Ochotníci v edičnom titule Divadelného ústavu. A čo!?

Blaho Uhlár a DISK

Autori štúdií: Vladimír Štefko, Martina Ulmanová

Grafický dizajn a zalomenie: Nora Nosterská

Odborná redaktorka: Martina Ulmanová

Jazyková redaktorka: Jana Juráňová

Vedúca redaktorka: Andrea Dömeová

528 s.

ISBN 978-80-8190-033-4

Edícia: Slovenská dráma

Hoci spolupráca divadla DISK s Blahom Uhlárom spadá do segmentu neprofesionálnej tvorby, teda oblasti, ktorá je v pôsobnosti Národného osvetového centra, publikáciu s názvom Blaho Uhlár a DISK: Hry vydal v roku 2019 Divadelný ústav. Teda inštitúcia zameraná výhradne na profesionálnu tvorbu. Dôvodov je viacero. Jeden z nich je, bohužiaľ, aj ten, že je minimálne otázne, či má aktuálne (resp. v roku 2019, no situácia sa v tomto ohľade prakticky nezmenila) NOC k dispozícii finančné, ale aj personálne kapacity na systematickú edičnú činnosť. Odhliadnuc od tohto faktu je však nespochybniteľné jedno. Je to práve spolupráca Uhlára s DISK-om, ktorá dokonale ilustruje nielen zmenu vzťahu našej neprofesionálnej a profesionálnej divadelnej scény po roku 1989, ale zároveň zapadá do konceptu dejín slovenského divadla ako permanentného dialógu spomínaných dvoch línií. Význam pomyselného trojuholníka divadlo DISK – Blaho Uhlár – Divadlo Stoka (aj s následným rozvetvením k divadlu SkRAT či k Dušanovi Vicenovi) totiž nespočíva len v estetickom rozmere ich tvorby, ale aj v spoločenských a kultúrnych posunoch, ktoré sa na našom území za posledných 34 rokov udiali. Príkladom môže byť re-definícia kedysi jasne určenej hranice medzi profesionálnou a ochotníckou scénou. Vplyvom viacerých faktorov, ale najmä vznikom nezávislej scény sa totiž príslušnosť k spomínaným vetvám stala skôr otázkou vlastnej identifikácie. Hranica medzi nimi sa totiž v duchu tekutej modernity prelomu tisícročí dostala do úplne inej polohy ako v jasnom bipolárnom svete druhej polovice minulého storočia.

Dovolil som si tento rozsiahlejší úvod z jedného dôvodu. Publikácia Blaho Uhlár a DISK: Hry je totiž primárne súborom trinástich inscenačných textov, ktoré vznikli spoluprácou režiséra a súboru v rokoch 1987 – 2014. Zámerne sa vyhýbam ich označeniu za dramatické, ktoré v popise uvádza na svojej stránke aj vydavateľ.^[1] Viaceré sa totiž pohybujú úplne mimo rámca tradičného delenia literárnych druhov a definície drámy. Ich vydanie evidentne nie je primárne motivované snahou o ich popularizáciu, ktorá následne podnieti ďalšie uvádzanie. Ich špecifický charakter je totiž silno spätý práve s DISK-om. Naštudovanie ktoréhokoľvek z nich by tak muselo byť jednak veľmi špecifické, hlavne by však stále zostalo ojedinelé. Význam publikácie spočíva hlavne v uchovávaní kultúrnej pamäti a následnom budúcom využití pre ďalšie akademické skúmanie, ktoré takéto súborné vydanie, prirodzene, uľahčuje.

Texty sú rozdelené do dvoch častí kopírujúcich dve oddelené obdobia spolupráce trnavského súboru s Uhlárom. Prvé je ohraničené rokmi 1987 – 1992 a zahŕňa texty Ochotníci (1987), A čo!? (1988), TANAP (1989), PAT (1990), AD LIBITUM (1991) a Bieda (1992). Druhé reflektuje obdobie 2007 – 2014 s titulmi Výhľad (2007), Plazenie (2007), Nádych (2008), POLYLÓG (2010), SOLITUDO (2012), Opulentná sviňa (2013) a Stabilizácia (2014). Kontext týchto dvoch skupín je pritom mierne odlišný. Novšia nepredstavuje uzatvorený cyklus. Súbor s Uhlárom ďalej spolupracuje, vznikajú nové texty aj inscenácie. Zároveň absentuje časový odstup, ktorý by ich umožňoval interpretovať v širšom kulturologickom i spoločenskom kontexte. Do hry navyše vstupuje aj generačná príslušnosť čitateľa a v súvislosti s tým aj jeho osobná skúsenosť so živým zážitkom naviazaným na inscenácie jednotlivých textov. Slovensko, a teda aj slovenské (nielen) neprofesionálne divadlo na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia má totiž zásadne odlišný príbeh, než Slovensko a slovenské (nielen) neprofesionálne divadlo v rokoch 2007 – 2014. To, v akej pozícii sa čitateľ v danom období (vo vzťahu k spoločnosti i divadelnému dianiu) nachádza/nachádzal, logicky ovplyvňuje jeho vnímanie. Celý tento aspekt je navyše zvýraznený tým, že jednou z najvýraznejších vlastností Uhlárovej spolupráce (nielen) s DISK-om je schopnosť abstrahovať esenciu doby.

Prínos v súbornom publikovaní predmetných scenárov vidím primárne v možnosti priamej komparácie jednotlivých textov, resp. „zlomových bodov” medzi vybranými skupinami diel. Príkladom môže byť zachytenie momentu, ktorý možno identifikovať porovnaním textov Ochotníci a A čo!?. V období medzi nimi totiž evidentne došlo k zásadnému zlomu. Nemyslím pritom zlom v Uhlárovom vnímaní divadla. V tomto ohľade by išlo o širšiu tému, ktorá je viac rozložená v čase, dotýka sa aj jeho práce v profesionálnych divadlách a širšieho zachytenia prvej fázy umeleckého vzťahu Blaha Uhlára a Miloša Karáska, ktorý nebol obmedzený len na ich spoločnú prácu v DISK-u. Predmetným bodom mám v tomto kontexte na mysli vzťah Blaha Uhlára a neprofesionálneho divadla, resp. konkrétneho súboru. Ochotníci sa totiž svojím primárnym formálnym charakterom zásadne odlišujú od zvyšných textov. Možno v nich identifikovať prácu s výrazným a zámerným zjednodušením a skratkou (či už vo vzťahu k deju alebo charakterom), jednotlivé výstupy majú viac charakter vedľa seba radených „výstrižkov” z reality než kompaktného celku. Všetko však stále v kontexte štandardizovanej predstavy o dráme ako literárnom druhu so svojou vnútornou stavbou, vzťahmi medzi postavami aj výstupmi, pomerne jasne identifikovateľnou interpretačnou rovinou. Ide teda o text vytvorený metódou kolektívnej tvorby s evidovanými presahmi civilnej reality v procese tvorby do samotného textu. To sú prvky, ktoré v dobovom (ani súčasnom) kontexte síce neboli úplnou samozrejmosťou, ale ani žiadnym zjavením.

A čo!? však už má iné východiskové postavenie. Štruktúrou aj formálnou koncepciou sa text radí do línie divadla vychádzajúceho z nedramatickej predlohy. Rozbíja všetky predmodernistické princípy drámy. Väčšiu časť tvorí popis netextových výstupov. Repliky postáv plnia primárne funkciu kultúrneho znaku, ktorý s čitateľom/divákom komunikuje ako odkaz na pôvodný zdroj, z ktorého je replika citovaná. Reprezentuje skôr fenomény a kontexty, neprináša informáciu o postavách a vzťahoch medzi nimi, nesnaží sa vytvoriť ucelenú štruktúru. Jedným z charakteristických znakov A čo!? je napríklad dialóg medzi vizuálnou a verbálnou rovinou. Ide, samozrejme, o rovinu, ktorá sa naplno prejavila v javiskovom prevedení, no je jasne identifikovateľná už v textovej predlohe. Opäť pritom treba dodať, že ide o prvok, ktorý sa dodnes cyklicky objavuje nielen v tvorbe Uhlára a DISK-u, ale v celej vetve slovenského divadla po roku 1989, ktorú primárne reprezentujú Stoka a SkRAT.

Dôležitosť pomyselného kroku od Ochotníkov k A čo!? dokumentuje aj úvodný text celej publikácie s názvom Trochu o DISKu. Jeho autorom je Blaho Uhlár a mieša v sebe prvky autorského úvodu, fragmentarizovaných spomienok a filozofického zamyslenia, pričom podstatne väčší priestor v ňom autor venuje obdobiu rokov 1987 – 1992. V súvislosti s A čo!? pritom konštatuje: „… v tomto prípade som rezignoval na takmer všetko, čo som dovtedy vyznával: jednotu deja, kompaktnosť témy, štýlovú čistotu. A celkom v duchu (asi) postmoderny som otvoril hrádzu bezbrehej a neviazanej tvorivosti. Určite mi v tom pomohlo aj stretnutie s výtvarníkom Milošom Karáskom, s ktorým sme si priam zázračne porozumeli.”^[2]Uhlárov pocit nedocenenia významu A čo!? (s ktorým si zo svojej pozície dovolím súhlasiť) vtedajšou odbornou verejnosťou pritom následne rozvíja aj v pasáži venovanej TANAP-u. V tomto kontexte si len dovolím krátko podotknúť, že význam TANAP-u možno identifikovať najmä v tom, že v štruktúre odskúšanej na predchádzajúcom tvorivom procese dokázali tvorcovia výraznejšie podporiť funkciu textových pasáží. Spomínaný dialóg medzi verbálnym a výtvarným symbolom sa tak posunul viac do polohy dvoch rovnocenných elementov.

Súčasťou publikácie sú aj štúdie Vladimíra Štefka – Uhlár ante portas a Martiny Ulmanovej – DISK: Tok času. Samotné názvy čiastočne naznačujú okruhy, ktorým sa texty venujú. Štefko sa primárne zameriava na zasadenie spolupráce Uhlára s DISK-om do širšieho kontextu. Venuje sa jej východiskám, stručnej histórii oboch predmetných strán, kontextu situácie v neprofesionálnom divadle na území Slovenska. Ulmanová je výrazne menej historická. Vo svojej štúdii sa primárne venuje analýze najvýraznejších formálnych i ideových línií. Osobne práve jej text považujem za jeden z najsilnejších bodov celej publikácie. V prvom rade preto, že hneď v úvode (aj citátom z textu Martina Porubjaka pre časopis Javisko) upriamuje pozornosť na podstatný fakt. V súvislosti s Uhlárovou tvorbou (nielen v DISK-u) sa pozornosť širšej aj odbornej verejnosti väčšinou orientuje najskôr na formu a proces tvorby. Sú to však práve obsahy a zachytené témy, ktoré danú formu robia živou. A bola to práve skúsenosť s neprofesionálmi, ktorá Uhlárovi ukázala možnosti nového vnímania vzťahu medzi režisérom a hercami. On je bytostne závislý od hercov, ktorí musia jednak chcieť niečo vypovedať, zároveň dostatočne empaticky vnímať realitu sveta okolo seba. Oni zas potrebujú režiséra, ktorý dokáže tento potenciál využiť, spracovať a transformovať do divácky atraktívnej podoby. Ako píše Ulmanová: „Podstatné tu je, že v diskusiách s hercami začína vždy od hľadania toho, čo chcú spoločne povedať, teda nestanoví a priori napríklad žáner kusa alebo iný parameter zohľadňujúci prevádzku, k cieľu sa približuje fixovaním improvizácií, ktoré napokon vždy vytvoria mozaikovitý sled tu voľne, tu tesnejšie pospájaných scén (…) ochotnícki herci (…) sa s pomocou Uhlára otvorili celkom novým cestám, ako dosiahnuť pravdivosť, autentickosť bytia na javisku. Blaho Uhlár zas napojil svoju metódu na taký bezprostredný zdroj inšpirácie, ktorý pri práci s profesionálmi dosiaľ nepoznal.”^[3] Analyticky presne a čitateľsky atraktívne autorka štúdie následne približuje jednotlivé výrazné motívy publikovaných textov ako princíp čakania, stret moci s jednotlivcom, narušenia rodinných vzťahov či umenia a divadla ako objektu reflexie. Považujem za veľmi dôležitý fakt, že táto publikácia obsahuje práve štúdiu, ktorá upriamuje pozornosť na obsahovú rovinu spolupráce Uhlára s DISK-om. Je to totiž práve (už spomínaná) schopnosť abstrahovať esenciu doby, ktorá spôsobila, že aj obnovenie spolupráce prinieslo pozoruhodné výsledky. Napriek tomu, že sa odohrala v diametrálne odlišnej situácii z pohľadu stavu spoločnosti, divadla, životných etáp jednotlivých aktérov. Nehovoriac o tom, že aj personálne zloženie trnavského súboru sa v čase menilo.

Je nespochybniteľné, že súborná publikácia Blaho Uhlár a DISK: Hry je z pohľadu uchovávania aj budúcej reflexie dejín slovenského divadla doslova nevyhnutnosťou. Okrem iného aj preto, že scenáre A čo!? a POLYLÓG nie sú zachované a verzie uverejnené v publikácii sú rekonštrukciou, ktorú s Uhlárom realizoval dnes už zosnulý herec Milan Brežák. Nie celkom však chápem, prečo nie sú súčasťou publikácie aj Prvý divadelný manifest a Druhý divadelný manifest, ktoré koncipovali Uhlár s Karáskom, pričom boli spoločne publikované práve v bulletine k inscenácii TANAP.^[4]

Publikácia nemôže byť uceleným zachytením spolupráce jedného súboru s jedným režisérom, keďže tá stále trvá. Pokiaľ by malo ísť viac o dielo reflektujúce práve onen zlom, ktorý sa udial nadviazaním spolupráce, väčší priestor by museli dostať odborné štúdie primárne zamerané na kontexty a vývinové tendencie v našom divadle v období sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia. Logicky aj následné dôsledky späté so Stokou, Uhlárove stretnutie s Karáskom, ale aj Ľubom Burgrom, ktoré prebehli mimo priestor neprofesionálneho divadla a pod. Ambíciou bolo tiež vydať výročnú publikáciu DISK-u k šesťdesiatemu výročiu jeho založenia. V tomto kontexte majú opodstatnenie spomienky vybraných členov súboru, ktoré sú priraďované k textom, ako aj súpis všetkých premiér súboru z obdobia 1955 – 2017. Tu sa však núka otázka: Prečo publikované texty končia rokom 2014 a súpis rokom 2017? Rovnako výber spomienok by asi mal byť v tomto prípade rozšírený aj o členov, ktorí v ňom v roku 2015 už nepôsobili. Podarilo by sa tým vyhnúť trochu zvláštnej situácii, keď k posledným dvom textom nie je priradená výpoveď žiadneho herca ani žiadnej herečky. Miesto by navyše musela dostať aj spolupráca súboru s inými režisérmi. Napríklad Dušanom Vicenom či Mikulášom Fehérom. Samostatnou kapitolou na diskusiu sú myšlienky obsiahnuté v Uhlárovom texte Trochu o DISKu. Viaceré z nich by si totiž zaslúžili hlbšie rozvinutie. Či už v rovine rozhovoru alebo autonómneho textu. Príkladom môže byť napríklad téma vzťahu slovenského a českého divadla v období spoločného štátu či zmienka o Václavovi Havlovi, ktoré Uhlár vo svojom texte načrtol. Rozsahom ide síce o zanedbateľné pasáže, no rozhodne zaujmú tým, že sa vymykajú väčšinovému, čiernobielemu a plytkému vnímaniu prvého a aj posledného postkomunistického prezidenta Československa.

Publikácia plní primárny cieľ, no zároveň vyvoláva otázku, či budú nasledovať ďalšie edičné tituly, ktoré dotvoria komplexný obraz, alebo pôjde o výborný primárny zdroj pre ďalšie akademické skúmanie, no bez rozmeru koncepčného vydavateľského zámeru. Pomerne široký rozptyl edície Slovenská dráma,^[5] ktorého je kniha súčasťou, na túto otázku totiž neodpovedá, naopak ju umocňuje.

---

^[1] Dostupné na: https://www.theatre.sk/knihy/publikacie/blaho-uhlar-a-disk-hry.

^[2] UHLÁR, B. Trochu o DISKu. In UHLÁR, Blaho a DISK. Hry. Bratislava : Divadelný ústav, 2019. s. 14,  ISBN 978-80-8190-033-4.

^[3] ULMANOVÁ, M: DISK: Tok času. In UHLÁR, Blaho a DISK. Hry. : Divadelný ústav, 2019. s. 31-32,  ISBN 978-80-8190-033-4.

^[4] Samostatne bol Prvý divadelný manifest uvedený v bulletine k inscenácii A čo!?, pričom časť z neho sa v podobe repliky objavuje aj priamo v texte, Druhý divadelný manifest zase v bulletine k inscenácii Ocot Ukrajinského národného divadla v Prešove.

^[5] Zahŕňa súborné diela klasikov domácej drámy 20. storočia, ako napr. Juraj Váh, výbery z tvorby súčasných tvorcov – napr. Peter Pavlac či Dodo Gombár, výstupy jednorazových projektov, ako napr. GREEN DRÁMA, či každoročné vydanie textov zo súťaže DRÁMA.