(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

PÓ-ZOR! NA SCÉNE SÚ TRAJA VETERÁNI

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/PÓ-ZOR! NA SCÉNE SÚ TRAJA VETERÁNI
Divadlo
InscenáciaJan Werich – Miro Dacho: Traja veteráni
Premiéra19. mája 2017
Divadelná sezóna

Preklad a dramatizácia: Miro Dacho
Dramaturgia: Róbert Mankovecký
Scéna: František Lipták
Kostýmy: Ján Husár
Hudba: Róbert Mankovecký, Lukáš Brutovský, Daniel Žulčák, Tomáš Grega
Texty piesní: Róbert Mankovecký
Pohybová spolupráca: Juraj Letenay
Réžia: Matúš Bachynec
Osoby a osadenie
Pankrác: Tomáš Grega
Servác: Jaroslav Kysel
Bimbác: Daniel Žulčák
Škriatok škriatkov: Eva Gašparová
Princezná Bosana, Kuchárka: Zuzana Rohoňová
Kráľ, Verklikár: Viliam Hriadeľ a. h.
Generál, Sluha: Tomáš Tomkuljak a. h.
Premiéra: 19. 5. 2017, Slovenské komorné divadlo Martin, Národný dom.
V uplynulej sezóne Slovenské komorné divadlo uviedlo novú inscenáciu pre deti. S Anjelikom, žirafou a stolčekom, rozprávkou z pera poľskej autorky M. Guśniowskej, sa martinskí detskí diváci rozlúčili vo februári. Kým v Anjelikovi a predtým v originálnej rozprávke Braňa Jobusa Muflón Ancijáš sa rozprávanie a ponaučenia zosobňovali v postavách a príbehoch zvierat, najnovšia divadelná rozprávka v Martine prináša postavy ľudí a škriatkov. Alebo bol škriatok iba jeden?
Vtipnú partiu vojakov vo výslužbe tvoria Pankrác (Tomáš Grega), Servác (Jaroslav Kysel) a Bimbác (Daniel Žulčák). Koniec rozbehnutej armádnej kariéry sa im však vonkoncom nepozdáva. Našťastie im ďalšie putovanie spestrí nečakané dobrodružstvo. Každý z troch veteránov sa stretáva so „svojím“ škriatkom. Eva Gašparová zohráva v rozprávke škriatkovský trojboj. Pôvodných troch liliputov nahradila ako Škriatok škriatkov, pričom pri každom stretnutí s vojakom sa herečka vďaka rekvizitám objaví v inej podobe. Raz je drobným škriatkom v debničke, inokedy vysokánskym čudom. Herečka Eva Gašparová premieňa svoj zjav vizuálne a mení aj spôsob reči, a tak vidíme popleteného, premúdreného i prajného tvora, vďaka ktorým veteráni nadobudnú kúzelné dary. Cylinder, ktorý vykúzli všetko, na čo si hlava majiteľa pomyslí, dostane Pankrác. Tomáš Grega predstavuje najrozvážnejšieho z trojice a práve on prichádza s nápadmi, ktoré veteránov vytiahnu zo všakovakých šlamastík, niet divu, že klobúčik sedí práve na jeho hlave. Bezodný meštek dostane do rúk Servác. Spomedzi kamarátov je tento vojak Jaroslava Kysela najviac bezstarostný a má na všetko pripravenú vtipnú hlášku alebo zlatú mincu. Harfičku, ktorá majiteľovi pričaruje hoc aj celú armádu, dostane Bimbác. Postava Daniela Žulčáka je najprchkejšia, z trojice stále najviac pre boj zapálená, a práve jeho výstrelky veteránov do šlamastík zväčša privedú. V našej rozprávke harfička vyčarúva Sluhu na každú ťažkú i neťažkú výpomoc. Bezmenný sluha Tomáša Tomkuljaka je nekompromisnou poslušnosťou a vojensky presnými gestami jednou z najkomickejších postáv rozprávky. Veteránom kontruje dvojica falošná princezná Bosana (Zuzana Rohoňová) a kráľ Pikola (Viliam Hriadeľ). Úskokom troch kamarátov okradnú o čarovné dary, no ako to už v rozprávkach chodí, márnivosť a lesť je potrestaná pravdou a spravodlivým ponaučením.
Rozprávky Jana Wericha majú osobité čaro, no písané sú skôr pre dospelého čitateľa než pre deti. Jedinečnosť jeho rozprávania tkvie v slovných hrách a groteske, typickej pre autorov humor, či už ako spisovateľa alebo herca. Fimfárum (1960), je zbierka humorných rozprávok, z ktorej pochádzajú aj Traja veteráni. Literárna predloha obsahuje klasické rozprávkové motívy. Objavujú sa tu nadprirodzené bytosti, kúzelné predmety, kráľ a princezná, symbolika čísel a príbeh sa pravdaže končí víťazstvom dobra nad zlom. Okrem iného Werich rozprávkové atribúty prelínal s modernými prvkami a často aj narážkami na súčasné geopolitické skutočnosti. Napríklad v Troch veteránoch nájdeme takúto pasáž v momente, keď nos začarovanej princeznej Bosany rastie až tak, že prekročí hranice rozprávkového kráľovstva do reálnych krajín. Autor tieto absurdné medzinárodné strety vtipne komentuje s narážkami na vtedajší vývoj historických udalostí. S pochopiteľných dôvodov mnohé podobné časti textu v preklade a dramatizácii pre martinské divadlo boli vyškrtnuté. Pripraviť preklad a dramatizáciu tak, aby rozprávka nestratila charakteristický vtip, ale zároveň tak, aby zaujala deti čo možno najširšej vekovej kategórie, bolo úskalie, s ktorým sa pasoval Miro Dacho. Rozprávka má v sebe veľkú dávku satiry a grotesky, čo svedčí o tom, že je určená pre dospelých. Jednotlivé príbehy zbierky sú obľúbené predovšetkým vďaka jedinečnému rozprávačskému umeniu, ktoré máme zaznamenané z roku 1963, keď Werich načítal zbierku Fimfárum pre Supraphon (české hudobné vydavateľstvo, v ktorom vychádzali gramofónové platne). Vieme, že ani Dachovi ako autorovi nechýba briskný zmysel pre humor, no sarkazmus sa predsa len ťažšie tlmočí detskému divákovi. Väčšmi je táto úloha náročná v divadle, kde udržať pozornosť diváka – dieťaťa sa žiada viac ako soľ.
Textovú líniu deja rozprávky spestril a popohnal dramaturg Róbert Mankovecký autorskou hudbou. Na pesničkách spolupracoval s Lukášom Brutovským, umeleckým šéfom divadla, a hereckými predstaviteľmi hlavných postáv Danielom Žulčákom a Tomášom Gregom. Hudba dodáva divadelnej rozprávke rytmus a dôvtip. Sú odľahčením príbehu a tematicky sa pesničky objavujú vo chvíľach, keď postavy menia miesto deja alebo v zásadných zmenách atmosféry – napríklad, keď veteráni získajú čarovné predmety a po prvýkrát si čarujú svoje priania. Na záver sa tiež objaví známy hudobný motív z filmovej adaptácie režiséra Oldřicha Lipského (1983), blízkej skôr rodičom, ktorí sprevádzajú deti na predstavení. Napriek tomu je to pri tomto titule akési naplnenie nevysloveného očakávania. Pieseň: „Není nutno, není nutno, aby bylo přímo veselooo…“ sa neodmysliteľne spája s Tromi veteránmi, aj keď najmä pre nás, starších divákov.
Hosťujúci režisér Matúš Bachynec mal pred sebou neľahkú úlohu preniesť na javisko príbeh troch veteránov pre deti. Neľahkú v tom, že rozprávka je osobitým štýlom zaujímavá pre staršieho diváka, a tiež preto, že problematika vyslúžilých profesionálov, ktorí idú do dôchodku, je pre deti celkom tvrdý oriešok na rozlúsknutie. Dej aj po dramaturgickej úprave zostáva plný prvkov a situácií, ktoré sú pre deti náročné na pochopenie. K takým miestam patrí napríklad moment, keď sa veteráni v túžbe zotrvať vo vojenskej službe snažia dokázať, že ešte nepatria do starého železa. Využívajú pritom čarovné predmety na vykúzlenie zbraní a simulovanie vojenských potýčok. Je potrebné k podobným témam pristupovať obozretne, predovšetkým ak ide o deti, ktoré nás v okamihu zatienia vnímavosťou. Režisér však podnietil detskú predstavivosť a upútal diváka vizuálnou podobou inscenácie a hereckou akciou. Pôsobivú scénografiu vytvoril František Lipták. Celé javisko i s horizontom zakryl obrovským plátnom, ktoré tvorí mapu rozprávkovej krajiny v jeho typickom výtvarnom rukopise. Vtipne s ňou pracujú, napríklad keď nešťastnici Bosane, potom čo dostane od veteránov čarovné jablko z frniakovníka, narastie nos. Pomocou dier v mape herci ilustrujú putovanie nosiska svetom. Mnoho humorných momentov je vytvorených predimenzovanými prvkami alebo časťami kostýmov ako Bimbácov vojenský mundúr, alebo naopak symbolickými rekvizitami, ako napríklad šíre more, ktoré predstavuje lavórik s vodou. Podobné vydarené detaily sa objavujú v priebehu celej inscenácie. Pozornosť publika sa však upiera predovšetkým na titulnú trojicu a schopnosť hercov udržať divákov v strehu. Na javisku si rozumejú, a preto im vychádzajú pohybové skeče a rýchle výmeny replík. Pri divadelných rozprávkach je dôležitá aj miera improvizácie a bezprostrednej interakcie, ktorú si isto ešte vycibria pri ďalších reprízach.

Katarína Kučová je absolventkou štúdia Teória a kritika divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. Počas štúdia publikovala články v školskom časopise i v odborných periodikách. V súčasnosti sa profesionálne venuje marketingu a PR. Od roku 2012 je členkou SC AICT a recenziami prispieva do projektu Monitoring divadiel na Slovensku.

Uverejnené: 13. decembra 2017Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Katarína Kučová

Katarína Kučová je absolventkou štúdia Teória a kritika divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. Počas štúdia publikovala články v školskom časopise i v odborných periodikách. V súčasnosti sa profesionálne venuje marketingu a PR. Od roku 2012 je členkou SC AICT a recenziami prispieva do projektu Monitoring divadiel na Slovensku.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Katarína Kučová je absolventkou štúdia Teória a kritika divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. Počas štúdia publikovala články v školskom časopise i v odborných periodikách. V súčasnosti sa profesionálne venuje marketingu a PR. Od roku 2012 je členkou SC AICT a recenziami prispieva do projektu Monitoring divadiel na Slovensku.

Go to Top