(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

S Kantom a nerozumom na šírom mori

Divadlo
InscenáciaThomas Bernhard: Immanuel Kant
Premiéra28. mája 2011
Divadelná sezóna

Preklad a réžia: Martin Porubjak
Asistentka réžie: Anna Hulmanová
Dramaturgia: Peter Kováč
Scéna: Zuzana Štefunková-Rusínová
Kostýmy: Tomáš Rusín
Hudobná spolupráca: Ivan Marton
Účinkujú: Boris Zachar, Ingrid Ištóková, Jana Oľhová, Braňo Bačo, Ján Dobrík, Jozef Kapec, Lukáš Púchovský, Michal Režný, Jaroslav Vitos
Premiéra: 28. mája 2011, Mestské divadlo Žilina
Búrenie vĺn a škriekajúce čajky, ktoré dávajú tušiť loď hojdajúcu sa na mori. Na palube zaoceánskej lode sa plaví takmer slepý profesor Immanuel Kant, jeho manželka a verný papagáj Friedrich. Cieľovou destináciou je Amerika, kde si profesor filozofie má vyzdvihnúť čestný doktorát Kolumbijskej univerzity a kde mu – ako dúfa – tí najlepší odborníci zoperujú zrak postihnutý glaukómom. Na lodi spolu s Kantom, manželkou a papagájom sivým cestuje ešte milionárka, arcibiskup, lodný personál a smotánka. Chystá sa lampiónová slávnosť.
Kto čo i len trochu ovláda dejiny filozofie, vie už pri zbežnom nazretí na dejovú líniu, že tento príbeh sa v skutočnosti nikdy nemohol stať. Nielen preto, že Kant nikdy nebol ženatý a bál sa mora. Hlavne kvôli tomu, že (okrem filozofovania) sa preslávil tým, že nikdy neopustil rodný Königsberg. No Thomas Bernhard necháva Kanta nasadnúť na loď a plaviť sa šírym oceánom za akademickým uznaním v mýtickej „novej zemi“, a to dokonca ešte aj s manželkou, milovaným papagájom a vyberanou spoločnosťou. Dejinný paradox, ktorý takmer sám od seba dáva vzniknúť absurdnej (či presnejšie grotesknej) hre. V Bernhardovom poňatí však výstavba textov a nákres antipódskych charakterov ťaží nielen z jednoduchého výmyslu tohto paradoxu, ale aj z dokonale premysleného intelektuálneho odkazu. Aj keď sa príbeh nezakladá na historicky verných faktoch, predostiera nám (hoci smutno-smiešno) zopár dôležitých svetonázorových postrehov.
Ak Bernharda ako dramatika v Rakúsku nazývali pre jeho texty „Nestbeschmutzerom“ (t. j. ten, kto špiní do vlastného hniezda), tu sa predstavuje ako „Weltbeschmutzer“. Hlúposť, pokrytectvo a skazu celého šíreho sveta (tentoraz teda nielen rakúskej spoločnosti) zobrazuje práve prostredníctvom mudrovania, šialenosti, ale aj alogickosti, mlčania a submisívnosti postáv. To, že „Kant nie je v skutočnosti Kant“, naznačuje neznalcom filozofických perličiek či bernhardovskej poetiky hneď vstupný text, a v dobrom podaní, samozrejme, aj práca hercov alebo napríklad scénografia. Postava Kanta vyslovuje absurdné filozofické tautológie a otázky: „Všetko, čo je, je. Všetko, čo nie je, nie je. Svet je odvrátenou stranou sveta. Pravda je odvrátenou stranou pravdy.“; „Všetko je v poriadku na šírom mori?“; „Ja som skutočný socialista… Komunizmus je módna pochabosť, Marx je kazisvet… Ale v podstate som aj nepriateľ amerikanizmu…“ (na ceste do New Yorku); „Tú mastnú polievku si včera jesť nemala.“ (manželke o „polievkovej fatalite“, no o chvíľu sám vyvráti guatemalské papagájčie zrnko a pokračuje v mudrovaní). Filozofa síce na palube všetci rešpektujú, no skomolené filozofické „múdrosti“ indikujú, že tento Kant je čosi ako blázon, a navyše trefne zobrazujú aj neduhy ľudstva. Ešte výraznejšie sa diagnostika sveta artikuluje vďaka figúre milovaného – „hlboko filozoficky zameraného“ – papagája psittacusa erithacusa, ktorý sa ukrýva v klietke pod prikrývkou. Nie celkom náhodou má meno odkazujúce na Nietzscheho, ktorý bol nepriateľom Kanta. Friedrich neznáša ženy a aj Kantova manželka ho ponížila, a tak prišla o jeho dôveru (Kant: „Lenže ja som zobral svoju ženu na zodpovednosť. Musela sa mu ospravedlniť. A odvtedy Friedricha nesmie česať. Privilégium, ktoré jej prislúchalo tridsať rokov, skončilo.“). Raz mu dokonca nalakovala pazúriky rôznofarebným lakom a svojho času bola doňho aj zamilovaná. Friedrich je jednoducho „múdry a nesmierne citlivý“ filozofický papagáj, ktorý je zároveň externou pamäťou svojho majiteľa a do značnej miery ovláda život manželov. (Otázka: Koľko lampiónov potrebuje manželský pár na lampiónovú slávnosť? Odpoveď: Šesť. Každý si zoberie dva, a papagáj takisto.)
Podľa viacerých interpretácií ide pri takmer celej Bernhardovej tvorbe o autoreferencie. Z divadelného hľadiska nie je možno ani také dôležité, do akej miery je základ tejto hry autorskou sebareflexiou či seba-rozprávaním (napr. mnohovýznamovej metafory choroby), ale skôr to, aký pomer existenciálnej naliehavosti, komediálnosti, grotesknosti a absurdnosti inscenácia prináša a ktorú časť odkazu zakódovaného do hry nechá vyniknúť. Bernhardove texty sú formálne aj obsahovo plné významov, záleží teda len na réžii, na ktorý z nich (a na ktorú emóciu) bude klásť dôraz. V inscenácii Martina Porubjaka nejde o kritiku či prísnu obžalobu bláznovstva. Je to možno zapríčinené tým, že my všetci sme súčasťou bláznivého panoptika („Je vylúčené hovoriť o rozume na šírom mori!“; „Zdravie je neresť.“). Jeho réžia každopádne uchováva pôvodnú zhovievavosť autora.
Immanuel Kant je jedna z menej známych Bernhardových hier, ktorá ešte navyše menovite odkazuje na figúru klasickej nemeckej filozofie a textovo narába s útržkami Kantovho (no nielen jeho) filozofického aparátu. Niekedy tak robí verne, väčšinou však celkom zámerne prekrútene a úplne spotvorene. Porubjaka a Žilinské mestské divadlo treba určite chváliť za to, že si nevolí ľahkú cestu a siaha po titule, o ktorom sa odborníci vyjadrujú, že je malým divadelným zabijakom, pretože vždy lepšie vyznie, keď sa číta, než ako, keď sa hrá. Táto hra je plná metafor a šifier, no na druhej strane pre jej pochopenie nie je potrebné byť hĺbavým mysliteľom či mysliteľkou (všetko je totiž také groteskné).
Pri náročnejšom texte, akým je tento, dosť zaváži, či si režisér vyberie dobré herecké obsadenie, ktoré dokáže sprostredkovať skutočne plný zážitok z významu hry. Pri Porubjakovej inscenácii sa problémy začínajú hneď kastingom, pokračujú scénografiou a kostýmami, a vyšpičkujú sa pokrivkávajúcim herectvom (až na pár výnimiek). V tomto prípade tak koniec-koncov grotesknú zrozumiteľnosť a plnosť autorského odkazu asi najviac podrží hlavne kvalitný text hry (preložil ho režisér, ktorý v minulosti prekladal aj ocenenú Bernhardovu hru Ignorant a šialene; Činohra SND; vytknúť by sa tu dalo len pár drobností ako napr. použitie výrazu „/s loďou/ pristaneme“). V tejto súvislosti by sa dalo podotknúť, že skôr práve tu (nielen pri scénografii) sa mohla produkcia inšpirovať zahraničím; Taliani napríklad veľmi sugestívne využili myšlienku „open castingu“. Ingrid Ištóková ako „pani profesorová“ pôsobí hneď v úvodnej scéne v porovnaní s profesorom vizuálne ako dieťa. Kant, ktorého hrá Boris Zachar, tiež nie je fyziognomicky a typovo najzaujímavejší. Škoda, že obsadenie nie je charizmatickejšie. Výkony menších postáv sú tiež slabšie (Braňo Bačo ako Ernst Ludwik, Ján Dobrík ako kapitán, Michal Režný ako steward, Lukáš Púchovský ako kuchár, Jozef Kapec ako kardinál).
Bohužiaľ, mýlenie si textov zo strany hercov, zakoktávanie sa, nenápadité kostýmy a scénografia, ktorá sa inšpiruje zahraničnými inscenáciami (čitateľná kombinácia nemeckej a talianskej scény ), hre na atraktívnosti len a len uberajú . V podmienkach, v akých sa hra realizuje, netreba očakávať, že sa dočká výpravnosti ako v talianskej verzii Alessandra Gassmana. Možno by stačilo aspoň trochu invenčnosti. Aj minimalizmus sa dá robiť kvalitatívne rôznym spôsobom. Napriek tomu, že dej sa odohráva na lodi, je toľko spôsobov, ako sa dá scéna realizovať tak, aby si divák chvíľami nehovoril, že by sa radšej díval na prázdny priestor. Zopár prúžkovaných modro-bielych kresiel známych z nábytkárskeho nákupného centra, prútené hnedé kreslo, modrý horizont, notoricky sa opakujúca prítomnosť lodného komína a bieleho zábradlia skutočne nie sú vizuálne nápadité.
Rovnaký problém sa týka kostýmov. Namiesto nadčasovosti, ktorá by sa hodila k textu tohto typu, nás opäť čaká súčasná (dokonca trochu staromódna) banalita. Akoby si postava Kantovej manželky (v zelených gumákoch a plášti) práve odbehla z rybačky a Kant (v béžovom obleku, slnečných okuliaroch a s vychádzkovou paličkou) bol práve na ceste do lacnej kaviarne. Skromnosť kostýmov by mohla byť dobre premysleným spôsobom, ako veľmi priamo upozorniť na to, že domnelý luxusný parník je možno len obyčajné panoptikum bláznov, ktorí sa vydávajú za to, čím nie sú (milionárka cestujúca na lodi preto, aby z mora vytiahla vrak Titanicu, v ktorom zahynula jej stará mama, je tiež možno iba „milionárka“). No obávam sa, že v tomto prípade o zámer nejde.
Najväčšou slabinou hry je – okrem spomínaného typovo nevhodného obsadenia – najmä navzájom nezosúladený prejav hercov a herečiek. Frázovanie a intonácia robia asi najväčšie problémy Ištókovej (napr. repliky: „Dnes večer bude na palube lampiónová slávnosť. Sponzoruje ju milionárka.“; „Zdá sa mi, že každú chvíľu táto loď praskne…“). Jej postava nemá (?) veľkú možnosť sa prejaviť, pretože najviac času trávi na javisku s excentrickou milionárkou, ktorú hrá Jana Oľhová. Bernhardova poetika je formálne postavená na repetitívnosti a monologickosti. V tomto prípade sa uplatňuje pri postave milionárky, ktorá vedie monológ a manželku Kanta takmer nepustí k slovu. Ťažko povedať, či je jedinou príčinou hereckej nevýraznosti Ištókovej takto vystavaný text.
Hoci aj Oľhová sa občas pomýli v texte a jej takmer mechanický verbálny prejav útočí na (konvenčné) divácke očakávania, bravúrne striedanie nálad posúva inscenáciu k lepšiemu. Až tak, že keď je zrazu na javisku, máme pocit, že sme na ňu vlastne doteraz čakali (vzhľadom na absurdný rozmer textu možno trochu podobne ako na „Godota“). U Oľhovej milionárky, na rozdiel od Kanta, stewarda či papagája (hrá ho Jaroslav Vitos), opakovanie textov nevyznieva naprázdno. Divák sa aj vďaka jej herectvu na rovnakom vtipe zasmeje druhý, tretí alebo aj piatykrát. Absurdnosť (vzťahujúca sa ideovo napríklad k nemožnosti hovoriť s druhými, celkovej prázdnosti a nihilizmu či povahe slov samých) zaznie presným a zasahujúcim spôsobom. Oľhová zahrá všetky emócie: od rozmarnosti opitej milionárky, ktorá sa výbušne smeje, flirtuje s Kantom alebo si robí žarty z jeho „vtáka“ (jedna z priamočiarejších metafor) až k dlhému absurdnému monológu, ktorý vedie, zatiaľ čo Kantova manželka na palube zvracia: „Akože Kant a kardinál, no to je úžasné!“; „Kant osobne! Úžasné, nemôžem tomu uveriť! Úžasné, Kant osobne!; „Musí to byť úžasné, byť zosobášená s takým mužom, ako je Kant. Akože Kant osobne! Chodíte aj k lodnému masérovi? Ja teda chodím každý deň k lodnému masérovi…“; „Nič si z toho nerobte, aj kardinál dvakrát vracal“. Opakovaniu textu v rámci monológu zároveň dáva nielen komický rozmer, ale aj dimenziu vážnosti a rozosmutnenia, čo je v súlade so zámerom autora: „Ja som šťastná, s Kantom do Ameriky, na jednej lodi.“ (takmer bez emócií a mechanicky). Striedanie nálad sa odohráva v relatívne nahustenom čase: „Človek s tak úbohým zrakom a vidí tak veľa“ (až vážne na adresu Kanta); „Na noc si dávam pletenú čiapku, aha!“; „Mala som sýkorku. Rozumela všetkému, čo som povedala, a zrazu len tak spadla z bidielka.“ (komicky) Celkovým efektom je okrem pobavenia divákov aj trpkasté upozornenie na povrchnosť a pokrytectvo („Ja každé ráno, upadnem do obrovských rozpakov, keď váham, že čo si mám ja obliecť. Ale ešte sa mi nikdy nestalo, aby som na tom istom šírom mori obliekla tie isté šaty dvakrát.“) či napríklad modloslužobníctvo („Ja sa vo filozofii vôbec nevyznám. Ale rada by som si niečo prečítala. Nechcem byť Kantova známa a nič od neho nepoznať“).
Kým Zachar a Ištóková sú v hereckom prejave civilní, Oľhová hrá text na hranici mechanického vyslovovania replík. Kantovi a pani Kantovej, na rozdiel od postavy milionárky, možno práve pre odlišný štýl herectva chýba dôležitý rozmer grotesknosti. Tá často zostáva len na úrovni dokola variovaných replík, ktoré však v prevedení do veľkej miery postrádajú potrebnú donchijotskosť. Oľhová sa s postavou viac pohráva a autorský odkaz smutno-smiešnosti dokresľuje dôslednejšie ako „Kantovci“. Pritom práve postava Kanta má dominovať javisku tak, že keď sa naňho dívame, máme mať všetky ambivalentné pocity – vnímať ho ako krutovládcu priestoru, despotu, ktorý sa nechá obskakovať a ponižuje manželku aj ostatných, smutno-smiešnu figúrku, zatrpknutého pseudofilozofa, negatívnu postavičku s temným vnútrom, karikatúru ľudských ambícií, pýchy a racia, napoly šialenca – napoly génia, obdobu švejkovsky nečitateľného človiečika, hyperbolu osamelosti jednotlivca obkoleseného pokryteckým, smiešnym alebo hlúpym blízkym okolím či svetom… V tejto inscenácii však javisko aj divákove myšlienky nepochybne ovláda – a to bez väčšej snahy – Oľhová so svojou milionárkou.
Pri danom type drámy vôbec neprekáža, že Porubjakove mizanscény nie sú príliš prepracované. Statickosť chápem ako zámer, ktorý je navyše vzhľadom na grotesknosť a absurdnosť hry veľmi efektívnym spôsobom, ako vycentrovať pozornosť divákov na jazyk. Čo je však paradoxné, je, že aj napriek vyjadreniam režiséra pre médiá , diváci dostávajú v inscenácii filozofický odkaz, ktorý je v hre – podľa môjho názoru – zakódovaný. Nemyslím, že sa dá celkom súhlasiť s názorom, že táto inscenácia nie je politická, filozofická, (vôbec) mysteriózna či bez závažného posolstva. Napriek humoru, ktorý je tu prítomný, a napriek tomu, že Bernhard si v hre strieľa takmer zo všetkého (zo seba, divadla, filozofie, lekárov), ide o dokonale premyslenú karikatúru celej civilizácie, ktorá má nielen smiešny, ale aj smutný charakter. Aj keď sa dá čiastočne súhlasiť s názorom režiséra, že ide o „oddychové divertimento“, pri sledovaní inscenácie určite divák nestrávi úplne nezávažné, oddychové chvíle. Istú mieru mysterióznosti by som videla v navodení pocitu, že celkom presne nevieme, kto sú títo ľudia cestujúci na lodi, odkiaľ presne idú a či skutočne idú na túto cestu z príčin, ktoré prezentujú. To, ako to s nimi je a prečo sa nachádzajú v tomto matrixe, až do finálnych momentov hry nevieme. Predstaviť si, čo by bolo keby (…Kant skutočne cestoval tajne po celom Nemecku s papagájom, bol ženatý a jeho filozofia by bola naozaj nezmyslom podobným tým hlásaným v hre), je vtipné a uvoľňujúce. No hra o bláznovi nás privádza aj k otázke, čo je to vlastne pravda, či náhodou nie celé ľudstvo je šialené, na ceste k skaze („Kolízii sa nemožno vyhnúť.“) a kto sú vlastne ľudia, ktorí „prinášajú rozum“, ovládajú loď alebo nás… Repetitívnosť, naratívne lapsusy či alogickosť postáv sú skutočným (smutno-smiešnym) spytovaním všetkých závažných otázok o povahe sveta, ale aj jazyka. Okrem toho, samotné motívy lode, mora, papagája, sú nepochybne šiframi, ktoré diváka stavajú pred interpretačnú výzvu. Hoci riešenie týchto problémov je groteskne odľahčené, Bernhardov odkaz sa k divákom v Porubjakovom spracovaní hry dostane. Divadlo je však už raz také. Aj keď sa režisér vyjadrí, že hra nemá veľkú ideologickú závažnosť, ak v texte je, takmer nevyhnutne k divákom presiakne.
Vo Viedni, kde sa Immanuel Kant hrá už dlhšie, je divákmi veľmi obľúbený. Ako hru prijme slovenské publikum? Jana Oľhová ako milionárka v hre vysloví vety: „Divadlo je anachronizmus. Radšej by som si strčila nohu do lavóra, ako by som išla do divadla“. Napriek všetkým výhradám, ktoré je možné voči inscenácii vzniesť, toto divadlo vďaka kvalitnej predlohe a prekladu anachronizmus nie je.
Lenka Krištofová

Avatar photo

Lenka Krištofová je novinárka a filozofka. Vyštudovala filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rámci doktorandského štúdia absolvovala stáž na Katedre politických vied a v Zentrum für Gender Studies na Brémskej univerzite. Zaujíma sa o rodové štúdiá a filozofické reflexie umenia. Spoluautorsky a redakčne sa podieľala na vzniku prvej vysokoškolskej učebnice rodových štúdií, ktorú v roku 2011 vydalo Centrum rodových štúdií Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 2012 – 2019 bola zodpovedná redaktorka rodovo orientovaného časopisu Glosolália. Pravidelne prispieva do rôznych slovenských aj zahraničných periodík.

Uverejnené: 28. mája 2011Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Lenka Krištofová

Lenka Krištofová je novinárka a filozofka. Vyštudovala filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rámci doktorandského štúdia absolvovala stáž na Katedre politických vied a v Zentrum für Gender Studies na Brémskej univerzite. Zaujíma sa o rodové štúdiá a filozofické reflexie umenia. Spoluautorsky a redakčne sa podieľala na vzniku prvej vysokoškolskej učebnice rodových štúdií, ktorú v roku 2011 vydalo Centrum rodových štúdií Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 2012 – 2019 bola zodpovedná redaktorka rodovo orientovaného časopisu Glosolália. Pravidelne prispieva do rôznych slovenských aj zahraničných periodík.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top