhej strane však od nich nežiada nemožné. V dôsledku tohto – realisticky vecným pohľadom posväteného – prístupu sa jej darí modelovať koncízny scénický tvar. Istá nelogickosť sa dá vytknúť záverečnej scéne: Zbor pasívne pozoruje horiaci šiator s milencami, hoci v duchu dovtedajšieho realizmu by sa mal pustiť do boja s ním.
Partitúra Cigánov predpisuje štyri sólové postavy, ktoré v Banskej Bystrici dostali priliehavých predstaviteľov. S výnimkou herecky indiferentného Alojza Haranta (Radu), ktorého tenor s výnimkou kovovej vysokej polohy navyše prekročil svoj zenit, podali všetci kvalitné výkony. Impozantný dramatický „wagnerovský“ materiál domáceho sólistu Stanislava Matisa (Radu) je slovenským unikátom. Tentokrát prekonal aj obvyklú javiskovú nesmelosť a podal zrejme najkompaktnejší výkon, v akom som mala možnosť ho zažiť. Dramatickým materiálom so svietivou vysokou polohou sa s postavou temperamentnej Fleany rovnocenne vyrovnali hosťujúca Arménka Anna Ryan i banskobystrická sopranistka Mária Tomanová. Barytónovú postavu Cigána Tamara stvárnili domáci sólisti Zoltán Vongrey a Šimon Svitok. Pre Vongreyov čoraz tmavší a dramatickejší barytón sa veristický repertoár stáva domácou pôdou (popri inom je oporou bratislavskej inscenácie Sedliackej cti a Komediantov). U Šimona Svitoka ide o prvú veristickú príležitosť. I jeho farbou pomerne svetlý, no dynamicky obsažný a prierazný barytón sa s partom vyrovnal na adekvátnej úrovni. V menšej postave Fleaninho otca sa nestratili banskobystrickí basisti Igor Lacko a Ivan Zvarík. Vo výbornom svetle sa predstavil tiež zbor Štátnej opery – vokálne vyrovnaný, pohybovo zdatný, herecky disciplinovaný. Nad hudobným naštudovaním bezpečne kraľoval Pavol Tužinský, ktorý pred časom vymenil banskobystickú scénu za riaditeľské miesto v opavskej opere. Z technicky kvalitne pripraveného orchestra vyťažil neobvyklú sumu farieb, nálad a dynamických odtienkov. Rovnako dobre si poradil s drobnokresbou meditatívnych plôch Sestry Angeliky ako s ohnivým temperamentom partitúry Cigánov.
Najnovšia banskobystrická (dvoj)inscenácia sa nezapíše do dejín slovenskej opery ako revolučný počin, rozširujúci domáci diapazón inscenačných poetík. Zarezonuje najmä ako dôkaz, že divadlo sa nedelí na tradičné a moderné, ale na profesionálne realizované a remeselne nezvládnuté. Bystričania svoju profesionalitu vo všetkých zložkách obhájili. A to nie je málo.

Michaela Mojžišová

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.