Malé a intenzívne pocity pri listovaní jednej knihy

Autori a performeri: Lucia Čarnecká, Juraj Hubinák, Jana Šturdíková
Scéna a kostýmy: Katarína Zgančíková
Premiéra: 21. december 2012, Divadlo Non.Garde, Stredoeurópsky dom fotografie
V slovenskom divadelnom kontexte je výtvarná performancia, a vôbec performancia všeobecne, stále na okraji, nielen čo sa týka počtu, ale hlavne v zameraní na kvalitu a originalitu výpovede. Postupne však i vďaka čoraz viditeľnejším úspechom slovenských umelcov ako Sláva Daubnerová či Debris Company, dostáva akcia v priestore čoraz jasnejšie a „prenesiteľnejšie“ vyjadrovacie prostriedky. Projekty získavajú na divadelnosti a pritom zostávajú osobité a jedinečné.
Divadlo Non.Garde, tvoriace v Stredoeurópskom dome fotografie, svoju tvorbu založilo na hľadaní osobnej výpovede cez výtvarne objekty a hudobné presahy. Je to práve osobný vklad v kombinácii s autentickým priestorom, s ktorým Non.Garde už niekoľko rokov pracuje; s priestorom, akciou a hereckým výrazom silne posilneným výtvarnou stránkou projektu. Dramatický text, ktorý sa vyskytoval aj v predchádzajúcich projektoch, sa v tých posledných postupne stráca a nahrádza ho akcia, alebo lepšie povedané výskyt objektu v priestore. Vo svojom projekte Rôzne kapitoly tej istej knihy znovu využíva plochu výtvarnej performancie so silným akcentom na osobné prežívanie reality. Nová inscenácia je ďalším vizuálne a myšlienkovo podnetným dielom profesionálneho alternatívneho divadla, ktoré sa pohybuje na pomedzí vizuálne štylizovanej performancie a happeningu. V galerijnom priestore počuť zvuky ulice, každé slovo alebo zvuk znásobuje ozvena.
Divadlo Non.Garde sa na svojej tvorivej ceste snaží nájsť výrazný vyjadrovací jazyk. Treba povedať, že v ich zatiaľ poslednom projekte Rôzne kapitoly tej istej knihy sa im to darí. Performeri významotvorne pracujú v tichu. Hravo, poeticky ich jednotlivé výstupy tvorí striedanie hlbokého ticha, prípravy na výstup až po náhly zvuk, ktorý zase upadne do ticha. Práve spojenie zvuku, pohybu a výtvarnej inštalácie vytvára špecifickú poetiku divadla Non.Garde. Vo svojom poslednom projekte veľmi blízko s týmito prvkami pracuje aj už spomínaná Sláva Daubnerová či Debris Company. Rôzne kapitoly tej istej knihy objavujú pre divákov vnútorný svet performerov, ich životné záchvevy, strachy, skúšania, a pritom ich jednotlivé príbehy nenásilne a veľmi spontánne vkladajú do voľného prúdu rozprávania. Je to postupné odkrývanie vlastného vnútra, túžob, osobného sveta. Zdieľanie osobných pocitov môže byť veľmi intímne a vyčerpávajúce, ale aj oslobodzujúce a hravé. Práve hravosť a mierna nedokonalosť vyznievajú úprimnejšie a spontánnejšie ako presne naskúšané mizanscény. Formálne sa performeri inšpirovali tradičnou japonskou divadelnou formou kabuki, ktorú upravili do tvaru osobnej až kontemplatívnej výpovede.
Performancia sa rozkladá na tri príbehy troch performerov, ktoré sa navzájom obchádzajú, dotýkajú a prelínajú a vytvárajú spoločné posolstvo. Stávajú sa výtvarnými subjektmi, minimalizujú svoj výraz, gestá, emócie. Vzťah k sebe navzájom definujú ako svoj výskyt v priestore, namiesto klasických výrazových prostriedkov pracujú s polohou objektu v priestore, zvukom, hlasom. Ticho je jedným z určujúcich výrazových prostriedkov v tejto inscenácii. Herec sa doslova stáva objektom – predmetom, ktorý „žije“ tým, že existuje. Prvky divadla kabuki ako pohyb a tanec dokázali včleniť do osobitej štruktúry rozprávania. Všetky tri zložky tejto tradičnej formy japonského divadla sa objavujú aj v performancii: tanec, hudba, spev a štylizovaný pohyb. Príbeh v nej cítiť intuitívne až podprahovo. Ide o fragmenty osobných pocitov, príbehu hľadania pevniny v sebe, vnútorným vymedzením sa voči vonkajšiemu svetu.
Juraj Hubinák vo svojom objekte, ktorý by som nazval Poetickým samurajom, v tmavom oblečení s kuklou na hlave a topánkami s prstami, sa stáva hľadačom istoty v sebe. Veľmi prirodzene pôsobia jeho pokusy chodenia po dlaždiciach. Snaží sa s neskrývanou obavou špičku chodidla nasmerovať do stredu dlaždice a našľapovať čo možno najtichšie. Drobné neistoty, niekedy krkolomné pohyby, ticho, výkrik či záchvev smerujú k vnútornému dialógu so sebou samým, ale aj s ostatnými dvoma performerkami. Čiernu kuklu či masku, za ktorou sa skrýva, napokon odloží a takto oslobodený zaspieva záverečné posolstvo príbehu.
Jana Šturdíková vystúpi s bielou konštrukciou okolo pása, z ktorej visia obálky. Onedlho ju vidíme zabalenú v bielom obale v tvare lampiónu, z ktorého si urobila úkryt, útočisko pred hlasmi, ktoré ju pri najmenšom pohybe prenasledujú. Je to intímny svet skrytý pred druhými, krehký vo svojej úprimnosti a všadeprítomnom strachu, ktorý sa napokon vtelí do piesku a performerka sa ho zbaví vysypaním do smetného koša.
Lucia Čarnecká sa predstavila výtvarnou inštaláciou, ktorá rozpráva o jej strachoch z nočných snov, o osobných zdeseniach. Postupne kreslí siluety postáv, ktoré jednu po druhej zahadzuje a so zdesením nachádza a odhadzuje kresby nakreslené pod bielymi výkresmi, sú to prízraky minulosti. Jej strachy sú na jednej strane komické vo svojej spontánnosti, ale pritom znepokojivé a neodbytné. Jeden z tých prízrakov jej zostane v tvári, v maske, ktorú si postupne z tváre zotiera.
Pri opakovanom vstupe do priestoru si každý z nich znova hľadá svoje miesto, orientáciu a rovnováhu. Chvíľu pokračuje v už predstavenom ako refrén piesne a sleduje dej príbehu ďalej. Koordinuje sa s ďalšími objektmi v priestore, prejavuje sa, ale pritom neexhibuje. Táto krehká úprimnosť bez snahy šokovať a upriamovať na seba pozornosť za každú cenu je vzácna. Emócie zo všetkých troch línií prezentovaných performermi sa postupne zbiehajú, ovplyvňujú sa. Prichádzajú ako následok akcií, v ktorých je fyzický výraz (tak, ako ho poznáme u hercov) minimalizovaný a potlačený do neutrálnej roviny. Všetky tri definuje strach z neporiadku, presvedčenie, že pokoj prichádza až vtedy, keď sú predmety, teda pocity na „svojom“ určenom mieste. Performancia ukazuje cestu k dosiahnutiu osobného pokoja cez prekonávanie strachu z nových skúseností. Performeri sa dopĺňajú, snažia sa o súhru bez kŕčovitosti a dlhého procesu skúšania. Proces skúšania sa aspoň podľa prezentovanej podoby sústreďoval na výskum a hľadanie. Kým Lucia Čarnecká inklinuje skôr k výtvarnej inštalácii, Juraj Hubinák k hudbe a pohybovému divadlu a Jana Šturdíková k divadlu. Dramatickosť spočíva v náhlom pohybe, zvuku, v nečakanom výkriku. Energiou performancia pripomína kontempláciu pri modlitbe alebo meditácii.
Pre divadlo založené na objekte, ktorý vyznieva takmer ako galerijný exponát, je veľmi dôležité výtvarné cítenie. Kostýmy a scéna Kataríny Žgančíkovej podľa všetkého vznikali v blízkom kontakte s performermi. Objekty nielen dotvárajú, ale predovšetkým určujú celkové vyznenie scén a ich význam. Akcia je spojená s manipuláciou s nimi. Fragmenty jednotlivých scén sa postupne napĺňajú významom, ktorý ale nie je taký dôležitý ako emócia.
Hudobná zložka je tvorená zvukmi v priestoru v interakcii s manipuláciou s kostýmom, pohybom performera či jeho hlasom.
Rôzne kapitoly tej istej knihy sú rôznymi podobami osobných strachov a neistôt, hľadaním rovnováhy a pevnejšieho bodu. Je to krehký svet oživených predmetov, ktoré zápasia so svojou existenciou, a pritom píšu z tejto cesty poetický záznam – báseň. Performeri Non.Garde dávajú divákom možnosť nahliadnuť do ich osobného sveta, ale zároveň túto osobnú vzdialenosť neprekračujú a dávajú priestor na nadhľad a iróniu. Kapitoly ako rôzne situácie píšu rovnakú knihu, z ktorej po jej prečítaní schopnosť vciťovania sa do samého seba prejde aj na samotného diváka.
Marek Godovič
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Marek Godovič

Marek Godovič je absolventom Vysokej školy múzických umení v
v odbore divadelná veda a polonistika a Filmovej a televíznej fakulty Akadémie múzických
umení v Prahe v odbore scenáristika a dramaturgia. V priebehu štúdia sa zúčastnil
semestrálnych pobytov na Escola Superior de Teatro e Cinema v Lisabone a na Jagielonskej
Univerzite v Krakove. Ako autor, dramaturg a scenárista spolupracoval na rôznych
divadelných a rozhlasových inscenáciách. Od roku 2011 pracuje v Divadelnom ústave v
Štúdiu 12. Recenzie a kritiky publikoval v časopise kod, SME, Tanci, Salte či Pravde. Ako kritik sa
zaoberá súčasnou drámou, fyzickým divadlom a súčasným tancom.