Za Jasietkou!

Dramaturgia: Eva Vokounová
Scéna: Peter Halík
Kostýmy: Anna Poláková
Bábky: Mária Ružičková
Hudba: Milan Spodniak
Réžia: Pavla Gejdošová
Produkcia: Lenka Görfölová, Dominika Zelinková
Pedagogické vedenie: Peter Palik, Jozef Mokoš, Eva Farkašová, Miroslav Duša, Mária Kecskésová, Svetlana Waradzinová
Hrajú: Miroslava Čanecká, Martin Kollár, Lucia Pohronská, Branislav Mosný, Klára Jediná, Peter Tilajčík, Lenka Švolíková, Samuel Hošek / Miroslav Mihálek (doštudovanie postavy)
Premiéra: 15. 4. 2013, Štúdio 1 na Katedre bábkarskej tvorby DF VŠMU (Divadlo Lab VŠMU)
V slovenskej divadelnej tvorbe pre deti vzniklo niekoľko úspešných putovaní za Modrým vtákom. Študentky a študenti Katedry bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU však ponúkajú aj iné dobrodružstvo. Tiež s prímesou symbolizmu, no zo slovenských zdrojov – Jasietku. Dramatik (a ich pedagóg) Jozef Mokoš sa inšpiroval motívmi z rovnomennej rozprávkovej knihy Márie Ďuríčkovej.
Ďuríčková napísala knihu o Žofke Jafurovej z Dolného Jašovíka, ktorá putuje Rozprávkovou krajinou na začiatku šesťdesiatych rokov 20. storočia. Žofka sa zasníva vo vlaku a vstupuje do krajiny, kde navštívi takmer dvadsať rozprávok. Dramatik Jozef Mokoš vybral sedem, ktorými sa inšpiroval. Hru nerámcoval cestou vo vlaku, ale Žofkiným spánkom a snom o návšteve Rozprávkovej krajiny. Do hry zakomponoval súčasné prvky – počítačovú komunikáciu a GPS navigáciu. Drobné aktualizácie sú organickou súčasťou textu, nejde o násilné modernizovanie tradičnej predlohy, dominantné ostalo čaro rozprávok a ich nadčasových prvkov. Zaujímavé je, že Mokoš do textu nenásilne implementoval inšpirácie bábkarskou dramatikou. V niektorých častiach stačí troška čitateľovej (nad)interpretácie a nájde ju už u Ďuríčkovej. Použila postavu Popolvára najväčšieho na svete, rovnako ako Jaroslav Pivko v rovnomennej hre, a časť Nebeská rozprávka pripomína bábkovú hru Na počiatku bola nuda Juraja Váha. Mokoš vo svojej Jasietke prepísal obsah Hlúpej rozprávky – Hasprčko a Mrculík sa navzájom udierajú, čo je jasný odkaz na jeho text Hra, ktorý napísal na námety Alexandry Davidescu. V poslednom príbehu – v Stratenej rozprávke vystupuje Krt archivár. To vyvolá spomienku na Ozábalovu hru Krtkovci, no je tu aj priama narážka. Keď tento archivár menuje, čo všetko sa postrácalo z rozprávok, spomenie aj Sitnianskych rytierov (teda rovnomennú hru Stanislava Kmeťa). Samozrejme, ide až o tretí plán, ktorý pravdepodobne môžu odčítať len diváci z bábkarskej obce, no vytvára to putovaniu zaujímavý podtext – v Mokošovej hre nejde len tak o hocakú Rozprávkovú krajinu, je to Bábkarská rozprávková krajina.
Pre dramaturgičku Evu Vokounovú a režisérku Pavlu Gejdošovú bola Jasietka ich bakalárskou inscenáciou. Text Jozefa Mokoša ešte podrobili drobným úpravám. Zdynamizovali úvod hry a zároveň ustriehli mieru zapojenia moderných technológií do deja tak, aby nebola neprirodzená. Rámcom inscenácie je telefonovanie vnučky Žofky so starkou cez internet – prostredníctvom aplikácie Skype. Starkú stvárnila Marína Kráľovičová, a to formou vopred nahraného videa, ktoré pustí herečka na notebooku. Kráľovičová na krátkom úseku dobre zobrazila starkú, mierne dopletenú modernými technológiami, túžiacu po kontakte s vnučkami. Jej babička nebola prehnane rozprávková. Do Rozprávkovej krajiny prenikla modernizácia v podobe klbka, ktoré má Žofke a jej sprievodcovi so skráteným menom Pi ukazovať cestu. Je to klbko inšpirované GPS navigáciou. Stále prepočítava a káže im odbočiť doprava. Je to jeden z mnohých humorných prvkov inscenácie.
Príbehy v sebe, okrem silnej humornej zložky, skrývajú posolstvá pochopiteľné aj malými divákmi. O spupnosti vládcu Popolvára hovorí Pi: „Popolvár síce porazil draka, ježibabu i železného mnícha, ale jeho potom porazila jeho vlastná moc.“ Starší diváci však veľmi rýchlo odčítajú za Popolvárom aj diktátora, neúnavného vyberača daní a zlého vládcu. Dozvieme sa, že aj vo Vtáčej krajine žijú neprispôsobiví občania a že za dobro sa nie vždy dobrom opláca.
Vynikajúcu prácu odviedli aj študentky a študent bábkarskej scénografie. Peter Halik využil členitosť miestnosti označovanej ako Štúdio, teda miestnosti 73, kde prebieha vyučovanie Katedry bábkarskej tvorby a slúži tiež na uvádzanie niektorých jej inscenácií. Jednotlivé rozprávky umiestnil do výklenkov, ktoré netypizovaná miestnosť má. Vytvára tak princíp mansionov – odkryje sa plachta a odohrá sa jeden z príbehov, potom sa pokračuje k ďalšiemu hraciemu miestu. Diváci sedia v prostriedku miestnosti na stoličkách bez operadiel, môžu sa tak otáčať tým smerom, kde sa práve odohráva dej.
Autorka kostýmov Anna Poláková odela hercov do varietných, cirkusových odevov. Je to skupina, ktorá sprevádza Žofku po krajine a pripravuje pre ňu jednotlivé príbehy. Majú pruhované tričká, široké nohavice, dievčatá sukne. V jednotlivých príbehoch sa jednoduchým doplnkom premieňajú na iné postavy. (Napríklad použitie bielych blúz v Nebeskej rozprávke). Vynikajúci je aj kostým kráľa Popolvára (dlhý a široký zlatý kabát, ktorý predstavuje celú krajinu, ktorej vládne) aj kostým Niča, ktorý je sám, a preto je žiakom, aj učiteľom, pastierom, záhradníkom, aj strážnikom. Kostým tvoria pozošívané rôzne časti – odlišná ľavá aj pravá, horná aj dolná časť. Výborné sú aj bábky a masky Márie Ružičkovej. Dôvtipne sú zobrazené vtáky vo Vtáčej rozprávke tvorené z dáždnikov, aj dračie hlavy, ktorých základ tvorí závesný látkový kôš na hračky (známy z predajne IKEA), došitý záclonovinou. Výtvarníčka navrhla aj marionetu Smrtky (naviazanú na viac ako desiatich nitiach) a dve maňušky. Očarujúca je bábka decka-dedka, epizódnej postavy dieťaťa v perinke, no so stareckou tvárou. Výtvarne aj technologicky pestrá inscenácia, na ktorej pracovali traja výtvarníci, je súrodá, jednotlivé zložky medzi sebou komunikujú.
Inscenáciu vyzdvihuje aj hudba Milana Spodniaka, ktorý ju aj naživo interpretuje na klavíri. Zvýrazňuje tak dynamiku inscenácie a podčiarkuje syntetickosť javiskového diela.
Herečky a herci udržiavali počas predstavenia vysoké tempo, hrali s nasadením. Najmä mužská časť ročníka naplno využila fakt, že dostali výraznejšie herecké príležitosti (postavy Pi, Popolvár, Nič, Svätý Peter a Pán Boh). Nemožno hovoriť o dobrých a zlých výkonoch. Inscenácia funguje ako celok, a to aj vďaka hercom a herečkám, ktoré hrajú pre celok, nie pre sólové úspechy. Ročník sa prezentoval aj dobrým spevom a vodením bábok.
Režisérka Pavla Gejdošová pripravila dynamickú, hereckými akciami a režijnými fórmi prešpikovanú inscenáciu. Bakalárska absolventská inscenácia môže slúžiť ku cti všetkým jej tvorcom a tvorkyniam.
Jasietka je výborná inscenácia, ktorá v aktuálne chabej konkurencii inscenácií pre deti vyniká mimoriadnym hereckým nasadením, kvalitnou výtvarnou i hudobnou stránkou. Je to vo všetkých zložkách precízna inscenácia. Za princeznou Jasietkou sa oplatí putovať deťom, ale aj dospelým.
Lenka Dzadíková
publikované online 12. 12. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.