Aké je byť bábkarom?

Réžia: Silvia Vollmannová
Scénografia: Peter Halík
Hudba: Ján Kružliak
Produkcia: Ľudmila Kružliaková
Účinkujú: Miroslava Čanecká, Klára Jediná, Martin Kollár, Lýdia Petrušová, Lucia Pohronská, Peter Tilajčík
„Bábkoherectvo? To sa študuje? A v čom si hral? A kedy ťa už uvidíme v televízii? A čo z teba bude? To ťa uživí? To je pre deti?“ To je len niekoľko z množstva otázok, ktoré študenti Katedry bábkarskej tvorby na VŠMU, zdá sa, často dostávajú, a ktoré do veľkej miery odrážajú myšlienkové stereotypy, aké spoločnosť (nielen) o tomto druhu umenia stále má. Napríklad presvedčenie, že bábkové divadlo je divadlom pre deti, stále panuje aj medzi kultúrnou a divadla znalou societou, podobne ako klišé o tom, že byť divadelníkom nie je naozajstné povolanie, že je to len akási bohémska zábava, v horšom prípade celodenné povaľačstvo.
Inscenácia budbabkar.2015, ktorá vznikla ako absolventský projekt študentov bábkoherectva a režisérky Silvie Vollmannovej, na jednej strane poodhaľuje zákulisie študentského života na umeleckej škole a pokúša sa narušiť zažitú predstavu o bábkovom divadle. Na druhej strane je však aj akousi nezamýšľanou sociologickou sondou do sveta dnešného mladého človeka s jeho neistotami a obavami, ktoré súvisia najmä s hľadaním si svojho miesta na trhu práce, ale aj v sieti sociálnych väzieb a v spleti možných ciest životom.
Pokiaľ ide o žánrové a formálne vymedzenia, Vollmannová sa už v minulosti zapísala ako tvorkyňa, ktorá rada prekračuje práve spomínané stereotypy o výlučných vlastnostiach bábkového umenia. Ak nepracuje na objednávku, väčšina inscenácií v jej réžii vzniká na základe jej vlastného autorského textu a v kolektívnej spolupráci s ostatnými tvorivými zložkami. Vollmannová tiež kombinuje bábkarské postupy s činohernými a často pracuje s dokumentárnym materiálom. Autentické výpovede a skutočné príbehy sa objavujú jednak v texte a tiež vo videodokrútkach, ktorými režisérka s obľubou dopovedá hrané časti. Tituly ako Hola, Madrid! (za ktorý bola Vollmannová nominovaná na cenu DOSKY 2013 v kategórii objav roka), či Chlap(c)i, ale ani budbabkar.2015 rozhodne nepatria do kategórie divadla pre deti, sú skôr generačnou výpoveďou, úprimne tlmočiacou životný pocit mladej tvorkyne a jej spolupracovníkov zo sveta, ktorý ich obklopuje.
Na druhej strane, Vollmannovej inscenácie si nenárokujú byť zásadnou výpoveďou o zásadných témach, ktoré trápia dnešných dvadsiatnikov. Naopak, napospol ide neraz o takmer banálne, autentické výrezy z bežnej reality vnímanej očami každodenného človeka. Je to divadlo pripomínajúce princípy kinooka Dzigu Vertova tým, ako zachytáva prostú a neprikrášlenú realitu, ktorú ale „niekto zhora“ – s cieľom posilniť jej účinok – umelecky spracúva a posúva. Vertovovská paralela sa v prípade absolventskej inscenácie budbabkar.2015 ponúka ešte o to väčšmi, že časť nej je spracovaná vo forme „televízneho“ spravodajstva, ktoré tvorí osovú kostru jej štruktúry. Tá je vystavaná z troch opakujúcich sa sekvencií – za každý rok štúdia jeden spravodajský blok; individuálne výpovede niektorého z hercov alebo skupinový výstup; dokrútka s hercami z rovnakého ročníka, ale z činohernej katedry.
Paradoxom predstavenia je jeho úvod – predstavenie sa začína skôr, než skutočne začne a zároveň nejaký čas po začiatku vyzerá, akoby ešte nezačalo. Herci sú totiž na javisku už počas usádzania divákov a pripravujú sa – rozcvičujú si hlasivky aj končatiny, opakujú si texty, spievajú, snažia sa zbaviť trémy vďaka osvedčeným rituálom (patrí medzi ne aj hromadný pokrik „buď bábkar!“). Predstavenie sa teda začína tým, ako vyzerá začiatok predstavenia z pohľadu hercov. Podobných metadivadelných momentov je v inscenácii viac. Tak ako je úvod náhľadom do zákulisia toho, čo sa bežne deje za opačnou stranou opony, je celá inscenácia pohľadom pod povrch divadelnej ilúzie a predovšetkým pod nepriepustnú hereckú masku. Na javisku sledujeme hercov, ktorí hrajú svoju rolu – hrajú samých seba ako hercov, resp. študentov pripravujúcich sa na herecké povolanie. Herci v tomto príbehu sú aj nie sú postavami, pretože svoje vlastné životné zážitky a skúsenosti predvádzajú ako súčasť divadelnej reality. Dávajú tak divákovi možnosť bližšie spoznať charaktery týchto postáv – hercov samotných.
Aj preto je hlavnou rekvizitou inscenácie gumená duša do pneumatiky, respektíve niekoľko duší rôznych veľkostí. S trochou pátosu možno prirovnať divadlo k vozidlu, ktorého motorom je režisér a kolesami herci – a dôležitou súčasťou tých kolies nie sú len vrchné plášte, ale aj duše vovnútri. Zároveň rôzne rozpohybovaná kopa duší na javisku veľmi nápadito napĺňa predstavu o multifunkčnom zástupnom predmete, s ktorým si minimalistické výtvarné riešenie takmer úplne vystačí. Hoci ide o absolventskú inscenáciu študentov bábkoherectva, neobjaví sa v nej jediná marioneta, javajka či maňuška a de facto ani žiadna iná bábka. Len gumené kolesá, ktoré pomáhajú šestici mladých ľudí naučiť sa plávať vo svete dospelých. Ten má rôzne očakávania a aj ich otvorene artikuluje – výstup, v ktorom sa pneumatiky v rukách hercov menia na veľké ústa a takto zhmotnená spoločnosť svojimi otázkami atakuje šesticu, patrí pre svoju trpkosmiešnosť k najvydarenejším. Gumené obruče sa zároveň stávajú tukovými pneumatikami na telách večne chudnúcich herečiek, stávajú sa úkrytom, predstavujú normálne bábky a inak symbolicky sprevádzajú herecký prejav. Divadlo objektu je Vollmannovej doménou a predmet (v Hola, Madrid! to bol balón, v Chlap(c)och svetelné objekty) do veľkej miery uprednostňuje pred tradičnou bábkou.
Ďalším výrazným výtvarným prvkom v inscenácii je kostým. Skutočnosť, že skupina hercov „patrí k sebe“, zdôrazňuje jednotiaca ružová farba, dopĺňajúca neutrálne, tiež však zladené čierno-bielo-šedé kostýmy. Každý zo šestice má však výrazne farebnú inú časť oblečenia a každý si uchováva svoj individuálny štýl. Akými individualitami disponuje tento ročník bábkohercov, sa okrem odevov veľmi jasne odzrkadľuje najmä v ich celkovom prejave – ťažko v prípade tejto inscenácie hovoriť o herectve, nakoľko sa všetci usilujú vystupovať civilne a prirodzene. Analyzovať herecké konanie by v tomto prípade znamenalo skôr vytvoriť psychologický profil hercov. V spravodajských blokoch a samostatných výstupoch však každý z nich toho o sebe prezradí dosť aj sám.
Prvý spravodajský blok sa začína spomienkami z obdobia tesne pred nástupom na VŠMU a posledný končí piatym ročníkom. Niektoré informácie sa v nich objavia jednorazovo, niektoré sa v priebehu predstavenia ďalej rozvíjajú (silvestrovské eskapády a chudnutie Lucie Pohronskej, mravce v bytoch Kláry Jedinej, hľadanie životnej lásky Lýdie Petrušovej a i.). Dozvedáme sa o ambíciách aj neúspechoch, o trapasoch, večeroch v krčme, internátnych večierkoch, o spolubývajúcich, bývalých aj budúcich frajeroch, dokonca aj o tragických rodinných udalostiach, ktoré zažili a zažívajú šiesti ľudia nielen na javisku, ale aj v skutočnosti. Pomocné gumené kolesá si spočiatku držia takmer pred tvárou a pozerajú sa spoza nich, postupne ich spúšťajú nižšie a napokon ich celkom odložia – na konci z nich vylezú a pérujú na nich ako na trampolíne. Zbavujú sa ich ako svojich obáv a nereálnych očakávaní v prospech nového štartu, ktorého odrazovou plochou sú nadobudnuté skúsenosti. Stabilita pod nohami im stále chýba, ale po záverečnej rekapitulácii, čo všetko z ich predstáv sa nenaplnilo a čo sa im nepodarilo, ich vidíme odchádzať z javiska a vďaka kamere sledujeme, ako s entuziazmom radostne vybiehajú von zo školy. Záver predstavenia, ktoré symbolicky uzatvára aj ich päťročné štúdium, oslávia prípitkom v školskom bare spoločne s budúcimi absolventmi herectva.
Budbabkar.2015 je inscenácia, ktorej prijatie veľmi závisí od toho, do akej miery divák pozná dané prostredie, prípadne konkrétnych ľudí. Napríklad dokrútky, v ktorých študenti herectva a tiež študenti, ktorí školu opustili, vykresľujú nielen svoju každodennú študentskú rutinu, ale opisujú tiež vzťahy v rámci hereckého kolektívu a celkovo v rámci školy, sú na jednej strane mimoriadne vtipné a v niektorých postrehoch aj výstižne kritické (komentáre o nedostatočnom prepojení študentov naprieč odbormi či o podceňovaní bábkarov oproti činohercom), avšak pre náhodného diváka asi skôr nič nehovoriace. V mnohom to platí aj o výstupoch bábkohercov – niektoré situácie, ktoré opisujú, sú bežné a familiárne aj pre diváka mimo VŠMU, iné sú najmä vďaka naturelu hereckých osobností zábavné a pochopiteľné aj bez úplného poznania kontextu, niektoré momenty však vyslovene stavajú na internom humore a predpokladajú orientáciu v detailoch zo života šestice a v pomeroch na VŠMU. Preto túto inscenáciu možno vnímať aj ako istú formu osobnej spovede, v ktorej bola do najvyššej možnej miery naplnená často skloňovaná požiadavka, aby herec pri tvorbe „vychádzal zo seba“. V bežnej divadelnej prevádzke by takáto miera personalizácie a osobných presahov vo výpovedi mohla byť vnímaná aj negatívne a kriticky. Keďže v tomto prípade však išlo o absolventskú školskú inscenáciu, v ktorej je experimentovanie a vlastné hľadanie tvorivej cesty žiadanou súčasťou procesu a dokonca dôležitejšie než samotný výsledok, je takýto prístup celkom v poriadku a namieste. Úlohu naposledy ukázať, čo v nich je, splnili študenti tohto ročníka Katedry bábkarskej tvorby do bodky.

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová absolvovala v roku 2014 odbor teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Témou jej diplomovej práce, za ktorú dostala cenu rektora, bola situácia divadelnej kritiky po r. 1989. Počas štúdia svoje kritické myslenie trénovala v školskom časopise Reflektor, zúčastnila sa aj niekoľkých seminárov pre mladých divadelných kritikov. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave ako redaktorka divadelného mesačníka kød. Je spoluzakladateľkou OZ Mloki, ktoré sa venuje reflexii divadla a kultúry na webovej stránke www.mloki.sk. Ako členka slovenskej sekcie AICT (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov) spolupracuje s projektom Monitoring divadiel, svoje recenzie okrem toho publikuje v kultúrnych periodikách kød, Javisko a vo festivalových denníkoch v rámci slovenských a českých festivalov. Od roku 2010 sa venuje aj neprofesionálnemu divadlu ako porotkyňa postupových prehliadok. Príležitostne prekladá z francúzštiny a v roku 2012 realizovala v Štúdiu 12 inscenáciu Mr. Iones&co. v rámci projektu Mliečne zuby.