Vivat Slovakia

Viliam Klimáček: Vodka a chróm (sestričky, pacienti, doktori a disidenti)
Réžia: Viliam Klimáček
Hudba a piesne: Zbyňo Džadoň
Scéna: Michal Lošonský
Kostýmy: Renata Ormandíková
Účinkujú:
Docent: Viktor Horján
MuDr. Balvan: Daniel Fischer/Martin Hronský
MuDr. Ort: Adam Jančina
Pacientka: Darina Abrahámová
Štoplík, Edo: Peter Ondreička
Monika: Marta Maťová/Romana Dang Van
Amálka: Táňa Radeva
Smrť: Zbyňo Džadoň
Premiéra 18. októbra 2018 v Divadle GUnaGU, Bratislava
V osmičkovom roku 2018 sme si na Slovensku pripomenuli viacero významných dejinných výročí našej malej krajiny (či už vznik ČSR, výročie Pražskej jari alebo Sviečkovej manifestácie), ktoré významne ovplyvnili osudy mnohých ľudí. V roku 2018 oslávil okrúhle výročie aj jeden z najplodnejších slovenských dramatikov a pri tejto príležitosti uviedol novú hru inšpirovanú vlastným životom a novembrovými udalosťami z roku 1989.
Dejinné udalosti a ich prepájanie so súčasnosťou sú inšpiráciou a podnetom mnohých súčasných hier. Inak to nie je ani v prípade Divadla GUnaGU a dramatika Viliama Klimáčka, ktorý pravidelne hľadá námety v časoch minulých, aby sa tak vyjadril aj k súčasnej dobe. Stačí spomenúť hry ako Socík, sladký socík (2016) alebo Horúce leto 68 (ako sme utekali). Každá generácia má svoju tému a v strednej a staršej generácii stále rezonujú udalosti z roku 1989 a spomienky na totalitný režim, mladá generácia ho pozná najmä z rozprávania o tom, ako sa stáli rady na pomaranče, ako boli dnes už bežné veci podpultovým tovarom, ako mal každý prácu, všetko bolo oveľa lacnejšie ako teraz… U niektorých prevažujú pozitívne spomienky, iní si zas viac cenia dnešnú slobodu a demokraciu. I keď otázne je, nakoľko sa porevolučné ideály o demokracii naplnili. Napriek tomu, že od pádu komunistického režimu ubehlo už tridsať rokov, ide o tému, ktorá sa stále dotýka mnohých ľudí. A je to téma veľmi zložitá na divadelné spracovanie, keďže sa niekedy ťažko určuje hranica medzi pravdivými a nostalgickými spomienkami.
29. výročie príchodu slobody a demokracie pripomína inscenácia Vodka a chróm (s podtitulom sestričky, pacienti, doktori a disidenti), ktorá je voľným pokračovaním hry Socík, sladký socík (premiéra 12. 6. 2018) a taktiež je voľne inšpirovaná Klimáčkovým rovnomenným románom Vodka a chróm, ktorý vyšiel v roku 2013. Východiskovou situáciou románu je novembrová revolúcia v roku 1989, od ktorej sa odvíjajú dva rozdielne osudy toho istého hrdinu, študenta a neskôr lekára Romana Šustera a jeho alter ega Viktora. Ich osudy ovplyvní najprv náhoda a potom dejinné udalosti. Viliam Klimáček zobrazuje dva možné vývoje jedného človeka a jedného štátu, pričom sa realita strieda s fikciou v podobe totalitného štátu Slovensko-Ukrajinsko-Bieloruskej federácie v roku 2013.
Udalostí spred novembra 1989 sa dotýka aj hlavná dejová linka novej Klimáčkovej hry. Hra má, podobne ako aj román, veľa autobiografických čŕt. Zachytáva obdobie, v ktorom sa autor hry rozhodol zanechať lekárske povolanie a začal sa naplno venovať literatúre a divadlu. Dej sa odohráva počas niekoľkých hodín krátko pred 17. novembrom v jednej bratislavskej nemocnici, kde sa stretávame s panoptikom rôznych postáv, charakterov, ktoré predstavujú nositeľov jednej doby: s MUDr. Majerom (Viktor Horján), prednostom chirurgie, jeho nástupcom MUDr. Balvanom (Daniel Fischer/Martin Hronský), MUDr. Ortom (Adam Jančina), diétnou sestrou Amálkou (Táňa Radeva), sestrou Monikou (Marta Maťová), sanitárom a zároveň fotografom Edom (Peter Ondreička). Nechýbajú ani alegorické postavy ako knižná postavička Štoplík (Peter Ondreička) a Smrť (Zbyňo Džadoň). Bežný chod oddelenia naruší príchod novej pacientky, disidentky a spisovateľky Hany Ponickej (Darina Ambrahámová) a doktori aj sestričky musia zaujať jednoznačný postoj. Budú sa jej vyhýbať, aby si nepokazili kariéru kvôli nepriateľke režimu alebo sa nebudú báť a budú ju podporovať? Ako sa postavia k nadchádzajúcej spoločenskej zmene?
Klimáček je ako autor aj ako režisér hravý, inovatívny a vo svojej poetike spája veselé s vážnym, bizarnosť a fikciu s realitou. Inak to nie je ani v prípade inscenácie Vodka a chróm. Ako už bolo spomenuté, dej sa koncentruje na jednu udalosť – blížiacu sa novembrovú revolúciu a jej vplyv na osudy zamestnancov nemocnice. Inscenácia je vyskladaná z jednotlivých obrazov, vystavaných najmä na rôznorodých charakteroch a absurdnej komike, dopĺňaných kabaretnými hudobnými vsuvkami. Hudobné vsuvky sú vytvorené z fragmentov revolučných (Sľúbili sme si lásku) i porevolučných piesní (Mečiarova Vivat Slovakia), ale aj autorských textov. Režisér si dobre poradil so špecifickým divadelným priestorom GUnaGU na Františkánskom námestí, ktorý zaručuje intímny kontakt s hercami, čo je jednou z jeho hlavných devíz. Dôraz kládol na interakcie hercov, dynamický dialóg a vykreslenie jednotlivých charakterov postáv a jednoduchú mizanscénu.
Minimalistickú a funkčnú scénu Michala Lošonského (akú umožňuje nedivadelný priestor divadla) tvorí veľká kovová ošarpaná nemocničná posteľ, rôznorodé lekárske náradie a akýsi rebrík, na ktorého vrcholku sedí postava Smrti, neustále si pospevujúca svoje piesne. Kovová posteľ plní viacero funkcií, niekedy predstavuje len posteľ, niekedy operačný stôl a inokedy zas metaforicky naznačuje väzenie.
Keďže v prípade GUnaGU ide viac-menej o autorské divadlo a texty sú šité hercom na mieru, umožňuje im to poňať postavu vlastným spôsobom, vyťažiť čo najviac zo svojho naturelu. MUDr. Balvan v podaní Daniela Fischera je prototypom lekára, karieristu, ktorý sa snaží dostať čo najvyššie, a preto vstúpi na poslednú chvíľu 5. novembra 1989 do Komunistickej strany. Robí si poľovnícke skúšky, kúpi si pušku, učí sa strieľať a napodobňovať medveďa, aby sa dostal do priazne svojho nadriadeného, docenta MUDr. Majera. Neprieči sa mu zvádzať sestričku Moniku (Marta Maťová) a vydierať ju nepodpísaním cestovnej doložky, aby mohla s priateľom vycestovať do vytúženého Paríža. Po zmene režimu náhle obracia kabát, stáva sa poslancom HZDS a tieňovým ministrom zdravotníctva. Daniel Fischer v tejto úlohe opätovne potvrdil svoj komediálny talent, cit pre situácie a kresbu postavy a presvedčil, že patrí medzi najvšestrannejších slovenských hercov. Postavu naivnej Moniky zvládla Marta Maťová bez prehnanej štylizácie, miestami bola nevinná a potom zas pragmatická. Viktor Horján v postave docenta MUDr. Majera predstavuje typického obracača kabátov, vedome poplatného človeka, ktorý využíva situáciu vo svoj prospech. Aj po revolúcii sa mu darí, presťahuje sa do Rakúska, kde pracuje na klinike. Na druhej strane sa ale prejavuje aj ako citlivý človek, ktorý sa prispôsobil osudu, a ktorý si nevybral lekárske povolanie z vlastnej vôle, ale len kvôli želaniu matky. Spriaznenú dušu nachádza v sestričke Amálke, vyliečenej alkoholičke (Táni Radeve), ktorú preradili na prácu do kuchyne, pretože kedysi podala pacientovi nesprávne lieky a on zomrel. Amálka podobne ako Docent pochádza z východného Slovenska, z tej istej dediny a verí v duchov, ktorí prebývajú pod nemocničnou strechou. Toto spojivo umožňuje Amálke hovoriť Docentovi pravdu. Viktor Horján v role Docenta využil svoj sklon k hyperbole a nadsádzke vo vhodnej miere. Taktiež vierohodným výkonom mu výborne sekundovala Táňa Radeva, ktorú v divadle nevidno veľmi často, ale ktorej herecký výkon pôsobil naozaj osviežujúco. V postave MUDr. Orta, začínajúceho chirurga v podaní charizmatického Adama Jančinu, možno nájsť biografické črty s Viliamom Klimáčkom. Po práci sa stretáva s mladými umelcami, píše básne a ako jediný je ochotný komunikovať s disidentkou, spisovateľkou Hanou Ponickou, ktorá je hospitalizovaná v nemocnici. Ako jediný má v zlomových momentoch odvahu verejne sa pridať k vyhláseniu VPN a prezentovať svoj názor, neberúc ohľad na to, aké to môže mať neskôr následky. Ďalšie dve postavy boli symbolom toho, ako sa totalitný režim správal k nepohodlným osobám, resp. k ich rodinným príslušníkom. Nádejnému a talentovanému fotografovi, sanitárovi (Peter Ondreička) nebolo umožnené študovať na vysokej škole, pretože jeho brat emigroval. Spisovateľka Hana Ponická (Darina Abrahámová), známa autorka postavičky Štoplíka, bola perzekvovaná za to, že podpísala Chartu 77 a na Zjazde spisovateľov prihlásila referát o spisovateľoch, ktorým zakázali publikovať. Prostredníctvom týchto postáv Klimáček jednoznačne poukazuje na bezcitnosť, s akou komunisti zaobchádzali s takýmito ľuďmi.
Inscenáciu Vodka a chróm možno chápať aj ako biografiu ľudí, ktorým do života zasiahla Nežná revolúcia. Z rezignovaných sa menia na odhodlaných ľudí, ktorí vťahujú do revolučného diania ďalších. Ustráchanosť vystrieda rozlet a odvaha. Ideál slobody, v ktorý už nikto neveril, sa zhmotní v slovách a činoch, i keď možno na krátky čas. Niektorým sa zmení život radikálne, obracači kabátov sa šikovne prispôsobia novej spoločenskej situácii. Klimáček svojím typickým čiernym humorom, sarkazmom pomiešaným s vážnosťou, vypovedá o jednej z najvýznamnejších historických udalostí v našich dejinách tak, aby dokázal osloviť divákov, ktorý ju nezažili na vlastnej koži. Nesnaží sa súdiť, nie je zbytočne nostalgický, skôr poskytuje až znepokojujúci obraz o minulosti s presahom do našej, niekedy neveselej, reality. Nakoniec možno parafrázovať záverečný citát postavy MUDr. Orta: „Viem, že žijem v divnej dobe a občas na ňu nadávam, ale tiež viem, že posledných tridsať rokov bolo v našej histórii najlepších. Nedám si ich zobrať.“

Martina Daubravová (Borodovčáková)

Martina Daubravová (rod. Borodovčáková) je absolventkou klasickej filológie (grécky jazyk a latinský jazyk) na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Absolvovala študijné a výskumné stáže v Grécku, Taliansku a v Rakúsku. Vo svojej vedeckej práci sa
venuje najmä antickému gréckemu a rímskemu divadlu a prekladom antických hier do
slovenčiny. Je autorkou niekoľkých štúdií a recenzií.