Groteskný „očistec“ v činohre SkRATu

Divadlo SkRAT: Detox mental (Sprievodca suterénom vyššieho vedomia)

Námet, autor textu, réžia: Dušan Vicen

Zvuková spolupráca, sound dizajn: Ján Burgr

Scénická a výtvarná spolupráca: Lucia Bartošová, Vít Bednárik

Autor animovaného filmu: Marián Vredík

Autor koláže: Daniel Schneider

Scéna, kostýmy, svetlá: Winston Klotton

Spoluautori textu a účinkujúci: Vít Bednárik, Jozef Belica, Ľubomír Burgr, Lucia Fričová, Daniela Gudabová, Milan Chalmovský, Zdena Kvaskova

Premiéra: 15. 10. 2024, Divadlo SkRAT, A4 – priestor súčasnej kultúry

Dedičstvo Blaha Uhlára

Medzi oslavou dvadsiatych narodenín Divadla SkRAT začiatkom roka a jeho najnovšou premiérou sa stala veľmi smutná udalosť: zomrel Blaho Uhlár, jeden z najvýraznejších režisérov slovenského divadla, zakladateľ experimentálneho divadla dekompozície a kolektívnej tvorby. Vieme, že väčšina členov SkRATu spolupracovala s Uhlárom v STOKE a DISKU; poetiku avantgardného autorského divadla majú teda v krvi, prirodzene si ju preniesli do svojho súčasného súboru. Inscenácia Detox mental s výstižným podtitulom Sprievodca suterénom vyššieho vedomia má charakteristické znaky uhlárovsko-skRATtovského divadla, ako sú nadčasové témy, herci podieľajúci sa na výslednom texte (tu v menšej miere, ale predsa, hoci v bulletine oficiálne figuruje jeden autor), absurdné situácie, provokujúci humor či vulgarizmy, no je očividne ucelenejšia až ucelená, kompaktnejšia až kompaktná a má charakteristické znaky činohry postavenej na výraznom dramatickom texte. V podtitule cítim odkaz na kultovú inscenáciu STOKY Dyp inaf (Heavy mental), pripomenuli mi ju aj úvodné tiahle hlboké tóny, akýsi štylizovaný zhudobnený rev pradávneho zvieraťa, navodzujúci atmosféru strašidelného tajomna. Páčilo by sa mi to ako pocta nečakane zosnulému Blahovi Uhlárovi… A páči sa mi, ak by to tak bolo, že sa na tom podieľa aj generácia detí tvorcov, tu menovite Ján Burgr ako zvukár a autor zvukového dizajnu. Štýlom a výrazom je Detox mental čitateľnejšou, pre diváka ľahšie dešifrovateľnou inscenáciou, postavenou na slove, v porovnaní s pohybovo-výtvarným, naozaj fragmentarizovaným (Heavy mentalom) s minimom textu.

Možnosť dozvedieť sa konečne – AKO TO VŠETKO NAOZAJ JE!!!

Čo sa s nami stane po smrti, kam sa dostaneme a kto rozsúdi naše skutky, vyhodnotí naše životy? Dušan Vicen, autor námetu a textu a k tomu režisér, zobrazuje príbeh skupiny ľudí, čo sa ocitnú „vo zvláštnom uzavretom priestore, ktorý nemôžu opustiť skôr, než sa prekopú cez nánosy bludných presvedčení a falošných interpretácií, napĺňajúcich ich zbytočné životy“. Možno trochu prísnacharakteristika odcitovaná z bulletinu, veď postavy pôsobia skôr ako bežní ľudia so svojimi nedostatkami, predsudkami a hriechmi. V danom priestore, evokujúcom očistec, sa majú priblížiť k svojmu pôvodnému ja, neskôr pokrivenému či vytesnenému. Následne sa im otvoria dvere do novej dimenzie, stanú sa súčasťou vyššieho vedomia a absolútnej harmónie…

Priestor pripomína recepciu a foyer lacného hotela, recepčný sa raz podobá väčšmi na Lucifera, inokedy na samotného Boha. Zhromaždení zistia, že sú po smrti; príznačne pre SkRAT, zomreli za bizarných okolností, ktoré sú vzájomne podmienené. V Prológu Ľubo, bohatý budhista, chce náhodnému okoloidúcemu Milanovi darovať drahé auto. Dobrý skutok je mu prednejší než majetok, veď má v garáži ďalších dvanásť takých fár. Milan sa domnieva, že je za tým nejaký zločin, z ktorého sa chce Ľubo vyviniť, celá situácia ho vytočí a nešťastného Ľuba napokon dobije na smrť. V nasledujúcej scéne sa stretnú všetky postavy a rozvíja sa zápletka. Vito – svojrázny recepčný, o ktorom sa domnievajú, že by to tu mohol riadiť či mať za nich nejakú zodpovednosť, im ani nevie povedať, prečo sú práve tu. Nepôsobí práve najkompetentnejšie. Prehŕňa sa v šanónoch a policiach, nie a nie nájsť „manuál“. O niečo neskôr nebožtíci dostanú odpoveď: zrazu zahrmí, z pultu na recepcii stúpa svetlo a dym a užasnutým postavám sa premietne animovaný film ich osudov. Z reproduktorov znie vecná správa ako z čiernej kroniky. Pán M. smrteľne zranil pána L., pretože neuveril tomu, že mu chce nezištne darovať svoje auto. No auto si napokon zobral a o chvíľu sa zrazil so štvorkolkou vychádzajúcou z prírodnej rezervácie.

„Pani D. presvedčila svojho syna-železničiara, že keď neprehodí výhybku, nič sa nestane, pretože v skutočnosti aj tak všetko riadi niekto iný. Syn spôsobil zrážku vlakov a pred uväznením uprednostnil skok z okna. Byt na siedmom poschodí, ktorý obýval spolu s matkou, opustil vo chvíli, keď sa vracala z nákupu. Jeho pád tak stlmila vlastnou hlavou. Pán B. sa obesil na kľučke pri samoukájacom experimente, o ktorom sa dočítal v časopise Sex a les. Osudným sa mu stalo, že nedokázal čítať s porozumením, pretože jeho učiteľkou bola frustrovaná alkoholička pani L., ktorá si namiesto dovzdelávania privyrábala ako sprievodkyňa vo vlaku. Ten havaroval, kvôli neprehodenej výhybke. Šéfredaktorkou spomínaného časopisu bola pani Z., ktorá sa rada preháňala na štvorkolke po národnom parku.“  

Šokovaní nebožtíci sa začnú navzájom obviňovať, hádky ukončí Vito, napokon sa mu podarilo nájsť manuál. Prečíta z neho, nie bez škodoradosti, že boli uvrhnutí do priestoru, ktorý im bol za života mylne vykresľovaný ako očistec. V skutočnosti nemajú žiadnu šancu na očistu. Len možnosť priznať si, čím prispeli k tomu, kam sa rúti svet, ktorý práve opustili. Je pre nich pripravený súbor hier a cvičení, ktoré im vedia otvoriť dvere do novej dimenzie, či už to nazvú rajom, nirvánou, alebo si to predstavia ako jaccuzi so sedemdesiatimi nahými pannami. (Aj v postave recepčného v mylnom očistci cítim ducha Blaha Uhlára, vynára sa spoza Vitovho mefistofelovského úškrnu, vidím v ňom Blahovu charakteristickú grimasu. Plnú skepticizmu a irónie, no zároveň pochopenia pre smrteľníkov, zvlášť pre ich prehrešky i hriechy. Usmeje sa na svojich priateľov a učeníkov a prehodí: „Milé, zábavné, očarujúce – len tak ďalej.“)

Podarí sa nebožtíkom dostať do novej dimenzie?

Už z uvedených citátov a parafrází sa dá urobiť predstava o hre i inscenácii. SkRATovská poetika bizarného, zmesi komického a tragického, teda groteskného, ostáva zachovaná, no v ucelenejšej, prehľadnejšej forme. Máme tu takmer dokonalú aristotelovskú trojjednotu: času, miesta a deja, až na pár scén, v ktorých postavy prídu o život, resp. keď sa niektorým podarí nakrátko navštíviť vytúžený priestor vyššieho vedomia; mimochodom, vracajú sa z neho očarení. Viac než postavy a ich vzťahy tvorcov zaujíma rozvoj delikátnej situácie, keďže v nej tkvie metafora textu i jeho divadelného stvárnenia. V Detox mental sú postavy skôr naznačenými typmi; ako zvyčajne, majú mená hercov, ktorí postavy na skRATtovskýspôsob dotvárajú do charakteristickej zmesi osobného a predstavovaného. Raz sú osobnejší, inokedy viac v danom type, táto črta herectva SkRATu ostáva zachovaná. O Detox mental by sme mohli povedať, že herci začínajú väčšmi ako divadelné postavy, no postupne sú čoraz väčšmi sami sebou. Vynikajú Ľubo Burgr a Vít Bednárik, ktorí si svoje „týpky“ užili: Burgr bohatého, dobromyseľného budhistu, ktorý však neskôr vie byť vulgárny, ironický či ukážkovo manipulatívny, a Vito svojho nadprirodzeného, sarkastického recepčného – sprievodcu triezvením nebožtíkov. Miestami pripomína kazateľa. Nenápadný, no ostávajúci v pamäti, je výkon Jozefa Belicu, ktorý stvárňuje tragického syna – výhybkára, ale aj  samovraha, čo nechtiac zomrel v lese pri sebaukájaní, lebo nepochopil návod v časopise Sex a les. Prečo, už vieme. Ale aj ostatní sa podieľajú na výraznom herectve, v danej inscenácii „chytenom“ klasickou činohrou, a to je pre súbor pozitívne: Milan Chalmovský v úlohe vychytralého sebca, hokejového fanúšika či občas podnikateľa – optimalizátora, Zdenka Kvaskova v úlohe excentrickej humanistky, ktorá zastáva liberálne hodnoty, no zároveň sa preháňa na štvorkolke po národnom parku, Lucia Fričová ako vynervovaná učiteľka – alkoholička v koncoch, vo svojej hystérii vie byť veľmi krutá, Daniela Gudabová ako matka, ktorá to so svojím nie príliš inteligentným synom vzdala či ako žena, ktorá ustavične myslí na svoje miery a chce z nich spraviť novú normu pre všetkých. Režisér Dušan Vicen pracuje s hercami v celom priestore skRATovského black boxu, hoci najčastejšie sa pohybujú či zhromažďujú pri centrálne umiestnenom „recepčnom“ pulte; réžia využíva aj zadnú stenu black boxu na projekciu koláží či spomínaného animovaného filmu. V šedi a čiernote priestoru vynikajú pestré farby kostýmov, niektoré kostýmy sú bežné, iné majú rozprávkovo-komický nádych (najmä Vitove, či už je to medvedí návlek, obstarožný žaket alebo žiarivo žltý plášť s čapicou; akoby zdôrazňovali, že postava, čo má rozhodnúť o osude nebožtíkov, je trochu mimo reality či aspoň „out of date“). V inscenácii cítim aj závan čohosi stredovekého, odkaz moralít a mystérií, Everymana či Kyrmezerových komédií, samozrejme, spracovaný na skRATovský spôsob. Ako je pre SkRAT typické, nemáme tu hlavného hrdinu, ale hrdinu kolektívneho, pričom skutočnými a hlavnými hrdinami sú tvorcovia samotní. Tvoria ďalej naprieč realitou i fantáziou, napriek všetkému i politickému spektru, z ktorého nejeden slepne či aspoň prestáva rozoznávať farby.

Možnosť hrať prevažne „cudzí“ text určite rozvíja herectvo súboru, núti hercov pracovať inak ako v inscenáciách naozaj dekomponovaných a fragmentarizovaných, významovo oveľa neurčitejších, napríklad Punctum contra punctum v réžii Rastislava Balleka, a tak sa tieto inscenácie v repertoáriSkRATu kontrapunkticky dopĺňajú. Detox úspešne nadväzuje na líniu Narodenín či Extraktov a náhrad. Treba zdôrazniť, že Detox mental nie je žiadna realistická klasika, ale absurdná dráma – podobenstvo o súčasných ľuďoch, ktorí si ešte aj priestor, čo považujú za očistec, chcú prispôsobiť na svoj obraz. A tak to aj dopadne, ako o tom svedčí citát:

„3. OBRAZ: NOVÝ SVETOVÝ PORIADOK

DODO: Ak som to teda správne pochopil, tak tento priestor je neurčitý, nie?

DANA: No, vyzerá to tak.

DODO: Tým pádom záleží len na nás, ako si to tu zariadime.

ZDENKA: Vidíte, to je pravda. To znamená, že si môžeme napríklad zadefinovať svoj vlastný kult krásy bez toho, aby nám ho diktovali nejaké časopisy.

DANA: Alebo môžeme stanoviť nové ideálne telesné miery.

LUCIA: Počkajte, nepredbiehajme. Základ je komunikácia. V prvom rade by sme sa mali dohodnúť, že k sebe budeme korektní a budeme sa vzájomne rešpektovať.

ZDENKA: Ja navrhujem, aby sme konečne prestali používať vulgárne výrazy ako barličky.

LUCIA: To je korektné podľa mňa. Mali by sme byť hlavne uvedomelí, každý aspoň na tej svojej úrovni, aby sme dodržiavanie nových pravidiel nemuseli vymáhať trestom.

DODO: Beztrestná spoločnosť? Ja som bol od malička vychovávaný, že sa mám modliť, lebo do mňa udrie hrom, ja neviem, či sa dokážem takto odosobniť.

LUCIA: Musíte zahodiť to staré! Zabudnúť na všetko, čo vás nútilo, alebo obmedzovalo! Myslite ako novozrodená slobodná bytosť.

CHALMO: To znamená, že my si tu môžeme nanovo vytvoriť svoj vlastný svetový poriadok v malom.

DODO: Dobre, tak čím začneme?

DANA: No ja by som stanovila tie nové ideálne miery.

LUCIA: Počkajte. V prvom rade sa musíme korektne dohodnúť, či to postavíme celé, ako sa hovorí, na zelenej lúke, alebo sa budeme aj inšpirovať niečím z našich skončených životov.

DODO: Podľa mňa by sme nejaké životaschopné veci mohli prebrať.

ZDENKA: Čo napríklad?

CHALMO: Napríklad také to – streda, zajebať si treba.

LUCIA: Ale fuj! Choďte si okamžite vypláchnuť ústa!

CHALMO: Však sme sa dohodli, že sa nebudeme trestať.

LUCIA: A že nebudeme používať vulgárne výrazy!

CHALMO: Ale ako barličky! Ako sa dá toto inak povedať?!

ĽUBO: Ak dovolíte, ja by som to skúsil. Čo tak napríklad – Streda… je ho tam treba!

ZDENKA: Tak ale nehnevajte sa, to je hnus. Keby tu boli povolené tresty, už by sme vás bičovali.

ĽUBO: Len som chcel navrhnúť kompromis.

LUCIA: (zjavne rozrušená) Tento nekorektný vulgárny mačistický zvratok, ktorý nerešpektuje rôznorodosť pohlaví, je podľa vás kompromis???!!! To som mohla rovno zostať tam, kde som bola doteraz!!! (zrúti sa, rozplače sa) Prepáčte, ale takto som si nový život po živote rozhodne nepredstavovala!

ZDENKA: Ja navrhujem, poďme to trochu upokojiť. Obrúsme hrany, skúsme sa nacítiť vzájomne.

DANA: (dôrazne, dáva si pri tom vyzývavo ruky v bok) Však to vravím od začiatku! Poďme konečne stanoviť tie nové ideálne miery!

LUCIA: (definitívne exploduje, kričí v amoku) Drž už konečne hubu, ty jebnutá tlstá krava! Choď prehadzovať výhybky, alebo choď niekam do riti cvičiť a neotravuj tu so svojimi posranými mierami!!! Koho zaujímajú tvoje komplexy???!!! Povedz mi koho???!!!

(všetci zostanú zarazení v nemom úžase, dlhú chvíľu sa nikto nezmôže na slovo, tvária sa, že to nepočuli, niečo hľadajú, otáčajú sa, špárajú sa v ušiach alebo v zadku)

VITO: (náhle sa zjaví ako diabol pokušiteľ s fľašou v ruke a pohárom) A nedáte si za pohárik?

LUCIA: Kde ste sa tu zobrali?

VITO: Napadlo mi, že by sa hodilo niečo na uvoľnenie.

LUCIA: To áno, ale… viete… ja som s tým prestala…

VITO: To bolo v predchádzajúcom živote. Tu všetko začína odznova.

LUCIA: To je vlastne pravda. (zoberie Vitovi z ruky celú fľašu a hltavo pije, Vito zmizne)

Chápem, že z takýchto textov sa autorovi Vicenovi nechce škrtať ani ako režisérovi, no inscenácia je na pomery SkRATu nezvyčajne dlhá. Prvá premiéra mala čosi cez dve hodiny a jej tempo v druhej polovici trochu padalo. Pomohlo by krátenie? Alebo prestávka? Prvá v histórii SkRATu, ak sa nemýlim? Sám neviem, text, ktorý si dovolím nazvať divadelnou hrou, ma zabával, vydržal som aj bez prestávky, hoci dve hodiny sú dosť na hrane. 

Sračkopády alebo V čom to žijeme

Zvlášť čitateľný motív, ktorý ma zaujal, je delenie na tých, čo majú vyššie vzdelanie, a tých, (v našom prípade len Doda), čo majú šťastie a robia, napríklad ako on, inštalatérov. V Detoxe sa vracia typická téma SkRATu, problém komunikácie, tu aj medzi rôznymi spoločenskými vrstvami, keď ich reprezentanti hovoria iným jazykom, nevedia sa dorozumieť, nieto že vyznávajú iné hodnoty. Dodo neznáša cudzie výrazy, nerozumie im, cíti sa menejcenný. Tých, čo ich používajú, by najradšej zmlátil. Bejzbalovou palicou. A to aj Zdenku, ktorá sa ho jediná zastane, nepáči sa jej toto kastovníctvo podľa vzdelania či intelektu. Naviac, plytkosť a prázdnota bývajú maskované učenými či učene znejúcimi rečami. No v návale solidarity sa aj Zdenka preriekne, ujde jej cudzie slovko, a Dodo jej hneď za to hrozí bejzbalkou, presne tak isto ako ostatným. V inej scéne Dodo dobije na smrť Luciu, svoju učiteľku. Smrť za smrť, keďže ho nenaučila čítať s porozumením, a on za to v lese zaplatil životom. Dodo proti ostatným – symbol rozpoltenosti našej spoločnosti. Tí, čo vedia rozoznať dobro od zla a pravdu od lži, to nevedia naučiť tých druhých, ktorým táto schopnosť nie je dopriata. Alebo nevedia presvedčiť tých, ktorým je to jedno a tešia sa z rozvratu. Nevedia sa k nim ani len priblížiť, ich svety ostávajú striktne a smutne oddelené. A sme pri našom vzdelávacom systéme, vzdelávaní ako širšie chápanej kultúrnosti národa, či, ak chcete, občanov. Pri stave ich kritického myslenia, resp. kritickom stave ich nemyslenia. Bez zlepšenia vzdelávania budú vyhliadky pre Slovensko stále chmúrnejšie.

Postavy do východiskovej situácie vo falošnom očistci čoraz väčšmi vnášajú narážky na súčasnosť. Detox mental je pocitovou reakciou tvorcov na to, čím ako spoločnosť teraz žijeme, na atmosféru jej rozoštvávania politikmi, na rúcanie demokratických hodnôt, ktoré sa u nás ešte ani nestihli poriadne ustáliť, na očierňovanie tých, čo tieto hodnoty bránia a dovolia si pri tom kritizovať politických manipulátorov a klamárov. Môžeme si arogantne, z pozície sily presadzovať svoje pochybné videnie sveta a človeka v ňom, skrátka využiť, čo sa dá pre seba, osobitne – vyhnúť sa trestu, môžeme sa nad tým všetkým pohoršovať alebo to vzdať a utiahnuť sa do seba. Detox mental však nie je len o našej mo/mentálnej situácii, je čiernou metaforou na ľudstvo ako také. V inscenácii sa v závere Noemovu archu postaviť nepodarí, veď ani niet z čoho. Navyše, chýbajú zvieratká, hoci postavy ľudí tu zobrazovaných občas nemajú ďaleko od zverov. Vyššia sila – „recepčný“ Vito, priestor dokonale utesní, niet úniku…

Hladina sračiek, v ktorých žijeme a ktoré sami produkujeme, stále stúpa, zdá sa, že nás sračky pohltia. Ešteže z divadla je východ, ale kam? Do ešte beznádejnejšieho sveta ešte smradľavejších sračiek? Pripomína mi to otca môjho kamaráta z detstva. Tento šachista a taxikár s dlhými kučeravými vlasmi, ktorý nás vo svojej veľkej novej volge vozieval začiatkom sedemdesiatych na futbalové zápasy do Čunova, Rusoviec či Rače, nám, vtedy asi osemročným, tvrdil, že sa vie vyhnúť dažďovým kvapkám. Aj to predvádzal, bolo to pôsobivé, v riedkom daždi to vyzeralo, že sa mu darí. Neskôr emigrovali do Rakúska. Otázka, či sa chceme nechať utopiť v sračkách však ostáva, intenzívne páchne vo vzduchu, kamkoľvek sa pohneme. Vieme a chceme s tým niečo spraviť? Uhýbať sa nie pred kvapkami, ale mohutnými sračkopádmi valiacimi sa z každej strany? Alebo nás už teraz súčasní mocní urobili bezmocnými? Humor pomáha, a ten v Divadle SkRAT, na prvý pohľad čierny, šokantný a provokujúci, no zároveň filozofický, nútiaci k zamysleniu, nás cestou do apokalypsy aspoň rozveselí.