(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Opäť sloník!

Divadlo
InscenáciaMichail Uryckij: Sloník
Premiéra12. mája 2017
Divadelná sezóna

Preklad: Juraj Andričík
Scénografia: Mykola Daňko
Dramaturgia: Ivan Sogel
Pohybová spolupráca: Ivana Kučerová
Réžia a výber hudby: Michail Uryckij
Asistent réžie: Peter Creek Orgován
Účinkujú:
Sloník: Viktória Jenčková/Jana Štafurová
Krokodíl, Lev, Pavián: Peter Creek Orgován/Miroslav Kolbašský
Žirafa, Pytón: Juraj Fotul
Pštros, Vták Kolokolo: Erika Orgován Molnárová
Hrošica, Papagáj: Beáta Dubielová
Premiéra: 12. mája 2017 v Bábkovom divadle v Košiciach
6. decembra 2014 sa v Bábkovom divadle Žilina uskutočnila premiéra inscenácia Zvedavý sloník (réžia Peter Palik) pri príležitosti otvorenia zrekonštruovaných priestorov divadla. Zároveň to bola pocta dramatikovi, prekladateľovi, režisérovi a organizátorovi slovenského bábkarstva Jánovi Ozábalovi (1914 – 1981), ktorý je autorom hry. Inšpiroval sa Rudyardom Kiplingom. Výpravu k tejto inscenácii robila výtvarníčka Eva Farkašová, ktorá za ňu dostala ocenenie Dosky a špeciálnu cenu porotcov Hašterice. K tomuto príbehu zvedavého sloníka sa po dvoch sezónach vrátilo Bábkové divadlo v Košiciach inscenáciou Sloník. Kiplingovu rozprávku tentokrát upravil ukrajinský režisér Michail Uryckij.
Michail Uryckij (1965) je režisér Kyjevského mestského akademického bábkového divadla. Režíroval na Ukrajine, v Rusku, v Bielorusku i Litve. Je nositeľom viacerých divadelných ocenení. Inscenuje pre deti, ale aj dospelých. Inscenácia Sloník je pre Uryckého prvou réžiou na Slovensku.
Kipling napísal Knihu džunglí už v roku 1894, no príbeh spoznávania, objavovania sveta malým sloníkom je stále príťažlivý. Autor ho ukazuje ako hľadača, jeho túžba po poznaní je, podľa tvorcov inscenácie, metaforou zážitkového vzdelávania. Režisér Uryckij postavil svoju inscenáciu práve na zvedavosti a nekonečných detských otázkach. Zároveň príbeh sloníka prirovnáva k svetu ľudí, ktorí radšej žijú v tradičnom stereotype, v nevedomosti, ako by mali hľadať inú cestu, nové poznatky. Sloníka za jeho túžbu po poznaní odsudzujú, bijú ho za to. On sa však nedá odradiť. Jeho poslednou otázkou je: „Čo obedúva krokodíl?“ Aby sa dozvedel odpoveď, vydáva sa k rieke Limpopo, kde krokodíl žije. Odchádza z pralesa, spoznáva nové zvieratká, ktoré sa stávajú jeho priateľmi a pomocníkmi. V snahe zachrániť sa v súboji s krokodílom si natiahne nos. Z maličkého ňufáčika mu vznikne chobot. Ten mení jeho život: pomôže mu premôcť leva, zachrániť malého papagája, ktorý vypadol z hniezda, ovlažiť sa v rieke, odohnať muchu, ale hlavne ubrániť sa pred zvieratami v pralese. Za svoju zvedavosť je odmenený. Okrem chobota získal aj nové vedomosti, naučil sa nové veci a chce v tom pokračovať.
Hra Michaila Uryckého je písaná veľmi jednoduchým jazykom a od začiatku priamočiaro smeruje ku katarzii. Autor sa venuje každému zvieratku, vtipne predstavuje ich charaktery.
Výtvarne sa na inscenácii Sloník podieľal Mykola Daňko (1959), scénograf Kyjevského akademického bábkového divadla. Scénu tvoria natiahnuté biele široké gumy. Sú pripevnené vertikálne v dvoch radoch za sebou, aj horizontálne. Herci ich v rámci prestavby menia. Pomocou jednoduchých kovových spôn spájajú gumy do rôznych tvarov. Vytvárajú tak scénu v pralese, cestu pre sloníka. Z gúm natiahnutých na javisku, ich rozpohybovaním, animovaním, urobia rieku. (Javisko Bábkového divadla v Košiciach je miniatúrne, ako to správne nazýva uvádzačka divadla, je to divadielko. Niektoré súkromné či ochotnícke divadlá majú lepšie podmienky a vždy pri návšteve tejto inštitúcie je mi ľúto, že sú všetky inscenácie determinované priestorovými možnosťami. Na festivaloch to cítiť dvojnásobne, keď sa košické predstavenia „strácajú“ na „normálnom“, štandardnom divadelnom javisku.) Z jednoduchého scénografického prvku tak počas predstavenia vytvoria niekoľko rozdielnych prostredí. Gumy zároveň slúžia ako hracia plocha pre bábky, nemusia tak lietať v priestore.
Bábky pripomínajú plyšové hračky, sú textilné, mäkké, sú to manekýni a muppeti. Dotvárajú ich herci. Chodidlá pštrosa má herečka navlečené na svoje nohy, hlava vtáka Kolokola je herečkina, telo je bábkové. Bábka sloníka má pohyblivé viečka, tak na diváka pôsobí veľmi milo. Krokodíl má brucho tvorené gumami, takže keď sa pokúša zjesť sloníka, brucho sa mu zväčší natiahnutím gúm.
Kostýmy a líčenie sú inšpirované Afrikou, geometrickými tvarmi. Farebnosť celej inscenácie je čierno-biela. Spoločne sa jednotlivé zložky výpravy dopĺňajú, no pôsobia duplicitne. Bábky nevyniknú na rovnako ladenom kostýme. Bolo zjavne zámerom scénografa zladiť bábky, kostýmy, líčenie, no je toho nakoniec priveľa. Každá zložka totiž pôsobí zaujímavo a dominantne. Preto neviem, či sa pozerať na bielo nalíčenú tvár herca, študovať africké kresby na tunike herečky, obdivovať rôznorodé pokrývky hlavy hercov, alebo sa baviť na kostýme bábky hrošice. Na spomínanom malom javisku košického bábkového divadla je toho priveľa. Minimalizmus scény z gúm tomuto priestoru pristane.
Hudobná zložka je, na škodu celej inscenácie, najslabšia. Výber hudby urobil Uryckij. Pôsobí nesúrodo. Na jednej strane sú to skladby s africkými rytmami, na druhej elektronická disco hudba v štýle „tuc-tuc“. Do toho sa pridajú svetelné zmeny a divák sa ocitne namiesto afrického pralesa na lacnej dedinskej zábave. Nerozumiem tomuto výberu, spojeniu tak vzdialených žánrov. Dieťa sa, samozrejme, okamžite hýbe v danom rytme, ale neučí ho to vnímať aj zložitejšie melódie a zapojiť fantáziu pri počúvaní hudby. Táto ho len drží v pozore.
            Herectvo v inscenácii bolo profesionálne. Každý z bábkohercov vložil do svojej postavy animáciou a hlasovou štylizáciou humor. Sloník je stvárnený ako zvedavé dieťa, ktorého otázka „prečo?“ píli uši ostatným obyvateľom pralesa. V tejto postave som videla Janu Štafurovú, ktorá ako vyštudovaná činoherná herečka ešte trošku bojuje s animáciou neživého predmetu (sloník občas lieta atď.). Zároveň sa uchyľuje k detskej štylizácii, ktorá je zbytočná. Bábka je dostatočne výpovedná, a preto ju netreba ešte zdvojovať hlasom. Peter Creek Orgován si veľmi vtipne vystaval postavu paviána. Pomohla mu k tomu aj vydarená bábka s naťahovacími rukami a nohami. Juraj Fotul poňal postavu žirafy ako hypochondra, ktorý sa bojí čohokoľvek nového. Animácia bola veľmi precízna (žirafa naozaj cválala) a práve preto pôsobila komicky. Erike Orgován Molnárovej zase pekne nahrala bábka s dlhými nohami, ktorej chodidlá boli navlečené na herečkine. Vznikli z toho zábavné situácie a opäť iný typ bábky a vodenia na javisku. Pri týchto dvoch postavách (žirafa a pštros) som len nepochopila, prečo ženskú postavu hrá muž a opačne, prečo to potom nebol samec žirafy (žirafiak) a pštrosica? Poslednou postavou z pralesa bola hrošica. Tú stvárnila Beáta Dubielová. Táto bábkoherečka je v divadle od roku 1994 a naštudovala už mnohé nielen rozprávkové roly. Preto ma prekvapilo, že jej bábka hrošice je často vo vzduchu. Ostatní bábkoherci sa snažili vodiť svoje bábky na javisku alebo gume, no Dubielovej bábka „lietala“. Neviem, či to bol zámer režiséra, no žiadna iná postava nebola takto vodená. Hlasová štylizácia bola však veľmi vtipná.
Choreografie pripravila s hercami choreografka a tanečníčka Ivana Kučerová (1986). Absolventka VŠMU pôsobila a pôsobí na viacerých profesionálnych scénach (Slovak Dance Theatre, Slovenské národné divadlo, Nová scéna, Štátne divadlo Košice). Kučerová dotvorila nádych Afriky. Aj prestavby tým získali veľmi uvoľnený pocit. Divák ani nepostrehol, že herec musí vziať štyri gumy, spojiť ich sponou a rýchlo si pripraviť bábku, prípadne niečo podať kolegovi.
Inscenácia Sloník určite nezaostáva za Zvedavým sloníkom. Dokonca viac oslovuje diváka najnižšieho veku. Kým žilinská je výtvarne prekrásna, košická je dynamickejšia. Pracuje s interakciou a tak diváka vťahuje do deja. V Žiline čakal divák na ďalšiu krásnu bábku Evy Farkašovej, v Košiciach akciu medzi zvieratkami. Inscenácia Sloník je určená pre deti od 3 rokov a presne pre ten vek je vytvorená. Deti zaujme hravá scénografia tvorená gumami, bábky pripomínajúce plyšové hračky, jednoduchá rytmická hudba, pesničky a tanečné choreografie. Rodičov azda to, že nenávidená otázka „a prečo?“ si zaslúži dobrú odpoveď, aby ich ratolesť bola každým dňom múdrejšia a vedela „čo obedúva krokodíl“ alebo „prečo má slon chobot“.

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Uverejnené: 19. decembra 2017Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Go to Top