Tanečný rok na Stanici

Stanica Žilina – Záriečie sa v tomto kalendárnom roku dramaturgicky zamerala na podujatia najrôznejšieho druhu. Nevynechala vzdelávacie projekty, divadelné festivaly a dlhodobé tvorivé dielne. Okrem toho bol priestor venovaný aj hudobným a výtvarným projektom. Je potešujúce, že napriek svojej odľahlej polohe, ktorá experimentom veľmi nepraje, zostala Stanica verná menšinovému žánru, čo zabezpečilo kvalitnú umeleckú produkciu žilinskej umeleckej scény. Tento priestor sa tak pomaly, ale isto, stáva mekkou nekomerčného umenia všetkého druhu. Dramaturgia Stanice je živá a pestrá, pružne reflektuje potreby umelcov, nezabúda ani na rôznorodosť foriem ich vyjadrenia, ktoré sú ušité podľa individuálnych potrieb jednotlivých žánrov. V tomto roku sa žilinská Stanica stala hostiteľom a organizátorom množstva zaujímavých projektov a inscenácií, pričom druhá polovica roka patrila prevažne tancu.
Počas tohto krátkeho obdobia sa tu konali až štyri tanečné premiéry renomovaných tanečníkov zvučných mien, pôsobiacich prevažne v zahraničí. Jedni z hlavných aktérov jesennej produkcie však do Žiliny zavítali už v januári 2008. Dôvodom bol rezidenčný pobyt Milana Tomášika a Alexandra Gottfarba, počas ktorého pripravila Stanica pre verejnosť otvorené ranné rozcvičky, do ktorých sa mohla zapojiť široká zainteresovaná verejnosť. Dvaja renomovaní tanečníci spoločne pripravovali projekt s názvom The ways of communication (Forced Fall), ktorý mal začiatkom júna premiéru v Ľjubľjane, metropole Slovinska. Tá je zároveň momentálnym pôsobiskom Milana Tomášika, ktorý na svoje korene nezabúda, aj keď žije v zahraničí. Počas svojho študijného pôsobenia v Brusseli sa stal spoluzakladateľom zoskupenia Les Slovaks dance collective, ktoré združuje slovenské tanečné talenty
v zahraničí. Počas pobytu v Žiline sa Tomášik zároveň predstavil v sólovej kreácii Within, kde sa snažil znázorniť rozdiel medzi vonkajším a vnútorným svetom. Na hrane perspektívy vnímania viditeľného a neviditeľného ukázal… Súčasťou tanečného večera bol aj dokumentárny film Evy Niny Lampič, ktorý podľa inscenácie vznikol.
…premieňame svoje telá na ikony alebo ich ignorujeme…jeden môj priateľ vnímal svoje telo len ako hlavu, ostatné mu pripadalo zbytočné…
V polovici mája sa na Stanici predstavila Petra Fornayová, so svojím predstavením Hlbinné porušenie epidermy. Toto predstavenie bolo zároveň prvým predstavením patriacim pod dlhodobejší projekt KIOSK, ktorý pokračoval letným táborom nezávislých slovenských divadelníkov. Fornayová sa provokatívne zaoberala súčasným trendom kultu tela, návodom a receptom ako ho zdokonaliť, pričom sa jeho prirodzenosť úplne vytráca. Jasne si špecifikovala tému, no odviazala sa v slobodnej, tanečnej forme. Divadelno – tanečné sólo hovorilo o tom, ako prirovnávame svoje telo k ikonám súčasnosti, no jeho vlastné potreby nevnímame. Alebo naopak, o jeho totálnej ignorácii. Prvky herectva a zároveň prítomnosť humoru vytvárajú z reflexívneho divadelného útvaru skutočný unikát, v ktorom nechýba ani nápaditý a kvalitný tanečný prejav.
…nepríde nikto a nepoloží nás na správne miesto?…
Za tanečné sólo „Nikdy nezaliaty čaj“ získal Jaro Viňarský 2. miesto na medzinárodnej choreografickej súťaži Jarmily Jeřábkovej v Prahe a koncom mája si ju zatancoval aj na Stanici. Príbeh muža, ktorý sa nachádza na hranici a stojí medzi dvoma protipólmi sveta. Mužom a ženou. Svoju mužnosť nechce dokazovať ženou. Privoláva iného muža, túži ho milovať, skryť sa v žene, aby bola jeho láska regulérna. No jeho pozícia je stále len na hranici. Muž – žena.
…stretávanie sa v nestretávaní…
Po sóle nasledoval jeho duet s Luciou Kašiarovou, pod názvom Srdcia ako prestrelené vtáky. Fragmentárny príbeh muža a ženy, voľne plynúca hra tiel, kde absentuje akákoľvek logickosť. Sled obrazov a emócií miesto pevnej štruktúry. Maximálny tanečno – pohybový výraz.. …plynie ľahučko a nepozorovane, ako prchavý pocit ľudskej lásky.
…Inšpirácie/Variácie/Degustácia/ – letný KIOSK…
KioSK – New Slovak Independent Performing Arts, bolo pôvodne DVD, vydané v roku 2007 Divadelným ústavom, s cieľom zmapovať nezávislú slovenskú divadelnú scénu. V letnom období na túto iniciatívu pružne zareagovala žilinská stanica a v spolupráci s Divadelným ústavom zorganizovala nultý ročník neformálneho stretnutia nezávislých divadelníkov zo Slovenska, ale aj zahraničia, s názvom KIOSK. Počas troch dní sa tak mohli návštevníci oboznámiť s novinkami poslednej sezóny na poli nezávislého divadla a tanca v uvoľnenej, takmer domáckej atmosfére. Súčasťou programu bolo predstavenie divadla SkRAT, tanečno-divadelné predstavenie Soliloquy of Debris Company, či Plazenie divadelného zoskupenia DISK. Okrem toho program pozostával aj z premietania filmov Dušana Vicena či Jozefa Vlka alebo koncertu kapely Živé kvety. Zaujímavou atrakciou bola retro-party, či netradičný trh, na ktorom si každý mohol navrhnúť svoj originálny Kiosk so svojím vlastným tovarom, pričom ho mohol ponúkať v ľubovoľnej mene. Týždeň pred konaním stretnutia sa na Stanici odohrával workshop vedený umeleckou šéfkou divadla Pôtoň, Ivetou Jurčovou a scénografom a tiež svetelným dizajnérom, Tomášom Žižkom. Tvorivá dielňa s názvom Inšpirácie/Variácie/Degustácie, priblížili mladým divadelníkom metódy tvorby režisérky divadla Pôtoň. Režisérkino hľadanie možností realizácie jednej témy alebo javiskovej situácie cez kreatívne cvičenia či tvorivé hry, objasňuje mladým talentom nové možnosti tvorby, obohacuje fantáziu a výrazový slovník. A Stanica tak pripravila opäť zaujímavý projekt, ktorý mal okrem zábavnej a pracovnej aj vzdelávaciu funkciu.
…shining like the sun, smiling having fun, feeling like the number one…
V rámci októbrového týždňa tanca sa na Stanici odohrali dve premiéry slovenských choreografov. Baga-basta je akousi zvláštnou hrou o hľadaní možných prostriedkov komunikácie medzi ľuďmi. Inscenácia, ktorej základ bol položený počas januárového rezidenčného pobytu na Stanici, duet dvoch tanečníkov Milana Tomášika a Alexandra Gottfarba. Na spoluprácu si prizvali vynikajúceho violončelistu Nicolausa Herdieckerhoffa, ktorý priamo na pódiu vytváral pôsobivé hudobné kreácie. Hudba jemná, no napriek tomu nástojčivá a obsahujúca silné vnútorné napätie. Tanečníci neexhibujú, skôr znázorňujú emóciu, aby len naznačili svoje umenie, ale naplno poukázali na symboliku komunikácie. Prevaha zelenej farby, sviežosti, nového začiatku, nového kolobehu, okruhu… A uzavreté okruhy tém, rovnako ako cyklické opakovanie výrazových pohybov. Stretávanie sa a strácanie navzájom. Vo svete, v sebe, v priestore…
Slovenská premiéra tanečnej inscenácie Paisyn, Jara Viňarského, pootvára dvere do mužského sveta vzťahov a prežívania. Môže byť jedna osoba otcom a synom? Ako spoločne vychádzajú, ako prejavujú nehu alebo drsnosť….Inscenácia nabitá emóciami, citlivá, rafinovaná zároveň. Vzťahy mužov s mužmi.
…kto vlastne sme, keď si strhneme masku?…
Začiatkom novembra na Stanicu zavítal exkluzívny zahraničný hosť v podobe súboru Compagnie Jus la Vie, až z ďalekého Švédska, ktorý k nám doviezol inscenáciu Kódy života. Ľudské správanie počas a po páde diktatúry. Temná téma, ktorú však švédsky súbor rozohral až do grotesky – apokalyptického kabaretu, predstavuje atmosféru, na Slovensku tiež celkom známu, kedy sa inakosť považuje za nepríjemnú vadu a akákoľvek individualita je pohonným motorom k získaniu problémov. Choreografka Charlotta Ofverholm pritom v našich končinách vôbec nie je neznáma, minulého roku spolupracovala s pražským súborom Farma v jeskyni. Inscenácia Kódy života, s ktorou sa prezentovala v Žiline ,v spolupráci so španielskym tanečníkom Jordim Cortesom, mala premiéru v Prahe na festivale Farma 2007.
Adventný čas patril na Stanici dvom novým premiéram súčasného tanca a jednej hosťujúcej inscenácii z Prahy, ktorou sa zároveň pre Žilinu tanečná sezóna uzatvára. Novodobé prejavy narcizmu spôsobené komerčným propagovaním mužnosti ako trhového artiklu. Predávanie ženskej sexuality spolu s výrobkami luxusných kozmetických značiek spôsobuje, že svoje telesno vnímame oveľa intenzívnejšie. Egocentrizmus sa hlási o slovo rafinovane, no s o to väčšou dôraznosťou. Melting into reality je názov inscenácie, kde sa týmto faktom zaoberal choreograf Tomáš Krivošík. Nezapadnutie do reality alebo rozpustenie sa v systéme, zapadnutie do mozaiky systému a sveta, kde sme ovplyvňovaní všemožnými vplyvmi, až sa naša individualita stráca a my sa rozpustíme ako cukor v káve…
Jaro Viňarský je tvorcom zaujímavej trilógie Buticcula. Prvá časť niesla tému – Uväznený Trickster alebo Blázon a kráľ. Postava Blázna je takmer snahou o archetypálne zobrazenie človeka, ktoré sa v rozdielnych etapách svojho vývoja v postave šaša, klauna či blázna videlo. Maska šialenstva či hlúposti, poskytuje slobodu, je štítom voči nepriateľovi. Aj u Viňarského je Blázon takouto postavou. Ocitá sa vo väzení a musí prekonať celú škálu protichodných pocitov, kým sa rozhodne, že chce ísť von. Najskôr však musí prebudiť svoju vlastnú prirodzenosť. A cesta k nej je vskutku ťažká. V ďalšom roku má Viňarský na pláne ďalšie dve časti trilógie – Bláznovstvo a Moc, Prejavené a Potlačené. Kontrapunkticky znejúce názvy hier sa možno, rovnako ako prvá časť, vydajú na ďalekú cestu skúmania svojho vlastného ja pod odhnívajúcimi civilizačnými nánosmi.
Tanečná sezóna na Stanici sa uzavrela inscenáciou Dance of Canis Lupus, pražského súboru VerTe dance, ktorá mala svoju pražskú premiéru iba štyri dni pred slovenským uvedením. Tajuplný priestor dáva trom bytostiam, ktoré sa v ňom ocitajú, nové možnosti. Keď preskúmajú daný priestor, môžu sa posunúť ďalej, na dobrodružnú cestu, cez fyzické poznávanie prostredia a seba samého. Z bezpečia matkinho lona do neznáma, inej divočiny. Inscenácia vznikla v spolupráci s belgickým choreografom Thomasom Steyaertom, ktorý vytvoril v roku 2005 sólo predstavenie „De Dans van Vulpes Vulpes“, na ktorého základe vytvoril novú choreografiu pre tri tanečnice Dance of Canis Lupus. Vo svojich prácach sa rád pohybuje na hranici reality a snu, s obľubou využíva inšpiračný zdroj v podobe Davida Lyncha. Zahmlievanie a nočné mory sa striedajú s citlivými momentmi, táto symbióza sa vie postarať o netradičný divadelný zážitok.
Programová štruktúra Stanice Žilina-Záriečie je mladá a pružná, preto ostáva dúfať, že vo svojich aktivitách budú pokračovať aj v roku 2009.

Mária Karoľová
 
 na predchádzajúcu stranu      vytlačiť recenziu      zatvoriť okno

© 2008 Divadelný ústav – IS.theatre.sk. Všetky práva vyhradené.

 
Stanica Žilina – Záriečie sa v tomto kalendárnom roku dramaturgicky zamerala na podujatia najrôznejšieho druhu. Nevynechala vzdelávacie projekty, divadelné festivaly a dlhodobé tvorivé dielne. Okrem toho bol priestor venovaný aj hudobným a výtvarným projektom. Je potešujúce, že napriek svojej odľahlej polohe, ktorá experimentom veľmi nepraje, zostala Stanica verná menšinovému žánru, čo zabezpečilo kvalitnú umeleckú produkciu žilinskej umeleckej scény. Tento priestor sa tak pomaly, ale isto, stáva mekkou nekomerčného umenia všetkého druhu. Dramaturgia Stanice je živá a pestrá, pružne reflektuje potreby umelcov, nezabúda ani na rôznorodosť foriem ich vyjadrenia, ktoré sú ušité podľa individuálnych potrieb jednotlivých žánrov. V tomto roku sa žilinská Stanica stala hostiteľom a organizátorom množstva zaujímavých projektov a inscenácií, pričom druhá polovica roka patrila prevažne tancu.
Počas tohto krátkeho obdobia sa tu konali až štyri tanečné premiéry renomovaných tanečníkov zvučných mien, pôsobiacich prevažne v zahraničí. Jedni z hlavných aktérov jesennej produkcie však do Žiliny zavítali už v januári 2008. Dôvodom bol rezidenčný pobyt Milana Tomášika a Alexandra Gottfarba, počas ktorého pripravila Stanica pre verejnosť otvorené ranné rozcvičky, do ktorých sa mohla zapojiť široká zainteresovaná verejnosť. Dvaja renomovaní tanečníci spoločne pripravovali projekt s názvom The ways of communication (Forced Fall), ktorý mal začiatkom júna premiéru v Ľjubľjane, metropole Slovinska. Tá je zároveň momentálnym pôsobiskom Milana Tomášika, ktorý na svoje korene nezabúda, aj keď žije v zahraničí. Počas svojho študijného pôsobenia v Brusseli sa stal spoluzakladateľom zoskupenia Les Slovaks dance collective, ktoré združuje slovenské tanečné talenty
v zahraničí. Počas pobytu v Žiline sa Tomášik zároveň predstavil v sólovej kreácii Within, kde sa snažil znázorniť rozdiel medzi vonkajším a vnútorným svetom. Na hrane perspektívy vnímania viditeľného a neviditeľného ukázal… Súčasťou tanečného večera bol aj dokumentárny film Evy Niny Lampič, ktorý podľa inscenácie vznikol.
…premieňame svoje telá na ikony alebo ich ignorujeme…jeden môj priateľ vnímal svoje telo len ako hlavu, ostatné mu pripadalo zbytočné…
V polovici mája sa na Stanici predstavila Petra Fornayová, so svojím predstavením Hlbinné porušenie epidermy. Toto predstavenie bolo zároveň prvým predstavením patriacim pod dlhodobejší projekt KIOSK, ktorý pokračoval letným táborom nezávislých slovenských divadelníkov. Fornayová sa provokatívne zaoberala súčasným trendom kultu tela, návodom a receptom ako ho zdokonaliť, pričom sa jeho prirodzenosť úplne vytráca. Jasne si špecifikovala tému, no odviazala sa v slobodnej, tanečnej forme. Divadelno – tanečné sólo hovorilo o tom, ako prirovnávame svoje telo k ikonám súčasnosti, no jeho vlastné potreby nevnímame. Alebo naopak, o jeho totálnej ignorácii. Prvky herectva a zároveň prítomnosť humoru vytvárajú z reflexívneho divadelného útvaru skutočný unikát, v ktorom nechýba ani nápaditý a kvalitný tanečný prejav.
…nepríde nikto a nepoloží nás na správne miesto?…
Za tanečné sólo „Nikdy nezaliaty čaj“ získal Jaro Viňarský 2. miesto na medzinárodnej choreografickej súťaži Jarmily Jeřábkovej v Prahe a koncom mája si ju zatancoval aj na Stanici. Príbeh muža, ktorý sa nachádza na hranici a stojí medzi dvoma protipólmi sveta. Mužom a ženou. Svoju mužnosť nechce dokazovať ženou. Privoláva iného muža, túži ho milovať, skryť sa v žene, aby bola jeho láska regulérna. No jeho pozícia je stále len na hranici. Muž – žena.
…stretávanie sa v nestretávaní…
Po sóle nasledoval jeho duet s Luciou Kašiarovou, pod názvom Srdcia ako prestrelené vtáky. Fragmentárny príbeh muža a ženy, voľne plynúca hra tiel, kde absentuje akákoľvek logickosť. Sled obrazov a emócií miesto pevnej štruktúry. Maximálny tanečno – pohybový výraz.. …plynie ľahučko a nepozorovane, ako prchavý pocit ľudskej lásky.
…Inšpirácie/Variácie/Degustácia/ – letný KIOSK…
KioSK – New Slovak Independent Performing Arts, bolo pôvodne DVD, vydané v roku 2007 Divadelným ústavom, s cieľom zmapovať nezávislú slovenskú divadelnú scénu. V letnom období na túto iniciatívu pružne zareagovala žilinská stanica a v spolupráci s Divadelným ústavom zorganizovala nultý ročník neformálneho stretnutia nezávislých divadelníkov zo Slovenska, ale aj zahraničia, s názvom KIOSK. Počas troch dní sa tak mohli návštevníci oboznámiť s novinkami poslednej sezóny na poli nezávislého divadla a tanca v uvoľnenej, takmer domáckej atmosfére. Súčasťou programu bolo predstavenie divadla SkRAT, tanečno-divadelné predstavenie Soliloquy of Debris Company, či Plazenie divadelného zoskupenia DISK. Okrem toho program pozostával aj z premietania filmov Dušana Vicena či Jozefa Vlka alebo koncertu kapely Živé kvety. Zaujímavou atrakciou bola retro-party, či netradičný trh, na ktorom si každý mohol navrhnúť svoj originálny Kiosk so svojím vlastným tovarom, pričom ho mohol ponúkať v ľubovoľnej mene. Týždeň pred konaním stretnutia sa na Stanici odohrával workshop vedený umeleckou šéfkou divadla Pôtoň, Ivetou Jurčovou a scénografom a tiež svetelným dizajnérom, Tomášom Žižkom. Tvorivá dielňa s názvom Inšpirácie/Variácie/Degustácie, priblížili mladým divadelníkom metódy tvorby režisérky divadla Pôtoň. Režisérkino hľadanie možností realizácie jednej témy alebo javiskovej situácie cez kreatívne cvičenia či tvorivé hry, objasňuje mladým talentom nové možnosti tvorby, obohacuje fantáziu a výrazový slovník. A Stanica tak pripravila opäť zaujímavý projekt, ktorý mal okrem zábavnej a pracovnej aj vzdelávaciu funkciu.
…shining like the sun, smiling having fun, feeling like the number one…
V rámci októbrového týždňa tanca sa na Stanici odohrali dve premiéry slovenských choreografov. Baga-basta je akousi zvláštnou hrou o hľadaní možných prostriedkov komunikácie medzi ľuďmi. Inscenácia, ktorej základ bol položený počas januárového rezidenčného pobytu na Stanici, duet dvoch tanečníkov Milana Tomášika a Alexandra Gottfarba. Na spoluprácu si prizvali vynikajúceho violončelistu Nicolausa Herdieckerhoffa, ktorý priamo na pódiu vytváral pôsobivé hudobné kreácie. Hudba jemná, no napriek tomu nástojčivá a obsahujúca silné vnútorné napätie. Tanečníci neexhibujú, skôr znázorňujú emóciu, aby len naznačili svoje umenie, ale naplno poukázali na symboliku komunikácie. Prevaha zelenej farby, sviežosti, nového začiatku, nového kolobehu, okruhu… A uzavreté okruhy tém, rovnako ako cyklické opakovanie výrazových pohybov. Stretávanie sa a strácanie navzájom. Vo svete, v sebe, v priestore…
Slovenská premiéra tanečnej inscenácie Paisyn, Jara Viňarského, pootvára dvere do mužského sveta vzťahov a prežívania. Môže byť jedna osoba otcom a synom? Ako spoločne vychádzajú, ako prejavujú nehu alebo drsnosť….Inscenácia nabitá emóciami, citlivá, rafinovaná zároveň. Vzťahy mužov s mužmi.
…kto vlastne sme, keď si strhneme masku?…
Začiatkom novembra na Stanicu zavítal exkluzívny zahraničný hosť v podobe súboru Compagnie Jus la Vie, až z ďalekého Švédska, ktorý k nám doviezol inscenáciu Kódy života. Ľudské správanie počas a po páde diktatúry. Temná téma, ktorú však švédsky súbor rozohral až do grotesky – apokalyptického kabaretu, predstavuje atmosféru, na Slovensku tiež celkom známu, kedy sa inakosť považuje za nepríjemnú vadu a akákoľvek individualita je pohonným motorom k získaniu problémov. Choreografka Charlotta Ofverholm pritom v našich končinách vôbec nie je neznáma, minulého roku spolupracovala s pražským súborom Farma v jeskyni. Inscenácia Kódy života, s ktorou sa prezentovala v Žiline ,v spolupráci so španielskym tanečníkom Jordim Cortesom, mala premiéru v Prahe na festivale Farma 2007.
Adventný čas patril na Stanici dvom novým premiéram súčasného tanca a jednej hosťujúcej inscenácii z Prahy, ktorou sa zároveň pre Žilinu tanečná sezóna uzatvára. Novodobé prejavy narcizmu spôsobené komerčným propagovaním mužnosti ako trhového artiklu. Predávanie ženskej sexuality spolu s výrobkami luxusných kozmetických značiek spôsobuje, že svoje telesno vnímame oveľa intenzívnejšie. Egocentrizmus sa hlási o slovo rafinovane, no s o to väčšou dôraznosťou. Melting into reality je názov inscenácie, kde sa týmto faktom zaoberal choreograf Tomáš Krivošík. Nezapadnutie do reality alebo rozpustenie sa v systéme, zapadnutie do mozaiky systému a sveta, kde sme ovplyvňovaní všemožnými vplyvmi, až sa naša individualita stráca a my sa rozpustíme ako cukor v káve…
Jaro Viňarský je tvorcom zaujímavej trilógie Buticcula. Prvá časť niesla tému – Uväznený Trickster alebo Blázon a kráľ. Postava Blázna je takmer snahou o archetypálne zobrazenie človeka, ktoré sa v rozdielnych etapách svojho vývoja v postave šaša, klauna či blázna videlo. Maska šialenstva či hlúposti, poskytuje slobodu, je štítom voči nepriateľovi. Aj u Viňarského je Blázon takouto postavou. Ocitá sa vo väzení a musí prekonať celú škálu protichodných pocitov, kým sa rozhodne, že chce ísť von. Najskôr však musí prebudiť svoju vlastnú prirodzenosť. A cesta k nej je vskutku ťažká. V ďalšom roku má Viňarský na pláne ďalšie dve časti trilógie – Bláznovstvo a Moc, Prejavené a Potlačené. Kontrapunkticky znejúce názvy hier sa možno, rovnako ako prvá časť, vydajú na ďalekú cestu skúmania svojho vlastného ja pod odhnívajúcimi civilizačnými nánosmi.
Tanečná sezóna na Stanici sa uzavrela inscenáciou Dance of Canis Lupus, pražského súboru VerTe dance, ktorá mala svoju pražskú premiéru iba štyri dni pred slovenským uvedením. Tajuplný priestor dáva trom bytostiam, ktoré sa v ňom ocitajú, nové možnosti. Keď preskúmajú daný priestor, môžu sa posunúť ďalej, na dobrodružnú cestu, cez fyzické poznávanie prostredia a seba samého. Z bezpečia matkinho lona do neznáma, inej divočiny. Inscenácia vznikla v spolupráci s belgickým choreografom Thomasom Steyaertom, ktorý vytvoril v roku 2005 sólo predstavenie „De Dans van Vulpes Vulpes“, na ktorého základe vytvoril novú choreografiu pre tri tanečnice Dance of Canis Lupus. Vo svojich prácach sa rád pohybuje na hranici reality a snu, s obľubou využíva inšpiračný zdroj v podobe Davida Lyncha. Zahmlievanie a nočné mory sa striedajú s citlivými momentmi, táto symbióza sa vie postarať o netradičný divadelný zážitok.
Programová štruktúra Stanice Žilina-Záriečie je mladá a pružná, preto ostáva dúfať, že vo svojich aktivitách budú pokračovať aj v roku 2009.

Mária Karoľová

Mária Karoľová absolvovala divadelnú vedu a báboherectvo na Vysokej škole múzickým umení v Bratislave. Pôsobila ako herečka v Španielsku, na Slovensku spolupracuje s divadlom No Mantinels či s inými nezávislými projektmi. Od roku 2019 pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave.