Hviezdy svietia pre všetkých

Jiří Jelínek: Matylda a robot
Réžia: Jiří Jelínek
Scenár: Jiří Jelínek – Tereza Lexová
Dramaturgia: Tereza Lexová
Hudba: Zdeněk Král
Scénografia: Bára Čechová
Klavírny sprievod: Anton Kónya
Účinkujú:
Robot: Miroslav Bodoki
Matylda: Slávka Sedlačková
Šéf: Peter Biž
Hlas mamky: Veronika Husovská
Centrum pre umenie Viola uviedlo v máji 2021 ďalšie predstavenie pre deti s názvom Matylda a robot v réžii Jiřího Jelínka a dramaturgii Terezy Lexovej (scenár pripravila dvojica menovaných autorov). Už samotný titul naznačuje kontrastné spojenie živého a neživého sveta. Hlavnou témou inscenácie je inakosť v rôznych podobách.
Dej inscenácie sa začína v neživom priestore továrne na výrobu energie, v ktorej pracujú roboti. Jeden z nich, označený ako R0M41, začne svietiť, čo sa vymyká zo štandardu a po signalizácii chyby (ERROR) je vyhodnotený ako poruchový. Ostatní ho zabalia do igelitu a vyhodia na smetisko. Tému inakosti možno vnímať aj u protagonistky Matyldy, ktorá sa sama hrá s futbalovou loptou a rovnako je chlapcami „vyhodená“ na smetisko. Postava Matyldy môže u detského publika vzbudiť empatiu alebo aj istú mieru stotožnenia sa, keďže má rada futbal (čo nie je úplne štandardné u dievčat) a matematiku a vyrastá len s jedným rodičom. Dospelý sa zas môže stotožniť s postavou robota a jeho ľudskými túžbami po cestovaní, v inscenácii sú však vyhodnotené ako porucha, chyba, ktorú je nutné opraviť. Zároveň je aj explicitne zdôraznené, že na plnenie snov sú potrebné peniaze, avšak pri rovnici viac peňazí sa rovná viac práce sa napokon zabúda na motiváciu, prečo sa pracuje. „Taká cesta stojí veľa peňazí. Tak musíš chodiť do práce. Musíš veľa pracovať, aby si zarobila veľmi veľa peňazí, a tak stále pracuješ, aby si zarobila ešte viac peňazí a viac pracuješ, aby si zarábala viac peňazí. Viac peňazí rovná sa viac práce, no a nakoniec zabudneš, prečo vlastne toľko pracuješ.“[1] Názor, že hodnota závisí od podaného pracovného výkonu, a napríklad starí ľudia neprinášajúci ekonomický benefit sa môžu ocitnúť na okraji spoločnosti, symbolizuje priestor smetiska.
Dej predstavenia plynie bez výrazných kolízií a aj celkové trvanie (cca 35 min.) je prispôsobené publiku v nižšom veku. Autori riešia problém hľadania priateľstva, začlenenia sa do skupiny. Matylda sa v úvode stretne (podobne ako robot v továrni) s neprijatím. Dvaja chlapci, namiesto toho, aby si s ňou zahrali futbal, ju hodia do smetiarskeho auta. To by mohlo na deti pôsobiť až traumatizujúco, no režijné spracovanie bolo prístupné aj pre detské publikum v nižšom veku a dá sa povedať, že z problému sa v končenom dôsledku stala prednosť. V rámci realizácie inscenátori využili princíp hry a prvky komiky (realizované najmä vo zvukovej rovine – ľudská imitácia zvukov smetiarskeho auta), napríklad keď z hračkárskeho smetiarskeho auta vyklopí Matyldu smetiar pripomínajúci kúzelníka. Hravosť a detský aspekt bol využitý aj v zobrazení Matyldy, ktorá na začiatku sama komentuje svoju hru s loptou, je dobrosrdečná, múdra, vynaliezavá (robotovi dá meno podľa slávneho futbalistu), priateľská, vie sa podeliť, je obetavá. Režisér v tejto scéne vytvoril istú alúziu na príbeh Alice z krajiny zázrakov, keď sa na scéne ocitnú zajace a ďalšie špecifické postavy (bradáč Joe, vlasáč Frenky), ktoré môžu divákovi pripomínať príbeh L. Carrolla. Dané spojenie, odkaz, pravdepodobne skôr postrehne dospelý.
Matyldu pri príchode na smetisko opakovane zachráni robot R0M41 (vytiahne ju z jamy smetiska), ona ho pomenuje podľa futbalistu Ronalda a postupne sa z nich stávajú priatelia (v závere sú metaforicky označení ako „súhvezdie Matyldy a robota“). V celom predstavení sú prítomné aj edukatívne prvky, napríklad keď Matylda učí Ronalda, čo znamená mať rád, tešiť sa zo stretnutia (vyjadrené opakovanou frázou „Rád som ťa poznal, teším sa na teba.“). Pre produkcie z Violy sa stalo signifikantným, že ponúkané tituly majú okrem estetickej aj edukatívnu funkciu. V tomto prípade boli spomenuté aj geografické miesta (Eiffelova veža v Paríži, pyramídy v Egypte, Veľký čínsky múr, socha Krista v Riu de Janeiro, Eskimáci v Grónsku, Indiáni v Amerike, Šikmá veža v Pise, Mount Everest), matematické údaje (90 stupňový uhol, 5 kilometrov za hodinu), ktoré dokáže funkčne využiť rodič aj pedagóg. V rámci uplatnenia etických princípov možno predstavenie považovať za veľmi funkčné. Zdôraznené boli viaceré roviny, ktoré si divák dokáže prepojiť so skutočným životom: hodnotu rodiny, priateľstva, zmysel života – žiť pre iného, ktoré sa v predstavení vyjadruje svetlom (Ronaldo sa rozsvieti: „To nie ja, to niekto vo mne.“).[2] Čo sa týka hereckého tímu, treba poukázať na jeho univerzálnosť – herci sú schopní bábkoherci aj činoherci. Použitie dvoch bábok (šéf továrne, Matylda) zároveň rozšírilo zacielenie na detského diváka, ktorý bábku vníma ako symbol hry. Postavy stvárnili profesionálni herci (Peter Biž a Miroslav Bodoki), ktorí sa v predstaveniach Violy objavujú pravidelne, a študentka Akadémie múzických umení v Banskej Bystrici Slávka Sedláčková. Protagonistka Matylda bola v jej podaní autentická (výzorom, mimikou, zafarbením hlasu), občas však u nej dominovalo činoherné herectvo na úkor práce s bábkou. Požiadavky na herca v predstavení pre deti sú vysoké, vyžaduje sa ovládanie bábky, práca s hlasom, striedanie viacerých postáv, zmeny scény, interakcie s publikom a podobne. V rámci rýchleho striedania akcií a jednotlivých mizanscén a v snahe o efektívnu komunikáciu s publikom sa môže stať, že sa stratí zmysel pre detail, ktorý si vyžaduje väčší časový priestor. Aj v tomto predstavení si isté pasáže vyžadovali dôslednejšiu hereckú akciu, ktorá by detskému divákovi pomohla pri interpretácii textu. Celkovému vyzneniu v danom prípade pomohla práca s publikom (oslovenie v úvode, opakovaná komunikácia bábky a diváka priamo v publiku), keď sa divák ocitol v pozícii spolutvorcu, čo má veľký význam z hľadiska utvárania vzťahu dieťaťa k divadlu.
Režisér Jiří Jelínek v inscenácii ukázal porozumenie pre vnútorný svet dieťaťa, ktoré sa, podobne ako Matylda, môže ocitnúť v situácii, keď je osamelé, keď na neho dospelý nemá čas (opakovane zaznie krátky telefonický rozhovor s matkou, ktorá je v práci), ale aj istú životaschopnosť, keď si hľadá a napokon aj nájde priateľa. Jedným z výstavbových prvkov je princíp kontrastu, ktorý je evidentný aj v postave robota, ktorého stvárňuje živý herec, aj v postave dievčaťa Matyldy predstavenej neživou bábkou. Ďalším paradoxom je nájdenie čistého priateľského vzťahu na nečistom smetisku. Na neštandardnú situáciu, keď sa Matylda ocitne na smetisku, explicitne upozorňuje aj výpoveď robota: „Deti na smetisku nemajú čo robiť! Deti na smetisko nepatria! Dieťa na smetisku rovná sa chyba. Musíš odísť!“[3] Režisér naplno využil potenciál hercov, keď ich obsadil do viacerých postáv, čo u detského diváka vyvolá dojem, že postáv je oveľa viac, napríklad postava matky realizovaná hlasom v telefóne; chlapci, ktorí hodia Matyldu do kontajnera, zobrazení tieňohrou; tancujúci roboti v úvode; hovoriace rekvizity na smetisku.
Dynamike predstavenia, ale aj celkovému estetickému vyzneniu pomohol aj klavírny sprievod v podaní Antona Kónyu. Hudba Zdenka Krála realizovaná naživo učí detského diváka vnímať aj tento druh umenia ako prirodzenú súčasť divadla. Tento aspekt je typický pre predstavenia vo Viole zamerané aj na hudobnú edukáciu. Texty piesní okrem ilustrácie danej situácie (opis práce robotov, počítanie Matyldy – reálne aj v zmysle mať na zreteli niečo, opis smetiska) funkčne detskému publiku opakujú aj isté posolstvo, ktoré plynie z príbehu a vďaka jednoduchej melódii sú ľahko zapamätateľné: „Hviezdy svietia pre všetkých, pre svalovcov aj pre vetchých. Hviezdy svit môžeš chcieť, za ňou ísť a to hneď. Ďalej a ďalej ísť metre, kilometre zdolať. V noci kľudne vyjsť, cestu cieľom volať.“[4] Aj Matylda v rámci predstavenia prejde pomyselnú cestu hľadania, na ktorej sa spriatelí s robotom Ronaldom, dokonca ho označí za svojho ocka (zachráni ho tak pred vedúcim továrne na výrobu energie, ktorý chce robota vziať späť do práce) a spoločne odchádzajú zo smetiska domov „v súhvezdí Matyldy a robota“. Rozprávkový koniec tak detské publikum uistí vo viere, že každý si môže nájsť priateľa a to aj na mieste, na ktorom by ho za normálnych okolností nikdy nehľadal.

---

[1] Citát vznikol na základe scenára a zápiskov recenzentky na predstavení.[2] Citát vznikol na základe scenára a zápiskov recenzentky na predstavení.[3] Citát vznikol na základe scenára a zápiskov recenzentky na predstavení.[4] Citát vznikol na základe scenára a zápiskov recenzentky na predstavení.