Plynutie príbehu je ako tečúca rieka

Alena Sabuchová: Šeptuchy

Réžia: Mariana Luteránová a. h.

Dramatizácia: Lucia Mihálová a. h.

Dramaturgia: Miro Dacho a. h.

Scéna: Juraj Poliak a. h.

Kostýmy: Alžbeta Kutliaková a. h.

Hudba: Martin Husovský a. h.

Účinkujú:

Alina: Petra Dzuriková

Dorota: Kristína Kotarbová

Maciej: Filip Brišák

Andrzej: Filip Štrba

Pawla: Denisa Macalová Ďuratná

Jan, Szymon: Mikuláš Macala

Jaroslaw, Pán Tomasz: Jozef Novysedlák

Báťuška: Mikuláš Dzurík

Aleksandra: Veronika Kleščová

Cudzinec, Fotograf, Chalan 2: Pavol Gmuca

Bartek, Chalan 1, Pán Tomasz, Kostolník: Peter Gedeon

Babka, Žena 2, Šeptucha: Mária Brozmanová

Agata, Mama (Dorotina), Elzbieta, Žena 1: Katarína Turčanová

Roza, Magda, Kasia, Moderátorka: Mária Čičvarová

Premiéra: 15. 12. 2023, Spišské divadlo, Spišská Nová Ves

Keď v roku 2019 vyšla kniha Aleny Sabuchovej Šeptuchy a následne získala jedno z najprestížnejších slovenských literárnych ocenení, Cenu Anasoft litera 2020, len málokto pochyboval o kvalitách tohto literárneho diela. V románe sa čitateľ/ka prenesie do trojhraničia Poľska, Ukrajiny a Bieloruska, do obce Podlasie, „do kraja, ktorý by nikto nevymyslel“, ako píše samotná autorka. A tak, ako tečie voda v rieke a naberá do svojho koryta ďalšie a ďalšie pramienky a prítoky, tak sa aj v románe rozvetvujú, košatia a naberajú objem príbehy jednotlivých postáv, aby sa napokon spolu vliali do pomyselného mora čitateľskej skúsenosti. Rozprávačkou je mladá žena Alina, ktorá sa vo svojich spomienkach vracia do ranej mladosti v rodnom Podlasí a k výnimočnému, takmer sesterskému vzťahu s najlepšou priateľkou Dorotou. Spájalo ich nielen silné priateľské puto, detské zážitky, škola, dospievanie, ale aj objavovanie sveta dospelých, ženského sveta, prvých lások i povier či mágie. Kým Alina je úplne obyčajným dievčaťom, Dorota má nadprirodzenú schopnosť vidieť mŕtvych. Súvisí to s jej skúsenosťami so smrťou – odmalička pomáhala pri práci otcovi-hrobárovi, ktorého opustila manželka. Cez túto nosnú líniu vzťahu Aliny a Doroty sa prepletajú osudy bizarných obyvateľov Podlasia, ale aj jeho návštevníkov a návštevníčok usilujúcich sa nájsť pomoc u tzv. šeptúch, teda starých žien, bylinkárok, liečiteliek, zaklínačiek či „bosoriek“ žijúcich v tejto oblasti a praktizujúcich ľudové liečiteľstvo i čiernu mágiu. Obe mladé hrdinky, Alina i Dorota, chcú z Podlasia ujsť a prežiť svoj vysnívaný život vo veľkomeste, ktoré je pre nich jediným východiskom. 

Autorka Alena Sabuchová (1989) je vyštudovaná filmová a televízna scenáristka a dramaturgička, čo cítiť na takmer filmovom princípe výstavby jej prózy. Intenzita rozprávania vťahuje čitateľa/ku do deja a ponúka cez optiku silne zaangažovanej rozprávačky nový, iný pohľad na životné príbehy obyvateľov Podlasia, s priznaním ich absurdnosti a podaných s čiernym humorom, jemne okoreneným večnými životnými pravdami. Sabuchová sa nesnaží hodnotiť, len popisuje. S láskou k postavám a nadhľadom ukazuje cestičky, po ktorých sa dá cez močiare (aj tie pomyselné) prejsť, alebo do nich ľahko zapadnúť. Akoby okom skrytej kamery sníma to, čo by sme si my pri návšteve Podlasia sotva všimli a uvedomili. Na citlivý film príbehu dokresľuje pocity, záchvevy vetra, tajomstvá miesta i ľudí v ňom žijúcich. Z knihy cítiť silnú feminínnu autorku, ktorá empaticky, ale jasne vykresľuje nielen ženy Podlasia, ale aj ich vzťah k dominantnému mužskému svetu a jeho stereotypom.

Túto štruktúrne nejednoduchú textovú predlohu s panoptikom postáv a postavičiek a množstvom mikropríbehov pre potreby tvorivého tímu a Spišského divadla zdramatizovala autorka a dramaturgička Lucia Mihálová. Zvolila vhodný princíp zjednodušovania sujetu a absorpcie postáv, čím dosiahla divadelnosť a dramatickosť epického príbehu. Podarilo sa jej zachovať uveriteľnosť postáv a dosiahnuť ich plastickosť, pričom oblúk tohto lineárneho príbehu má stále pevné kontúry, hoci je vsadený do dramaticky vystavaného rámcovania, keď sa na úvod vykreslená situácia vyjasní až v samotnom závere hry. 

Pri realizácii inscenácie tvorivý tím režisérky Mariany Luteránovej nadviazal na rozprávačský princíp predlohy. V dramaturgicko-režijnej práci cítiť silný režisérkin emocionálno-obrazový rukopis kladúci dôraz na herectvo a pragmatický vklad dramaturga Mira Dacha. Luteránová vsadila na precíznu prácu s hereckým súborom a jeho nutnou štylizáciou, sústredila sa na detail v desiatkach krátkych mizanscén i na celkový pohľad na príbeh, ktorý má po skončení predstavenia dať zmysel. Luteránová otvára priestor nielen hercom a herečkám a ich výstavbe postáv, ale aj veciam, predmetom, symbolom, ktorých použitie na scéne sa v priebehu hry znásobuje a dopĺňa o nové možnosti interpretácie. Vo svojej koncepcii sa prispôsobila určujúcemu vizuálu inscenácie, ktorý vytvorili scénograf Juraj Poliak s kostýmovou výtvarníčkou Alžbetou Kutliakovou. Scéna pozostáva z dominantnej zadnej steny javiska symbolizujúcej hustý les Grabarku, ktorý je aj pútnickým miestom. Tento les na scéne ožíva (celkom vtipne prostredníctvom obrovského ventilátora) a doslova ukazuje svoje ukryté kríže. Pred lesom stojí jednoduchá drevená multifunkčná konštrukcia. Akési jednoposchodové lešenie so šikmými plošinami. To sa ľahko mení podľa situácií. Stačí, ak priestor doplnia drobné rekvizity – školské stoličky, vaňa, vodovod, cintorínske kríže, bicykle alebo torzo auta, autíčko na diaľkové ovládanie či záchod – a môže byť dedinským exteriérom, cintorínom, školou, domom, krčmou, ale aj horou či brehom jazera. Vydarenú univerzálnosť priestoru dopĺňa svetelný dizajn pohrávajúci sa so šerom, dymom, prítmím. Do scény je však zakomponovaná aj časť hľadiska. Jednak sa cezeň prechádza „do hory“, a jednak sa využívajú i predné lóže, cez ktoré sa dostávame do súčasnosti, vchádza sa nimi do Alininho bytu. Kostýmy tiež výrazne dotvárajú atmosféru príbehu. Každú z postáv charakterizuje i jej odev a doplnky, u jedných viac s príklonom k vidieckemu štýlu (šatky, torzá krojov, vlniaky…), u iných k mestskému súčasnému štýlu. Samostatnou kategóriou sú postavy duchovných v jasne pravoslávnom tóne a Šeptucha (ako pars pro toto pre šeptuchy) odetá a vykreslená akoby z čias starých materí. Dôležitým doplnkom a charakteristickým znakom Podlasanov sú gumáky (a tak trochu aj pršiplášte) vystihujúce nielen rurálnosť, ale aj nepriazeň močaristého miesta a počasia.  

Inscenácia sa začína Alininou záchranou pred utopením v kúpeľni v byte v meste, ktoré je demonštráciou nemožnosti úniku pred nevhodným partnerom i nie celkom vydareným životom. Mimochodom, voda je dôležitým symbolom hry (ako tá, ktorá život dáva i berie, lieči ho a pri nej a v nej – v jazere, močiari, hmle – sa dejú dôležité veci). Dorota Aline naznačuje, že vždy treba dať životu prednosť, pretože ponúka neuveriteľné možnosti. Niektoré môžu stáť, napríklad, za dverami. Strihom sa hra prenáša do minulosti a rozpletá príbeh ich priateľstva a celého sledu absurdných udalostí, neuveriteľných zápletiek a ich podivuhodných rozuzlení v Podlasí, aby sme sa napokon vrátili do Alininho bytu a poslednou scénou zložili celú mozaiku hry.

Do inscenácie je po hereckej stránke zapojený celý súbor Spišského divadla. V hlavných úlohách sa predstavili mladé herečky, ktoré doteraz podobnú príležitosť nemali. Rozprávačku Alinu hrá Petra Dzuriková. Tá sa vo svojej hereckej práci výrazne posunula, ukázala, že sa vie popasovať s Alininou živelnosťou. Dzuriková je dynamická, hravá i podozrievavá, s vlastným pohľadom na túto komplexnú postavu tínedžerky rýchlo dospievajúcej vo svete, v ktorom pre seba nevidí budúcnosť. Objavuje seba a vzťahy k ľuďom navôkol aj vďaka empatickému vplyvu Doroty a cez ňu i stále prítomnému dychu smrti. Dorota v podaní Kristíny Kotarbovej je uveriteľná, podaná s miernym nadhľadom – jemná a citlivá, s hlbokým poznaním života. Je poznačená rodinným zázemím (opustená matkou, otec je hrobár), čo na fyzickej úrovni ovplyvňuje jej držanie tela, vystupovanie a celkovú „poddimenzovanosť“ a zdanlivú submisívnosť, hoci jej sila tkvie práve v tom, ako diametrálne odlišne ju vnímajú ostatné postavy. Obe mladé herečky prekvapili svojou autentickosťou a prejavom, i keď v monologických pasážach, ktorých zamýšľanou úlohou bolo dovysvetliť situáciu, konanie, pocit či podčiarknuť udalosť, bolo ešte cítiť ich hereckú neskúsenosť. Mimochodom, práve spomenuté monológy sú akýmsi odkazom na literárnu predlohu, čo však v dynamike dramatizácie pôsobí nadbytočne – väčšinou len opakujú a zdôrazňujú to, čo sa udialo v predchádzajúcej mizanscéne. Naopak, skúsená herečka, Denisa Macalová Ďuratná hrá Pawlu, ženu svojím prístupom k životu vymykajúcu sa z prostredia Podlasia. Pawlu chodí strašiť jej nebohý muž, ona sama sa nevie dostať z ich nerovného vzťahu a po pokuse nájsť si nový vzťah i ona radšej odchádza do mesta, aby sa zbavila minulosti. Macalová Ďuratná s mierou vystavuje svoju postavu komickým situáciám a prirodzene vykresľuje Pawlu s nadhľadom, ako chápajúcu empatickú ženu, ktorá prešla neľahkými životnými skúškami (napr. viacnásobnou neverou manžela či jeho smrťou). Pawla je oporou Doroty, nepriamo aj obyvateliek obce a neskôr sa stáva i oporou Aliny. Mária Brozmanová veľmi dobre a presvedčivo stvárňuje dve postavy, Šeptuchu a Babku. Ako Šeptucha pôsobí tajomne, takmer až hororovo, a to najmä v úvodnej scéne so zakrvavenou sekerou. Jej reč je tichá, nehovorí po slovensky, držanie tela, gestá a pohyb sú štylizované. Pri stvárňovaní postavy Babky je zas groteskná, nahluchlá, má výraznú mimiku, ktorú podmieňujú aj veľké, nakrivo posadené okuliare. Katarína Turčanová má zas trojrolu: Agatu, svojskú učiteľku, ktorú hrá upäto, ako starú dievku s dôraznou intonáciou; Dorotinu mamu, drobnú epizódku, v ktorej sa pokúša o karikovanie mestskej fifleny, a napokon Elzbietu, vdovu. Práve s ňou azda popracovala najviac. Ako Elzbieta je karikatúrou dedinskej pletkárky so sklonom k alkoholizmu. Postavy Babky i Elzbiety ako vdovy porušujúce kňazove zákazy si na cintorín doslova i obrazne nosia vlastné kríže, čo je veľmi zaujímavá metafora, a polievajú hroby svojich mŕtvych mužov alkoholom, z čoho pramení aj viacero vtipných mizanscén. Aleksandra Veroniky Kleščovej zaujme najskôr ako matka nosiaca svoje dieťa v šatke. Ale jej intelektuálny a feministický rozmer postavy nemá dostatočnú razanciu. I Mária Čičvarová stvárňuje viacero postáv. Hoci herecky najvďačnejšia by sa mohla zdať Moderátorka, pri ktorej stačí nájsť správnu úroveň štylizácie a karikatúra je hotová, Čičvarová oveľa autentickejšie pôsobí v rozporuplnej postave ľahkej ženy Kasie a možno i tínedžerky Magdy. Postihnutého chlapca Macieja, ktorého sa snaží Dorota chrániť pred šikanujúcimi rovesníkmi, a ktorý, paradoxne, ako „skutočný chlap“ je v rozhodujúcom momente „ochrancom“ Doroty, hrá Filip Bršák. Plastické stvárnenie tejto nerozprávajúcej a týranej postavy je ozvláštnením hry. Mladého Andrzeja stvárňuje Filip Štrba. Ten dobre, kradmými pohľadmi a neurčitými pohybmi rozohráva rozporuplné pocity mladého muža, ktorý sa nevie rozhodnúť, či má uprednostniť vzťah s Dorotou alebo svoj status dedinského šviháka. Nevie a nechce vystúpiť zo svojej komfortnej zóny v komunite, a to dáva jasne najavo aj po hereckej stránke. Mikuláš Macala ako Szymon, teda Pawlin mŕtvy muž, stavia svoju postavu na situačnej komike. Jozef Novysedlák stvárňuje Dorotinho otca Jaroslawa s odstupom a sošne, neprejavuje žiadne emócie. Mikuláš Dzurík ako pravoslávny kňaz – Báťuška, je bez výrazu, pôsobí skoro ako výtvarný artefakt. Pavol Gmuca hrá svoje postavičky premyslene, podobne ako Peter Gedeon. Avšak scéna, v ktorej Gedeon vystupuje ako šeptucha, teda Kostolník, ktorý sa naučil liečiť a pritom využíva aj moderné výdobytky techniky (telefonuje a organizuje), je vydareným komickým i sebaironickým číslom zároveň.

Celú atmosféru inscenácie dotvára hudba Martina Husovského, ktorý v nej využíva pravoslávne nápevy, pracuje s ľudským hlasom (spevom, viachlasom a chórom), ale aj varíruje dobové šlágre 80. a 90. rokov, ktoré jemne aranžuje, a tým celkovo hudobnú zložku posúva do jednotiaceho módu.

V inscenácii Mariany Luteránovej by sa dalo pomenovať mnoho odkazov, symbolov a náznakov. Hra poukazuje na stále živé povery, na silu viery, na vieru v mágiu ako poslednú inštanciu pri nevyriešiteľných problémoch, na dôležitosť komunity na vidieku, na rozdiely medzi mužmi a ženami, na (ne)tolerantnosť, sexuálne násilie i násilie ako také, na rozdiely vo vzdelaní, krehké hranice medzi ľuďmi, dobrom a zlom, priateľstvom a nenávisťou, resp. ľahostajnosťou, životom a smrťou… Mozaika príbehu je trochu komplikovaná, princíp skladania tohto puzzle nemusí byť zábavný pre každého. A pokiaľ divák/čka neprijme poetiku tejto hry, môže sa stať, tak ako to bolo i na premiére, že dlhé dve hodiny bez prestávky nezvládne a z predstavenia odíde.

Do Spišského divadla na Šeptuchy možno prísť s vopred prečítanou knihou, ale aj divák/čka bez tejto prípravy bude môcť objavovať čaro trojmedzia a sily priateľstva dvoch dievčat až za hrob. Vďaka vypracovanému divadelnému tvaru tejto sondy do života jedného miesta v žánri tragikomédie ocení aj pokrok v kompatibilite hereckého súboru, hromadných scénach a aktuálnosť inscenácie. Len aby to tak ostalo aj počas repríz.