Rozprávajme o našej minulosti

Réžia: Mariana Luteránová

Dramaturgia: Miriam Kičiňová

Scéna a kostýmy: Eva Kudláčová-Rácová

Hudba: Daniel Žulčák

Účinkujú:

Jozef L./Albert L.: Martin Huba

Anna L.: Zuzana Kocúriková

Samo: Daniel Žulčák

Ester: Michaela Trokanová

Premiéra 23. 3. 2024, Modrý salón, Slovenské národné divadlo, Bratislava

Ako rozprávať o témach, ktoré naša spoločnosť roky až desaťročia potláčala  navyše, ak sa týkajú nielen jednotlivcov, ale viacerých generácií a v širšom kontexte aj celej krajiny? Nad touto otázkou sa zamýšľa inscenácia Akcia B – rozprávanie o mlčaní, ktorú v Modrom salóne SND režírovala Mariana Luteránová. Spolu s inscenačným tímom ukazujú, že jedným z komunikačných kanálov, ktoré môžu takéto témy otvárať, je aj divadlo.

Textovú predlohu inscenácie pre Slovenské národné divadlo napísal dramatik Peter Pavlac, ktorý vychádzal predovšetkým z knihy historičky Marianny Oravcovej Akcia B. Autorka v nej odborne a podrobne spracovala historické udalosti z päťdesiatych rokov minulého storočia, počas ktorých sa komunistická strana zbavovala nepohodlných občanov tak, že ich vysťahovala z okresných miest do malých obcí, na slovenský vidiek. Okrem nového bydliska komunistická strana týmto ľuďom prisúdila aj nové zamestnanie – zväčša nezodpovedajúce ich dovtedajšej práci, ich záujmom či vzdelaniu. V inscenácii sa dozvedáme o prípade knihovníka, ktorého aj s rodinou z Bratislavy vysťahovali na dedinu na Orave, kde musel pracovať v kameňolome. Týmito krokmi vládny aparát získal byty v mestách, ktoré mohla rozdávať svojim prívržencom. Pavlac v hre zachytáva osud jednej „modelovej“ rodiny, ktorú zasiahla Akcia B. Syn, ktorý mal v čase vysťahovania 15 rokov, je v súčasnosti dôchodca a v rozhovore s vnúčatami a prezeraním dobových materiálov postupne spoznáva príbeh svojej rodiny v jeho celistvosti.

Konfrontácia generácií

Pavlac textovú predlohu stavia na konfrontácii niekoľkých generácií jednej rodiny. Hnacím motorom odhaľovania dlho zamlčiavaných udalostí spojených s Akciou B sú súčasní mladí ľudia, mileniál Samo (Daniel Žulčák) a jeho mladšia sestra, zástupkyňa generácie Z, Ester (Michaela Trokanová). Práve oni k „Dedodovi“, ako volajú svojho starého otca Jozefa (Martin Huba), prinášajú odtajnené spisy – celú zložku týkajúcu sa ich rodiny. Postupne tak zisťujú viac o historických udalostiach, ktoré zasiahli do životov vyše šesťsto rodín, oboznamujú sa s jednotlivými krokmi vládnucej strany, aj o jej nekompromisnom počínaní s ľuďmi, ktorí jej „nevyhovovali“. Hoci sa tieto udalosti bezprostredne dotkli aj ich rodiny, Samo a Ester sa vďaka odstupu niekoľkých desaťročí a tomu, že celý svoj život prežili v otvorenej, demokratickej spoločnosti, do dokumentov, a teda bádania v bolestivej minulosti, púšťajú bez výraznejšieho zaťaženia či váhania. V inej situácii sa nachádza Jozef, ktorý vysídlenie a nútenú zmenu života nielen zažil, no v dôsledku traumy a hanby nikdy nemal možnosť s rodičmi, a v podstate ani sám naplno pochopiť, čo sa stalo, vyrozprávať svoj príbeh a zmieriť sa (ak by to vôbec bolo možné) so svojím osudom. Škody napáchané na obetiach Akcie B mali okrem vplyvu na ich reálny život dosah aj na ich psychické prežívanie. Jozefa navyše škrie, že sa s rodičmi nestihol o týchto témach porozprávať, pretože pred ich smrťou žil v emigrácii a mal s nimi len obmedzený kontakt. V inscenácii sa nám postupne odkrývajú podrobnosti priebehu Akcie B z pohľadu jednej rodiny, no sú dopĺňané aj všeobecnejšími informáciami, ktoré pomáhajú divákom dať si jednotlivé fakty do kontextu.

Intímnosť priestoru vs. teatrálne herectvo

Inscenáciu divadlo uvádza v Modrom salóne, ktorý je vďaka svojmu komornému priestoru vhodný na intímnejšie výpovede, umožňuje nám priblížiť sa k hercom, príbehu a s ním aj preniknúť k „boľavejším“ témam. To už v minulosti potvrdila napríklad inscenácia Budete mať luft! Podobne ako Akcia B upozornila na dejinné udalosti (pogrom na Rómov v Pobedime), ktoré boli z našej histórie vytlačené na okraj, boli, či aj naďalej sú zamlčiavané – čo naznačuje, že sme sa s nimi v našich dejinách ešte nedokázali vyrovnať. Proti komornému charakteru priestoru však v inscenácii ide herectvo Martina Hubu, ktorý nedokázal stlmiť svoj teatrálny prejav. Pri rozprávaní o bolestivej minulosti a otváraní „trinástej komnaty“ svojho života – teda toho, ako doň zasiahol štát prostredníctvom Akcie B – využíva veľké gestá, zvyšuje hlas a prechádza sa hore-dole maličkým javiskom. V mnohých momentoch jeho typické výrazové prostriedky pôsobia rušivo, až príliš umelo, čo mu v konečnom dôsledku znemožňuje vyjadriť vnútorný konflikt svojej postavy (ako hlavná postava má v inscenácii najväčší priestor). Zvolený herecký prejav len vzdialene dokáže pretlmočiť, aký mnohovrstvový bol dopad Akcie B na jej obete. Daniel Žulčák ako Samo a Michaela Trokanová ako Ester majú len marginálne postavy bez priestoru na ich osobitejšie stvárnenie. V inscenácii figurujú najmä ako tí, čo kladú otázky, podnecujú starého otca k odhaľovaniu detailov z jeho minulosti. O čosi viac z reality päťdesiatych rokov nám dokáže sprítomniť Zuzana Kocúriková ako Anna L., Jozefova matka, ktorá sa objavuje v spomienkových scénach. Dokáže nám pretlmočiť strach, ktorý zažívali ľudia, keď spoza závesov sledovali, ako sa uprostred noci nútene sťahovali ich susedia, alebo keď k nim prišli štátni zamestnanci urobiť záznam o ich byte a spisovali každý predmet v ich domácnosti. Kocúriková je krehkou spomienkou, ktorá sa zjavuje ako pripomenutie traumatických udalostí a zároveň ako výstraha pre budúcnosť. V retrospektívnych scénach Huba hrá Alberta, Jozefovho otca, ktorého sa aj tým, že sa pokúša vžiť do jeho situácie, snaží pochopiť. Jeho premena z postavy na postavu je takmer nebadateľná, no ako Albert je Huba predsa o čosi jemnejší, uveriteľnejší.

Osvetľovanie minulosti

Scéna, ktorú pre inscenáciu vytvorila Eva Kudláčová-Rácová, je funkčná, v jej ústredí stojí stôl so svietiacou doskou, na ktorom Ester a Samo rozkladajú dokumenty. Svetlo vychádzajúce zo stola je doslovným zobrazením toho, ako sa postupne „osvetľuje“ zamlčiavaná minulosť. Scénu z troch strán lemuje kovový plot – pomyselne oddeľuje súčasnosť od spomienok: v priestore za plotom sa zväčša objavuje Kocúriková a odohrávajú sa tam viaceré scény z minulosti. Zároveň má praktické využitie – vnúčatá naň pripevňujú papiere s novými zákonmi, ktoré postupne chrlila vláda po ovládnutí štátnej moci. Paralela so súčasnosťou je v tomto momente nepríjemne mrazivá – v mysli sa ihneď vynorí schvaľovanie zákonov v skrátenom legislatívnom konaní, ktoré súčasná vláda za posledný rok využila už niekoľkokrát. Lekcia z dejín je jasná – ak chceš nastoliť nový poriadok, treba to urobiť nekompromisne a najmä rýchlo. Na scéne sa objaví aj niekoľko väčších reprodukcií fotografií Martina Martinčeka, ktoré pripomínajú, že aj známy slovenský fotograf so svojou manželkou, výtvarníčkou Ester Šimerovou-Martinčekovou boli nepriamo zasiahnutí Akciou B (odsťahovali sa skôr, než k tomu boli donútení). V inscenácii zaznie aj meno Janka Borodáča, ktorý naopak údajne jeden z takto uvoľnených bytov dostal – nie je však jasné, či ide o podloženú informáciu alebo mystifikáciu. Táto scéna je jedným z mála odľahčených momentov, zaujme najmä diváctvo znalé našich divadelných dejín. Kostýmy (takisto Eva Kudláčová-Rácová) sú civilné a slúžia najmä na ľahké zaradenie postáv do jednotlivých časových období. Samo a Ester majú oblečenie dnešných mladých ľudí, ich dedo Jozef má „dôchodcovské“ (tlmené farby, tradičné odevné materiály, jednoduché strihy) nohavice a sveter, Anna má čierne šaty s bielou výšivkou okolo dekoltu, odkazujúce na módu 50. rokov minulého storočia.

Prelomiť mlčanie

Iniciatíva Slovenského národného divadla prinášať divadelné diela, ktoré sa priamo týkajú (nielen) zamlčiavaných častí slovenskej histórie, je pozoruhodná. Aj týmto spôsobom sa totiž dá vzdelávať či zapĺňať biele miesta v našej kolektívnej pamäti. SND prostredníctvom takýchto inscenácií ponúka umelecké spracovanie historických udalostí, ktoré vychádza z odbornej literatúry a faktov, no zároveň využíva autorskú licenciu a umelecké výrazové prostriedky. Hoci Akcia B je pre svoju textom zaplnenú javiskovú formu a ťažkopádnosť o čosi menej príťažlivá, je prínosom k otvoreniu témy, má edukačný potenciál a môže divákov podnietiť k pýtaniu sa – a záujmu o naše dejiny.