Odvážna dramaturgia na nestálej pôde

preklad: Andrej Zmeček, Jana Cviková
dramaturgia: Lenka Garajová
scéna: Tomáš Procházka, Ľudmila Bubánová
kostýmy: Sisa Zubajová
výber hudby: Tomáš Procházka
réžia: Tomáš Procházka
obsadenie: Anna Čonková, Ján Dobrík, Pavol Krištofek, Matúš Kvietik, Iveta Pagáčová, Kristína Sihelská, Barbora Švidraňová
hlas: Jana Oľhová
premiéra 9. novembra 2013 v Štúdiu Mestského divadla Žilina
Mestské divadlo Žilina sa v posledných rokoch vyprofilovalo, okrem iného, ako inštitúcia ponúkajúca priestor najmladšej generácii divadelných tvorcov, v tom čase ešte študentov divadelného umenia. Výsledkom tejto aktivity je i najnovšia inscenácia Zimná cesta. Pre Tomáša Procházku, študenta réžie a dramaturgie na VŠMU, je to druhá režijná skúsenosť na pôde MD Žilina, ktorej predchádzala inscenácia drámy Jeana-Luca Lagarca Som doma a čakám, že príde dážď (MD Žilina v spolupráci s o. z. Divadlo Kaplnka). Inscenačný tím tvorí tentoraz viacero súčasných poslucháčov VŠMU – dramaturgička inscenácie Lenka Garajová (réžia a dramaturgia) a Matúš Kvietik (poslucháč herectva a zároveň nový člen hereckého súboru Mestského divadla).
Inscenovanie drámy rakúskej autorky Elfriede Jelinek zapadá do nemecky orientovanej línie dramaturgie MD Žilina. Dramatička sa vo svojom diele inšpiruje básnickými textami Wilhelma Müllera z rovnomenného cyklu, ktoré neskôr opäť pod názvom Zimná cesta zhudobnil Franz Schubert. Müllerovo dielo je na základe chápania lásky nielen ako citu k človeku, ale aj k vlasti, kritikmi prirovnávané k slovenskej romantickej spisbe. Podobne sa i u Jelinek intímne existenciálne úvahy jedinca prelínajú s motívmi z rakúskej súčasnosti. Text Zimnej cesty sa skladá z ôsmich samostatných častí, v priestore ktorých sa Jelinek venuje rôznorodým motívom – či už osobným (napr. vzťah s matkou, príbeh otca) alebo spoločensko-kritickým (napr. aférou BAWAG z roku 2006 – škandál okolo špekulačných transakcií rakúskej odborárskej banky, alebo prípadom Natasche Kampusch a jeho medializáciou). Elfriede Jelinek udalosti pozoruje a cynicky komentuje, bez okolkov strká prsty do otvorených rán svojich i spoločnosti.
Výber rozsiahleho monologického diela je zaiste obdivuhodne odvážny. Pri čítaní textu, ktorý autorka nazýva divadelnou hrou, však vyvstávajú viaceré otázniky nad tým, ako a či vôbec je možné Zimnú cestu inscenovať. Procházka a Garajová sa vybrali náročnou cestou aj preto, že text si na adekvátnu interpretáciu vyžaduje vycibrený umelecký prednes, schopnosť rozlišovať nuansy a vysporiadať sa i s dlhými, časovo náročnými pasážami.
Všetko spomenuté zvádza k úvahám o výraznom zostručnení textu, ku ktorému sa však tvorcovia inscenácie priklonili iba v malej miere. Našťastie pre autorku úprava režiséra Procházku a dramaturgičky Garajovej zachováva tie najvýznamnejšie atribúty textu: zložitý, významovo presýtený jazyk a jeho hudobnosť, ťaživú atmosféru intímnych úvah, frustrácií a bôľov v biografiou inšpirovaných pasážach, ale i spoločenskú kritiku a apelatívnosť.
Tomáš Procházka rozohráva Zimnú cestu ako neustály zápas viacerých postavičiek – pomyselných viacerých „ja“ autorky, jej tieňov – na pôde ôsmich samostatných obrazov. Dlhé monologické pasáže triešti na viaceré prehovory, pre zdynamizovanie využíva i najmenšiu zámienku na dialogizáciu textu resp. vytvorenie dialógu komentovaného treťou postavou. Tento koncept stavajú Procházka a Garajová veľmi organicky, dialógy nachádzajú v pasážach, ktoré i vo svojej pôvodnej verzii znejú viachlasne. Zimná cesta je v tomto čítaní bojiskom dobrého, zlého i mnohých ďalších „ja“ svojej autorky.
Všetkými časťami inscenácie sprevádza akýsi škodoradostný principál s klaunským líčením, ktorý je šachmajstrom v rozohranej partii. Svoje figúrky vháňa do ringu, aby sa pobavil na ich malosti, na ich neschopnosti čeliť jemu i samým sebe. Matúš Kvietik ako nadradený hýbateľ má vďaka tejto motivačnej nadstavbe v inscenácii najväčší priestor i najzrozumiteľnejšie konanie. Jeho prejav je premyslený a prirodzený, ako principál svojimi zverencami pohŕda a zahráva sa s nimi, nachádza uspokojenie v každej zámienke na ich poníženie. Už u Matúša Kvietika sa však miestami objavuje prirýchla, až nezrozumiteľná javisková reč. Práve temer základné nedostatky v prednese značne komplikujú inscenačnú výpoveď. Je to zrejme dramaturgickým výberom predlohy, ktorý zjavne preceňuje možnosti a schopnosti hereckého osadenia.
Procházka a Garajová, s úctivým ohľadom na autorku, protagonistom pomáhajú iba málo. Vytvorenie pomyselných dialógov hercom totiž nie vždy stačí na uchopenie textu a vybudovanie napätia či tlmočenie odkazu. Vznikajú tak rozpačité obrazy, napríklad tretí, ktorý sledujeme ako monológy Barbory Švidraňovej a Anny Čonkovej, na viacerých miestach prelínajúce sa do polemizujúceho útočného dialógu. Najmä Švidraňová tu nezvláda rozsiahlosť textu a neprimerane náhle prechádza do nadbytočných agresívnych výkrikov, aby nimi azda priveľmi jednoducho podčiarkovala hnev či zúfalstvo. Zdá sa, akoby jediným prostriedkom na zdôraznenie významov bolo zvýšenie hlasu. Podobne prejav Ivety Pagáčovej je značne afektovaný a neprirodzený, s prehnaným školáckym dôrazom na dĺžňoch. Monotónny a na intonáciu skúpy prednes Pavla Krištofeka vytvára z monológu otca rozpomínajúceho sa na minulosť dojem herca, ktorý sa rozpamätáva na text.
Na druhej strane do monológu otca, ktorý sa miestami stáva dvojhlasným, vstupuje i Krištofekovo „alterego“ Ján Dobrík. Ten oživí obraz nielen výraznejším hlasovým fondom, ale i prirodzenejšou a zrozumiteľnejšou dikciou. Dobrík má síce v inscenácii relatívne malý priestor, ale jeho prejav zaujme i v menších výstupoch, kde dôsledne narába s intonáciou a dôrazom v intenciách textu. Podobne suverénna a prirodzená v postoji, úsporných gestách i mimike je Anna Čonková. Z jej prejavu je jasne čitateľná jej pozícia v hierarchii danej skupiny – presne vyjadruje napr. svoj odpor k „šachmajstrovi“, ale i jednotlivé typy postavičiek, ktoré stvárňuje.
Medzi najpôsobivejšie z obrazov patrí šiesta časť, sólový výstup Kristíny Sihelskej, v ktorom  tlmočí prehovor o komplikovanom vzťahu k matke, ktorý sa u hrdinky pretavuje až do problémov pri formovaní sexuálnej identity. Sihelská sa tu ako neurotička zmietaná protichodnosťou vlastných myšlienok a túžob núti do strojeného úsmevu. So slzami v očiach a s úškrnom na tvári je jej prejav síce miestami prirýchly, no stále v intenciách výpovede.
Medzi najzaujímavejšie momenty inscenácie treba vyzdvihnúť i piatu časť s motívom príbehu Natasche Kampusch. Tu herci sediac v rade na stoličkách vytvárajú akúsi porotu na súde, zrejme inkvizičnom. Hodnotia, odsudzujú, metaforicky kopú do dievčaťa, ktorého osud hodil tieň na celú spoločnosť. Na jednej strane sú lační po senzáciách, na strane druhej im však nič nehovorí súcit. Túto nešťastne známu hrdinku skôr odsudzujú, že im zaberá ich miesto na slnku, najradšej by ju postavili k hranici a upálili. V týchto momentoch nachádza Procházka presah k našej spoločnosti – v závere obrazu z reproduktorov zaznejú nahrávky z procesu s Miladou Horákovou či správy o Janovi Palachovi, pomaly znejúce do ticha.
Obrazy sa odohrávajú v nemennom priestore rozdelenom na pomyselný ring či dejisko, kam postavičky prichádzajú odohrať svoj part. Vo vizuálne pôsobivom úvodnom obraze, kde Pagáčová zamotaná do lán či nití osudu hovorí o nemožnosti dolapiť svoju minulosť ani budúcnosť, ju zo spútania oslobodí principál a tak začne partiu. Herci sa pohybujú najmä vo štvorcovom priestore na podlahe vymedzenom rozmrveným korkom. V tomto prvku scénografia odkazuje na Procházkovu inscenáciu Macbetha v Divadle Lab, kde tiež v spolupráci so scénografkou Ľudmilou Bubánovou vymedzili priestor najzásadnejších udalostí kruhom vysypaným rozmrveným korkom. Prvok, i vzhľadom na charakter inscenácie, tu dotváral atmosféru osudovosti a pohybu v začarovanom kruhu, kým v Zimnej ceste je významotvorné využívanie materiálu minimálne. Veľmi podobné je i kontrastné farebné ladenie inscenácií. Prím v kostýmoch Sisy Zubajovej hrajú výrazné farby – biela, čierna a červená, ktoré dopĺňa o neutrálne odtiene šedej a béžovej. Okrem farieb sú kostýmy však skôr minimalistické, zložené z prvkov bežného oblečenia – variácie mužského obleku, jednoduché šaty či sukňa, výraznejšími sú iba Švidraňovej dámsky frak s červenou podšívkou a Čonkovej náznakové svadobné šaty s dlhým závojom, ktorý sa stáva zároveň rekvizitou. Procházka na dotvorenie obrazov vyberá hudbu, ktorá umocňuje dusnú atmosféru. Okrem úryvku Schubertovej Zimnej cesty znejú zväčša nekonkrétne hlboké dunivé tóny, v závere kvílivé cinkanie klavíra.
Herci svojím pohybom vymedzený priestor nijako nemenia, takmer po sebe nezanechávajú stopu. Najzásadnejšia zmena priestoru sa udeje v záverečnom ôsmom obraze, keď principál radikálne odmetá korkové omrvinky a jednak zasypáva rad stojacich postáv v pozadí, jednak odhaľuje portrét ukrytý pod ním. Počas zametania znie reprodukovaný prednes úryvku v podaní Jany Oľhovej. Jej pokojná, premyslená dikcia, z ktorej je zrejmý nadhľad nad textom, urobí i z útržku pasáž oveľa zrozumiteľnejšiu než predošlé. Bodka inscenácie tak nanešťastie  kladie doteraz nevypovedanú otázku, ako by celkový koncept fungoval so skúsenejším a generačne starším obsadením. Kladie otázku, no i naznačuje, že by to bola zrejme schodnejšia, oveľa „zimnejšia“ cesta. Kým doznejú posledné slová, na zemi sa objaví nadrozmerný portrét dramatičky. Tvorcovia tým azda dokazujú, že ich inscenácia chce byť poctou Elfriede Jelinek, odvážny zámer však zlyháva na nestálej, problematickej pôde jeho realizácie.
Lucia Lejková
publikované online 19. 12. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Lucia Lejková

Lucia Lejková absolvovala štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2013 – 2019 pracovala ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2019 pracuje v autorskej spoločnosti LITA. Aktívne sa zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, publikuje v divadelných časopisoch a internetových portáloch, venuje sa treťosektorovým aktivitám a organizácii kultúrnych podujatí.

V rokoch 2015 až 2018 bola členkou výboru Slovenského centra AICT.