(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

POKUŠENIE NA BITÚNKU

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/POKUŠENIE NA BITÚNKU
Divadlo
Inscenácia Ivan Blahút: POKUŠENIE
Premiéra11. januára 2008
Divadelná sezóna

(hra na motívy románu Paula Coelha Ďábel a slečna Chantall)
Produkcia: Soňa Komová, scenár a réžia: Ivan Blahút, choreografia: Júlia Horváthová, kostýmy: Jan Kocman, hudba: Andrej Kalinka, grafika a videoprojekcia: Eva Brezinová.
Účinkujú: Slečna: Réka Derzsi/Elena Kolek Spaskov, Cudzinec: Martin Hronský, Starostka: Júlia Horváthová, Farár: Štefan Richtárech, Pomätená: Judita Hansman, hlasy dedinčanov: Zuzka Kyzeková, Andrej Kalinka, Ivan Blahút.
Premiéra: 11. a 12. 1. 2008 v dome T&D v Bratislave
„V dnešnej dobe sa veľmi okato všetko točí okolo dopytu, ponuky a zisku, a aj umenie sa zmenilo na tovar a obchoduje sa s ním ako s ponožkami“. Touto emblémovou vetou členovia súboru Prešporského divadla vyjadrujú svoj názor na súčasný trend bezduchej komercie. V svojom mini-manifeste v bulletine k inscenácii Pokušenie sa od tohto smeru dištancujú a proklamujú nový svojský divadelný jazyk. Nechcú svoje umenie prispôsobovať masám, preto doňho vkladajú tú najúprimnejšiu časť seba bez ohľadu na dopyt a zachovávajú si tak autentický divadelný rukopis. S týmto rebelantským elánom a revoltou voči konvenciám sa im podarilo vytvoriť už piatu inscenáciu.
Mladý kolektív divadelných nadšencov (sčasti zložený z bývalých členov Divadla Jána Palárika v Trnave) v inscenácii Pokušenie vytvoril neobvyklý a zaujímavý multimediálny karneval. Hlavným výrazovým prostriedkom sa pre nich stal herecký materiál v spojení s vizuálno-akustickými efektmi, pomocou ktorých rôznymi spôsobmi sugestívne ilustrujú zdramatizovaný príbeh svetoznámeho brazílskeho autora Paula Coelha. Výraznou štylizovanou farebnosťou a dôrazom na fyzickú akciu sa im podarilo rozvíriť významy mimo realistického rámcu a tak zmobilizovať divácku fantáziu. Výsledkom je akýsi senzuálny až magický divadelný obraz.
Dej sa odohráva v dedinskom prostredí, ktoré spolu s kresťanským pozadím významne umocňuje mystický nádych námetu. Do úzkeho a intímneho okruhu naoko čistých dedinských ľudí zrazu prichádza démonický Cudzinec, ktorý narúša každodenný kolotoč života. Miestnych vystaví obrovskému rozmarnému pokušeniu – ak zabijú jediného človeka spomedzi seba, dostanú poklad, ktorý zachráni ich zanikajúcu dedinu. Môže byť teda zlo odpustiteľné, ak je páchané pre dobro? Autor jednoznačne odpovedá na túto dilemu a odsudzuje akékoľvek zaváhanie nad božím desatorom.
Prečo je ale Cudzinec ochotný dať taký obrovský majetok, len aby videl reakciu dedinčanov? Slečne sa priznáva, že kedysi prišiel o svoju rodinu, ktorú uniesli teroristi a napriek tomu, že im dal všetky peniaze, mu zabili ženu a dcéry. Snaží sa teda zistiť, kde je u človeka hranica medzi ľudskou empatiou, úctou k životu a túžbou po moci a mamone.
Paradoxne, pokušeniu podľahne práve Farár so Starostkou, ktorí svojimi neresťami rozhodne nenapĺňajú ideálny obraz svojich funkcií. Oddávajú sa aj spoločnej vášni, čo vážne polemizuje nad dôstojnosťou ich charakterov – Farár narúša svoju vernosť Bohu a Starostka lascívne zneužíva svoje „ženské zbrane“. Bez väčšieho váhania dokonca pred dedinčanmi prezentujú svoj tip na potenciálnu obeť, ktorou má byť Pomätená. Označia ju za „zbytočnú“, čím sa završuje humanistický myšlienkový základ hry – autor vyjadruje presvedčenie, že žiaden človek nemôže byť za žiadnych okolností zbytočný. Ľudská existencia ako taká stojí na najvyššom stupni Coelhových hodnôt.
Otázka viny tiež do významnej miery vychádza na povrch. V momente, keď Farár so Starostkou presvedčia dedinčanov o zbytočnosti Pomätenej, žiadajú od nich, aby všetci na ňu začali strieľať – niektorí budú mať slepé náboje, iní ostré. Takto hlúpo chceli oklamať svoju vinu, zabezpečiť si vstupenku do raja s klamlivou predstavou, že práve ich náboj bol ten slepý, že sú nevinní.
Protipólom k tejto dvojici postáv sú Slečna a Pomätená. Slečna, ako nevinná žena odhodlaná bojovať proti zárodkom zla v dedine a Pomätená, ktorá akýmsi zvláštnym šiestym zmyslom komunikuje so svojím mŕtvym mužom a predpovedá hrôzostrašný osud dediny. Práve mladá Slečna zabráni tejto bohapustej vražde, keď presvedčí dedinčanov, už odhodlaných strieľať, o nesprávnosti ich konania. Zároveň s touto myšlienkou ale sama túži po zlate a chce utiecť do mesta.
Autori inscenácie tento dynamický príbeh sucho nekonštatujú, pretavujú ho do tanečných a pohybových výjavov, ktoré sú veľmi emotívne hutné. Dialógy sú minimalizované, no hrajú významnú úlohu pri vyjadrovaní ideových východísk hry. Dej je teda iba latentnou súčasťou inscenácie, stáva sa akýmsi odrazovým bodom pre umelecké a myšlienkové hodnoty konečného diela.
Pohybovo-tanečné kreácie sú tu využité predovšetkým pri scénach rôznych súbojov, či milostných excesov. S pohybovou bravúrou a za sprievodu dynamickej a údernej hudby herci preniesli do týchto výstupov gro inscenácie. Zaujímavé je pohybové stelesnenie aktu modlenia, ktoré herci postupom deja a zintenzívnením pokušenia stále menej prežívajú. Ku koncu počas modlenia iba naznačujú svoje pohyby, čím prenikavejšie vyznieva odvrhnutie základných kresťanských dogiem.
Scénografia v inscenácii de facto absentuje, herci sa pohybujú v holom priestranstve javiska. Na sprítomnenie predstavy prostredia, v ktorom sa dej odohráva, sú veľmi vhodne využité iné, ako výtvarné prostriedky. Predovšetkým je to videoprojekcia a rôzne zvuky, ktoré autenticky ilustrujú dramatický priestor.
K prázdnemu priestranstvu scény kontrastne pôsobia výstredné štylizované kostýmy. Významne sa tu narába s ich farebnosťou. Slečna má šaty v príjemnej žlto-modrej kombinácii, naopak Starostka nosí ostré oranžovo-červené odtiene. Postavy Farára aj Pomätenej sú v čiernom, Cudzinec paradoxne v bielom odeve. Bledé líčenie postáv napovedá ich bezduchosť.
Keby sme boli perfekcionisti, určite si všimneme v inscenácii aj malé nedostatky, ako napríklad technicky nie úplne zvládnutú videoprojekciu, alebo silené a niekedy trochu nemotorné prechody medzi jednotlivými premietanými zábermi. Taktiež kostýmy na niektorých miestach pôsobia trochu gýčovo a herecky nepôsobia dostatočne autenticky výstupy šialenstva Pomätenej. Ale pri predstave, koľko energie a trpezlivosti táto inscenácia jej tvorcov stála, človek tieto detaily nevníma.
Súbor Prešporského divadla ešte nemá svoju stálu scénu, tento krát si vybrali za útočisko svojich umeleckých ambícií budovu bývalého bitúnku – dom T&D v Bratislave. Napriek neveselej minulosti navonok ošarpanej budovy si divák v sále vychutná počas hodinového predstavenia hlboký humanistický odkaz, zaobalený do energických a zmyslených výstupov. Je úžasné, že v tomto nemilosrdnom a experimentom neprajnom prostredí sa členovia súboru odhodlali vytvoriť niečo netradičné, čím rozhodne zaujímavo obohatili bratislavský divadelný život.

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.

Uverejnené: 11. januára 2008Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.

Go to Top