Ona hovorí. On hovorí. A komu veríme my?

Ferdinand von Schirach: Ona hovorí. On hovorí.

Preklad: Barbora Šajgalíková

Réžia:  Matúš Bachynec

Dramaturgia: Martina Mašlárová

Scéna: Barbora Šajgalíková

Kostýmy: Marija Havran

Hudba: Michal Paľko

Svetelný dizajn: Ján Ptačin

Pohybová spolupráca: Andrej Petrovič

Účinkujú:

Rozprávačka:  Beáta Drotárová

Katarína Schlüterová, poškodená: Alena Ďuránová

Predsedníčka senátu okresného súdu: Ľuba Blaškovičová

Advokátka Breslauová, obhajkyňa obžalovaného: Dana Košická

Advokát Biegler, zástupca poškodenej: Jakub Somora, a.h.

Pia Altstedtová, súdna znalkyňa v odbore psychológie: Stanislav Pitoňák

Frauke Reuther, vrchný inšpektor polície: Peter Cibula

Valerie Maiburgová, svedkyňa: Katarína Horňáková

Maria Lauy-Frohnau, súdna znalkyňa: Lívia Michalčík Dujavová

Paul Marzotzka, taxikár: Róbert Šudík

Christian Thiede: Michal Soltész

Vrchný štátny zástupca Heise: František Balog

Zbor: študenti Konzervatória Jozefa Adamoviča

Premiéra 11. 10. 2024, ND Košice

S titulmi Ferdinanda von Schiracha, nemeckého dramatika a právnika, sa slovenský divák nestretáva prvýkrát. Jeho hra Teror (2015), ktorá približuje súdny proces s pilotom obvineným z masovej vraždy po zostrelení uneseného civilného lietadla ohrozujúceho futbalový štadión, bola v roku 2019 uvedená v dvoch slovenských divadlách – Divadle Thália Košice a v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Právnické pozadie autora sa jasne odráža v témach aj štruktúre jeho hier, ktoré sa sústreďujú na súdne procesy, spravodlivosť, morálnu zodpovednosť, otázky viny a trestu a etické dilemy. Dôraz na právne a morálne aspekty sa premietol aj do podoby oboch slovenských inscenácií hry Teror, ktoré využili interaktívny formát – o vine či nevine obžalovaného rozhodovali diváci. Tento prvok sa uplatňuje aj v inscenácii jeho najnovšej hry Ona hovorí. On hovorí, ktorú v sezóne 2024/2025 naštudovala Činohra Štátneho divadla Košice v réžii Matúša Bachynca a preklade Barbory Šajgalíkovej.

Hra zachytáva súdne pojednávanie, v ktorom obžalovaný Christian Thiede čelí obvineniu zo znásilnenia. Obeťou a hlavnou postavou je Katharina Schlüterová, úspešná televízna moderátorka. Okrem nej na súde vypovedajú aj svedkovia, súdni znalci, prokurátor, vyšetrovateľ a samotný obžalovaný, čím spoločne skladajú mozaiku celého prípadu. To, či je obžalovaný skutočne vinný, ostáva nevypovedané a autor necháva záver otvorený. Omnoho dôležitejšie sú však témy a otázky, ktoré hra nastoľuje – právne aspekty vyšetrovania znásilnenia, spoločenské vnímanie sexuálneho násilia ale aj mýty a predsudky, ktoré ho často sprevádzajú. Hra však nie je provokatívna, jej napätie pramení z postupného odhaľovania vzťahu medzi obeťou a páchateľom a z nejednoznačnosti ich príbehov. Rovnako ako mnohé prípady v rámci hnutia #MeToo – globálnej kampane proti sexuálnemu násiliu a mocenskej nerovnováhe, ktorá dáva hlas obetiam – aj tento príbeh stojí na protichodných výpovediach, kde chýbajú nespochybniteľné dôkazy a verdikt závisí od interpretácie, individuálneho pohľadu na pravdu a presvedčivosti advokátov oboch vypovedajúcich strán.

Jazyk, ktorým von Schirach píše, pripomína ten, ktorý poznáme z právnických filmov a seriálov – vecný, informatívne presný a presýtený odbornou terminológiou. Rovnakému štýlu sa pripodobňuje aj košická inscenácia, či už v režijnom, hereckom ale i scénografickom prístupe. Obdĺžnikovitý priestor vytvorený z čierneho hladkého povrchu so zrkadlovými odleskami pôsobí chladne, formálne, stroho až odťažito. Niekoľkostupňové sedenie po celom obvode takto vytvorenej hracej plochy má arénové usporiadanie a podporuje dojem súdnej siene s minimalistickou, no zároveň výraznou vizuálnou estetikou. Hľadisko je rozdelené na dve časti – pravú a ľavú – pričom diváci sedia na oboch stranách, čím sa umocňuje pocit verejného procesu, kde sú všetci aktérmi i svedkami súdneho pojednávania. Všetko – od usporiadania priestoru až po pozície jednotlivých účastníkov súdneho pojednávania – má presne určenú kompozíciu, štruktúru, hierarchiu a pravidlá. Na vyvýšenom stupienku arénového usporiadania, v strede oproti vstupu do pomyselnej súdnej siene a na najvzdialenejšom konci od divadelnej sály, stojí predsedajúca sudkyňa (Ľuba Blaškovičová) ako symbol moci a autority súdneho procesu. Nad ňou visí veľkoplošná televízna obrazovka, ktorá slúži na premietanie dôkazového materiálu – fotografií a videozáznamov. Oproti sudkyni, pri vstupe do arénového hracieho priestoru, stojí osoba, ktorú predsedajúca sudkyňa práve vypočúva. Obhajoba – Christian Thiede (Michal Soltész) so svojou advokátkou Breslauovou (Dana Košická) sedí hneď oproti obžalobe, ktorú reprezentuje poškodená Katarína Schlüterová (Alena Ďuránová) a jej advokát Biegler (Jakub Somora). Počas krátkych intermezz dochádza k výmenám pozícií postáv. Na scéne sa stlmí svetlo a organové tóny či gongy umocnia dramatický ráz súdneho procesu. Herci a herečky sa v rýchlom tempe presúvajú po miestnosti, naznačujú rozhovory medzi sebou a prípadne sa premiestnia – ak niekto stál, posadí sa, alebo si obhajoba a obžaloba vymenia strany. Týmito krátkymi intermezzami, ktoré predstavujú prestávky v súdnom procese, tvorivý tím aspoň čiastočne dynamizuje inak štruktúrou statickú inscenáciu.

Súčasťou súdneho procesu je aj zbor (zapisovatelia, asistenti a pod.), ktorý reprezentujú postavy odeté v dlhých čiernych talároch, s tvárami zahalenými čiernymi maskami a očami previazanými bielymi šatkami. Sedia, prípadne stoja vedľa sudkyne – po oboch jej stranách. Výtvarná štylizácia týchto postáv, ktorá pracuje so silnou symbolikou spravodlivosti, môže naznačovať viacero významov; metaforu nestrannosti spravodlivosti , anonymitu a odľudštenie, ale aj odvrátenú stránku súdnictva, ktoré nemusí vždy vidieť skutočnú realitu, a ktoré sa riadi striktnými pravidlami bez ohľadu na morálny rozmer situácie. Členovia zboru plnia v kontexte súdneho pojednávania aj istú ceremoniálnu úlohu. Samotnému začiatku procesu predchádza úvodná štylizovaná choreografia zamaskovaných postáv. Držia váhu spravodlivosti – dve misky zavesené na kovovom ramene, ktoré predstavujú ďalšiu výraznú zástupnú rekvizitu odkazujúcu na symboliku spravodlivosti. Neskôr, takmer na konci súdneho procesu, zbor rituálnym spôsobom – pomalými a precíznymi pohybmi – vysype guličky (zozbierané od divákov) z bieleho (nevina) a čierneho (vina) vrecúška do dvoch misiek na váhe. Miska s väčšou váhou guľôčok určuje rozsudok. Hoci postavy členov zboru nesú silný vizuálny symbolický význam, režijná koncepcia s nimi inak ďalej nepracuje. Zostávajú len vonkajším prvkom bez hlbšieho prepojenia s dejom inscenácie.

Konanie všetkých postáv sa vyznačuje vecnosťou, precíznosťou, minimálnou prácou s gestom a mimikou, pričom dôraz sa kladie na vyslovené slovo a civilnosť. Vážnosť a strohý charakter súdneho prostredia podčiarkuje aj prístup ku kostýmovej stránke, ktorú charakterizuje minimalizmus, precízna štylizácia a dôsledná práca s farebnou a materiálovou symbolikou. Dominujú neutrálne odtiene prevažne tmavých farieb – čierna a sivá (prvky bielej má len poškodená). Niektoré postavy – advokát Biegler (Jakub Somora) so židovskou jarmulkou na hlave či vypovedajúca súdna znalkyňa Maria Laux-Frohnau (Lívia Michalčík Dujavová) v moslimskom hidžábe – sa prostredníctvom týchto kostýmových prvkov zároveň stávajú nositeľmi istých kultúrnych skupín. Podobne ako maskami zahalené postavy, aj tieto drobné riešenia Marije Havran zostávajú iba vonkajšími vizuálnymi znakmi. Kostým Bieglera či Marie Laux-Frohnau síce naznačuje osobitú národnostnú alebo náboženskú príslušnosť postavy, no jednotlivé prvky v odeve ostávajú izolované a v celkovom výklade inscenácie nemajú žiadne miesto. Mužské postavy nosia prevažne pánske elegantné obleky, ženské postavy majú dámske šaty, prípadne elegantné kostýmy s jemnými dizajnovými prvkami. Napríklad sudkyňa má na sebe honosnejší talár s lesklými detailmi (rúcho s dvojradovým zapínaním je doplnené lesklou dizajnovou pelerínou). Jej sivé vlasy stiahnuté do drdola a upravené pod jednoduchou čiernou čelenkou, a prenikavý pohľad spoza okuliarov umocňujú dojem prísnosti a vážnosti – okuliare si počas pojednávania opakovane skladá a nasadzuje, čím podčiarkuje svoju autoritu a sústredenosť. Blaškovičovej prejav zostáva vecný a neokázalý – len miestami zvýši hlas, aby napomenula účastníkov súdneho procesu, predovšetkým právneho zástupcu poškodenej, advokáta Bieglera (Jakub Somora). Somora hrá prevažne civilne a zdôrazňuje napätý vzťah s Breslauovou (Dana Košická). Často ironicky či podpichovačne komentuje jej vyjadrenia alebo jej skáče do reči. Keď Biegler prehovára k publiku, sebaisto kráča po najvyššom stupni arény a svoje obhajobné slová či rečnícke otázky adresuje priamo divákom, akoby boli porotou. Napriek tomu jeho prejav pôsobí málo presvedčivo – slovám chýba energia a ráznejší náboj, ktorý by dostatočne zdôraznil morálne dilemy a súdy, ktoré v jeho argumentácii zaznievajú. Breslauová reaguje na Bieglerove dráždivé pripomienky s minimom emócií – jej tvár zostáva priam kamenná, bez náznaku pohoršenia. Sklamanie, strach či zaskočenie neprejaví ani v momente, keď je predložený nový dôkaz svedčiaci proti obžalovanému. Ak ju už niečo vyvedie z miery, prejaví to len stručným „Prosím?!“ vysloveným jemne rozhorčeným tónom. Košická stvárňuje chladnú, profesionálnu právničku so sebaistým až mierne zamračeným výrazom. Jej prejav je vecný, dôsledne formuluje argumenty a poukazuje na „medzery“ v dokazovaní činu, z ktorého Schlüterová obviňuje Thiedeho.

Obzvlášť vecne pôsobia postavy odborníkov a odborníčok – napríklad už spomínaná Lívia Michalčík Dujavová ako súdna znalkyňa Maria Lauy-Frohnau. Pred súdom interpretuje a približuje výsledky analýzy šatstva, ktoré mala na sebe obeť v čase znásilnenia. Herečka rozpráva rýchlo, no zrozumiteľne – kladie dôraz na jasnú artikuláciu a precízne vyslovovanie odborných termínov. Podobne aj postavy prokurátora Heiseho (František Balog) a hlavného inšpektora kriminálnej polície Franza Reuthera (Peter Cibula) vystupujú prevažne vecne – odpovedajú priamo na otázky bez zbytočných gest či výraznejších neverbálnych prejavov. Valerie Maiburgová, dlhoročná kamarátka poškodenej, v stvárnení Kataríny Horňákovej pôsobí uhladene a zároveň elegantne a sofistikovane – jej tmavý, šedý oblek je doplnený výrazným čiernym šálom s bielymi bodkami. Počas výpovede stojí pevne, priamo a odpovedá na otázky predsedníčky senátu prevažne pokojne. Zo strohosti postoja a prejavu mierne vybočuje postava Pie Altstedtovej, súdnej znalkyne v odbore psychológia (Stanislav Pitoňák). Herec oblečený v dámskom kostýme, topánkach na opätku a s výraznými náušnicami vnáša do inscenácie komický prvok – no tým sa to končí. Tento princíp muža v ženskej úlohe sa však v inscenácii ďalej nerozvíja a nemá hlbší význam, pôsobí len ako formálny „komický“ ťah. Napriek tomu Pitoňák do monotónnej, až mdlej atmosféry súdneho pojednávania vnáša viac energie, dynamiky a živosti. Hrá profesorku s pamäťou nabitou dátami a štatistikami o domácom násilí a mýtoch spojených so znásilnením – napríklad o tom, že ženy si za to môžu samy provokatívnym správaním či oblečením. Horlivo ich prezentuje súdnej verejnosti, ako keď pedagóg so záujmom prednáša svojim študentom. Prechádza sa po miestnosti, prispôsobuje intonáciu a gestikuláciu tomu, čo zdôrazňuje – občas zdvihne prst či výraznejšie gestikuluje. Na rozdiel od ostatných vypočúvaných, ktorých pohľad smeruje dopredu, k osobe kladúcej otázky, udržiava aktívnejší kontakt aj s publikom.

Michal Soltész v úlohe Christiana Thiedeho až do záveru súdneho konania mlčky sedí. Počas celého procesu sleduje dianie na súde a pozorne počúva jeho účastníkov. Keď svedčí Katharina, hľadí prevažne do zeme, občas zamyslene zdvihne hlavu, prižmúri oči a poškriabe sa na tvári, akoby nad niečím rozmýšľal alebo jej venuje krátky, zamyslený pohľad. Keď sa konečne dostane k reči, hovorí pomaly a opatrne, s hlavou sklonenou k zemi, akoby ešte len hľadal slová a nemal nič pripravené. Postupne však nadobúda istotu, prechádza sa po sále, no stále zachováva pokojný tón, akoby jeho cieľom nebolo presvedčiť, ale len jednoducho vyjadriť svoju verziu udalostí.

Azda najvýraznejšou a herecky najlepšie stvárnenou postavou je práve Katharina Schlüterovú Aleny Ďuránovej. Jemnou mimikou, náznakom v pohľade a nenápadnou gestikuláciou dáva najavo, že sa necíti komfortne, no zároveň si vďaka svojim skúsenostiam a povestnej racionalite úspešnej a tvrdej novinárky zachováva isté dekórum. Moderný a šik je aj jej kostým – biela blúzka s geometrickým čierno-bielym vzorom, čierne nohavice s vysokým pásom. Elegantnosť výzoru dotvára aj výrazný účes – krátke čierne vlasy v strihu mikádo. Pri výpovedi sa Katharina pozerá priamo na sudkyňu, stojí takmer nehybne, len občas, keď má potrebu niečo dovysvetliť alebo zdôrazniť, venuje krátky pohľad do publika. Rozpráva triezvo, vecne a bez emócií. Napriek provokatívnym a spochybňujúcim otázkam zo strany advokátky Breslauovej sa nenechá vyviesť z miery a zachová si rozvahu. Keď sa dostane k citlivejším témam, ako je jej zamilovanosť do Thiedeho a neskôr samotný čin znásilnenia, svoje emočné rozrušenie vyjadruje jemnými nuansami v pohľade a hlase. Spomalí v rozprávaní, ťažšie sa jej odpovedá, čo herečka naznačuje dlhšími pauzami a chvením hlasu. V psychicky najvypätejších momentoch potláča plač, občas sa jej v očiach zaleskne náznak slzy, ťažko prehĺta, no keď preglgne, pokračuje v rozprávaní s ešte väčšou razanciou, ako keby sa snažila premôcť emócie, ktoré v nej bolestivé spomienky vyvolávajú. Na obžalovaného Christiana Thiedeho sa takmer vôbec nepozrie. Ak jej pohľad predsa len na chvíľu skĺzne k nemu, rýchlo ho odvráti. Počas jeho výpovede sa v istom momente prudko postaví a opustí pojednávaciu sálu. Jej konanie nesie akýsi hlbší, duševný príbeh, dešifrovateľný aj v tom vecnom a minimalistickom prejave. Všetko ostatné sa v inscenácii mení na výmenu replík – prostú imitáciu súdneho procesu. Myšlienky o dileme, komu veriť a komu nie, zostávajú nedostatočne podložené presvedčivou a ráznejšou hereckou či režijnou interpretáciou. Jedna výpoveď strieda druhú, prinášajú sa nové dôkazy, pochybnosti a vzápätí ďalšie dôkazy, ktoré ich vyvracajú. Hra sa však lepšie číta, než sleduje na javisku. Inscenácia veľmi rýchlo stráca temporytmus a stáva sa z nej zdĺhavý a nekonečný proces. Zámer pripodobniť tempo hry k zdĺhavému riešeniu prípadov v našom súdnictve v tom zrejme nebol. Alebo?

Význam inscenácie preto primárne spočíva v téme, a najmä  v diskusii, ktorú môže vyvolať. Dráma Ferdinanda von Schiracha nie je len príbehom o konkrétnom súdnom prípade, ale predovšetkým výpoveďou o tom, ako spoločnosť vníma obete sexuálneho násilia, aké predsudky s týmto činom súvisia a ako veľmi môže verdikt závisieť od subjektívnych interpretácií. Otvorený záver, ktorý ponecháva rozhodnutie na divákoch, nie je len dramatickým prvkom, ale aj zrkadlom našich postojov, skúseností a hodnôt. Čísla a štatistiky týkajúce sa páchania sexuálneho násilia, ktoré zaznievajú v inscenácii (tvorcovia uvádzajú aj v bulletine), sú znepokojivé: „Podľa údajov z Eurobarometra z roku 2016 si takmer polovica ľudí na Slovensku myslí, že sex bez súhlasu je za istých okolností ospravedlniteľný, pričom u 55% opýtaných prevláda presvedčenie, že páchateľmi znásilnenia sú najčastejšie cudzí ľudia, ktorí znásilnené ženy pred útokom nepoznali.“[1] Už len tým, že obžalovaným v hre je bývalý milenec poškodenej, s ktorým ona počas štyroch rokov udržiavala milenecký vzťah, je potvrdením skutočnosti, že násilníci nečíhajú na ženy v temných uličkách – väčšina prípadov sa odohráva v prostredí, ktoré obeť dôverne pozná, napríklad na oslavách, v domácnostiach či dokonca za dverami vlastnej spálne, pričom páchateľom je často známy, priateľ alebo partner. Ona hovorí. On hovorí. nám pripomína zásadnú a zdanlivo samozrejmú, no často prehliadanú skutočnosť – že súhlas alebo nesúhlas je rozhodujúci bez ohľadu na okolnosti, hoci sa naň neraz zabúda pod náporom rôznych argumentov. Zároveň však otvára dilemu – kým jeden tvrdí, že súhlas dal, druhý hovorí opak. Vo von Schirachovej hre ide o samotný čin: Ona hovorí, že k nemu došlo, on tvrdí opak. Práve v tejto nejednoznačnosti sa odohráva kľúčová dráma hry, ktorá vedie k hlbšiemu zamysleniu nad tým, komu veriť, ako spoločnosť vníma obete a obvinených a akú úlohu v tomto procese zohráva súdny systém. Košická inscenácia, žiaľ, z tohto napätia nedokázala dostatočne vyťažiť. Pôsobí skôr ako slovná prestrelka medzi jej účinkujúcimi než ako hlbšia psychologická dráma. Obmedzuje sa na mechanickú výmenu argumentov, ktorá síce reflektuje súdne prostredie, no neponúka dostatočne silný zážitok, ktorý by diváka vtiahol do dilem, ktoré hra nastoľuje.

---

[1] Legislatíva, ktorá upravuje znásilnenie, potrebuje zmenu. In Amnesty International. 21. 2. 2023. [cit. 26. 2. 2025]. Dostupné na :  https://www.amnesty.sk/legislativa-ktora-upravuje-znasilnenie-potrebuje-zmenu/