| Názov knihy | Slovník divadelných profesionalizmov |
|---|---|
| Vydavateľstvo | Vysoká škola múzických umení v Bratislave |
| Rok vydania | 2019 |
1. vydanie
Editorka: Oľga Orgoňová
Autorky: Oľga Orgoňová, Alena Bohunická, Barbora Krajč Zamišková, Zdenka Pašuthová
Odborná korektúra: Zdenka Pašuthová, Barbora Krajč Zamišková, Michaela Mojžišová
Jazyková korektúra: Oľga Orgoňová, Alena Bohunická
Grafický dizajn a sadzba: Matúš Benža
Počet strán: 175
ISBN 978-80-8195-059-9
Slovník divadelných profesionalizmov (2019) autorského kolektívu Oľgy Orgoňovej, Aleny Bohunickej, Barbory Krajč Zamiškovej a Zdenky Pašuthovej prináša lexikografické spracovanie špecifického typu jazykových jednotiek, ktoré sa v jazykovednej praxi označujú termínom profesionalizmus. Profesionalizmy sú neterminologické odborné výrazy preferenčne používané v ústnej komunikácii v príslušnej oblasti. Slovník sa pokúša sumarizovať a bližšie opísať jadro lexiky divadelného registra: okrem profesionalizmov v ňom používatelia nájdu spracovanie a výklad takých jednotiek, ktoré súvisia s divadelnou teóriou aj divadelnou prevádzkou (žánrové podoby dramatických textov, druhy rekvizít, typológia hereckých odborov, frazeologizovaná divadelná lexika používaná v interpersonálnej komunikácii hercov, resp. osôb participujúcich na realizácii divadelných predstavení).
Tvorba takto orientovaných lexikografických projektov predstavuje významný počin, ktorý prekračuje úzko chápané hranice jazykovedy a teatrológie smerom k prehĺbeniu poznania o aktuálnych kultúrnych reáliách a posilňuje interdisciplinárnu komunikáciu. Slovník tak ozrejmuje nielen povedomie o oblasti fungovania divadla a divadelnej „prevádzky“, ale sprostredkúva aj všeobecnejšie odborné a kultúrne súvislostí. Práve spracovanie rozmanitých, špecifických častí lexiky a rôznych vrstiev živého jazyka predstavuje v slovenskom kontexte osobitú výzvu vzhľadom na fakt, že všeobecné výkladové slovníky zo svojej podstaty nemôžu (a ani to nie je ich cieľom) pokryť bohatú lexikálnu zásobu všetkých odborov a vrstiev národného jazyka. Oproti všeobecným výkladovým slovníkom stoja odborné, terminologicky orientované teatrologické slovníky (v našom prípade je nutné spomenúť najmä Pavisov Divadelný slovník, 2004), ktorých cieľom je najmä predstavenie základných konceptov a pojmov svetovej teatrológie ako špecifickej vednej disciplíny. V tomto zmysle stojí Slovník divadelných profesionalizmov na rozhraní týchto dvoch podôb prístupu k jazykovému materiálu divadelného registra. Zatiaľ čo teatrologicky orientované slovníky spôsobom svojho lexikografického spracovania mieria najmä na čitateľa, ktorý je v danej oblasti odborníkom, a všeobecné výkladové slovníky spôsob výkladu jednotiek orientujú tak, aby bol prístupný tzv. bežnému používateľovi, analyzovaný slovník profesionalizmov je „jánusovsky“ obrátený na obe strany: je určený tak odbornému publiku, ako aj laickému recipientovi. Práve táto „dvojitá orientácia“ slovníka je pre lexikografické spracovanie osobitou výzvou. Ako ukážeme, autorky slovníka sa s touto náročnou úlohou usilovali vyrovnať, avšak o niektorých lexikografických riešeniach uplatnených v slovníku možno diskutovať.
Pri hodnotení akéhokoľvek slovníkového diela je prvým dôležitým aspektom spôsob tvorby heslára. V prípade slovníka profesionalizmov je tento rozmer obzvlášť dôležitý a na zostavovateľov kladie veľké nároky, keďže vzhľadom na preferenčné používanie profesionalizmov v hovorenej komunikácii sa pri tvorbe takéhoto diela nemožno oprieť o kvantitatívne údaje získané napríklad z korpusu písaných textov. Za nesporné pozitívum zostavovateľskej práce v danom slovníku preto možno považovať kooperáciu so súborom informátorov z divadelného prostredia, vďaka ktorým možno vybrané heslá, tvoriace súčasť lexikografického diela, považovať za spoľahlivý zdrojový materiál. Autorky slovníka dokonca vyzývajú jeho čitateľov na prípadné priebežné dopĺňanie heslára. Takéto jeho postupné budovanie môže perspektívne priniesť ďalšie rozširovanie a precizovanie spracovania divadelného registra.
Ako heslové slová sú v slovníku uvádzané tri štruktúrne typy: jednoslovné výrazy, výrazy viacslovnej povahy (a to tak tzv. združené pomenovania, ako aj frazeologizované spojenia s preneseným významom) a vybrané skratky. Heslár slovníka je prirodzene tvorený predovšetkým jednoslovnými pomenovaniami (čo koreluje so základnou charakteristikou profesionalizmov), ale výberovo zachytáva aj viacslovné pomenovania a výrazy skratkovej povahy. Autori slovníka zvolili abecedné usporiadanie heslových jednotiek, ktoré predstavuje používateľsky najkomfortnejší spôsob uvádzania spracúvanej lexiky. Za jednu z nevýhod slovníka však možno považovať absenciu odkazových hesiel, ktoré by používateľom umožňovali ľahšiu a prehľadnejšiu orientáciu v slovníku. Uvádzanie odkazových hesiel je zvlášť potrebné v prípade viacslovných jednotiek. Pri tomto type spracúvaných hesiel sa zostavovatelia slovníka orientovali výhradne podľa abecedného poradia prvého komponentu spojenia, ktorým je zväčša atribút adjektívnej povahy. Používateľsky ústretovejšie by však bolo uviesť odkazové heslá aj pri nadradených substantívnych komponentoch, napr. spracovať výrazy papundeklové divadlo, tieňové divadlo ako odkazové heslá aj pri substantíve divadlo (napr. formou ↗ papundeklové divadlo), jednotky plošná bábka, tyčová bábka ako odkazové heslá aj pri substantíve bábka, heslo bulvárna komédia aj pri lexéme komédia a pod. Takýto postup by pre čitateľa priniesol prehľadnejšiu informáciu o zastúpení jednotiek s identickým rodovým komponentom. Naopak, vyzdvihnúť môžeme uvádzanie synonymných výrazov a odkazy na ne na konci encyklopedickej zóny, ako aj referencie na tematicky príbuzné jednotky (napr. pri hesle obliekaná sa uvádza ako synonymum obliekačka, kostýmovka a zároveň referencia na heslá prevlek; líčená, svetelná; technická), čím slovník posilňuje svoj tezaurovitý charakter, v rámci ktorého sa oblasť divadelnej lexiky štruktúruje do jednotlivých tematických oblastí.
Pri hodnotení diela je potrebné vziať do úvahy aj jeho základnú charakteristiku, ktorá sa signalizuje aj prostredníctvom názvu. Lexikografickým spracovaním profesionalizmov, ako avizuje titul, sa dané dielo zaraďuje k špecializovaným typom slovníkov, keďže sa zameriava na spracovanie lexikálnej zásoby, ktorá je sociálne príznaková a registrovo motivovaná. Profesionalizmy predstavujú nespisovné pomenovania terminologickej povahy motivované vecnými dôvodmi, predovšetkým úsilím o výrazovú úspornosť, jednoznačnosť a mobilnosť v hovorenej komunikácii; spravidla sú nocionálne a majú synonymá len v obmedzenej miere. Za najväčšiu výzvu lexikografického spracovania týchto typov výrazov možno považovať predovšetkým existenciu prechodných vrstiev, najmä „sivú“ zónu medzi profesionalizmami a slangom, ďalej medzi profesionalizmami a terminológiou, resp. profesionalizmami a neutrálnou lexikou (najmä v prípadoch, keď sa pôvodný profesionalizmus začne používať aj mimo svojho domovského teritória). Autorky slovníka v úvodnom výklade priznávajú, že napriek názvu sa v slovníku nespracúvajú len výrazy, ktoré sú sensu stricto profesionalizmami, ale aj jednotky, ktoré celkovo patria do divadelného registra prednostne v rámci hovorenej komunikácie.
Výnimočnosť a pridaná hodnota takto koncipovaného diela spočíva najmä v ambícii vyčerpávajúco pokryť registrovú lexiku vybranej odbornej oblasti. Ide o cieľ, ktorý možno dosiahnuť len v rámci špecializovaného slovníka, keďže všeobecné výkladové slovníky spracúvajú tak oblasť odbornej terminológie, ako aj vrstvu profesionalizmov len selektívne. Výrazy z oblasti profesijnej a záujmovej komunikácie sa do všeobecných výkladových slovníkov zaraďujú len v obmedzenej miere a predovšetkým v tých prípadoch, keď sa príslušné výrazy uplatňujú aj mimo svojho pôvodného profesijného a záujmového prostredia.
Výberovo sú profesionalizmy a divadelná lexika zachytené aj v najnovšom Slovníku súčasného slovenského jazyka (2006, 2011, 2015, 2021). Táto skutočnosť umožňuje aj parciálnu komparáciu spracovaných jednotiek, ktoré oba typy lexikografických prác zachytávajú. Logicky by sme mohli predpokladať, že profesionalizmy zachytené vo všeobecnom výkladovom slovníku sa automaticky objavia aj v špecializovanom slovníku, pričom v opačnom garde tento predpoklad platiť nebude. Tento predpoklad sa potvrdil aj pri porovnaní slovníka profesionalizmov s materiálom Slovníka súčasného slovenského jazyka (2006, 2011, 2015, 2021, ďalej SSSJ) aj keď nie úplne. V niektorých prípadoch sa v SSSJ objavujú aj jednotky, ktoré v nami analyzovanom slovníku profesionalizmov nenachádzame, napr. dvojačka, herecké extempore, part či živý (scénický) obraz.
Rozhodnutie spracovať v lexikografickom diele nielen úzko vymedzenú skupinu profesionalizmov je na jednej strane logické (vzhľadom na neostré hranice medzi jednotlivými typmi lexikálnych jednotiek a existenciu prechodových sfér, ktoré sme spomínali), na druhej strane to však do slovníkovej koncepcie prináša viaceré problémy. Kameňom úrazu môže byť napríklad výber jednotiek do heslára, ktorý v dôsledku spomínaného „roztvorenia nožníc“ môže u používateľov vyvolávať viaceré otázky týkajúce sa absencie niektorých výrazov. Na jednej strane sa totiž v slovníku profesionalizmov uvádzajú (neutrálne) jednotky ako biomechanika, činohra, groteska, klauniáda, na druhej strane sa možno pýtať na dôvody absencie štýlovo alebo frekvenčne ekvivalentných či podobných hesiel ako napríklad feéria, jednoaktovka či melodráma. Túto otvorenosť a neúplnosť heslára možno v prípade jednotiek patriacich do „živého“, premenlivého, dynamického a živelného divadelného žargónu plne akceptovať, avšak isté rozpaky čitateľa súvisiace s absenciou niektorých jednotiek sa týkajú práve neutrálneho výraziva, nie profesionalizmov v striktnom zmysle slova.
Jedným z centrálnych motivačných faktorov fungovania profesionalizmov je, ako sme spomínali, úsilie o výrazovú úspornosť. Tento fakt výrazne vplýva na charakter spracovaných lexikálnych jednotiek, ktoré v mnohých prípadoch predstavujú výsledky tzv. zjednoslovňovania (univerbizácie), napr. odovzdávačka, abonentka, aranžovačka a pod. Spomínaný moment vnáša do súboru uvádzaných jednotiek istú diskrepanciu. V prípade, že je univerbizované pomenovanie doložené, sa v slovníku profesionalizmov spracúva len táto jednotka, avšak nie východisková viacslovná konštrukcia, napr. v heslári sa objavuje len heslo kostýmovka (nie kostýmová skúška), aranžovačka (nie aranžovacia skúška) a pod., a to vzhľadom na fakt, že status profesionalizmov majú len spomínané univerb(iz)áty. Rezultátom takéhoto prístupu však je, že sa vedľa seba ocitajú neutrálne jednotky ako predscéna, protagonista, ale aj príznakové výrazy ako predstavko (nie predstavenie), podobne rekvizita, rampa, ale iba reflák (nie reflektor) a pod. Na druhej strane však v slovníku nachádzame aj oba typy heslových jednotiek: príznakový výraz scudzovák i neutrálny výraz V-efekt (hoci už nie scudzovací efekt ani odcudzovací efekt). Spomínaná „nesúrodosť“ mohla byť čiastočne kompenzovaná zavedením štýlových kvalifikátorov, s ktorými sa však v slovníku nepracuje. Heslá ako absurdná dráma i odovzdávačka, baletizol i baleťák, arabeska i presrať predstavenie, sračka, pičungy sa tu spracúvajú ako štýlovo či expresívne nediferencované.
Vzhľadom na to, že prirodzeným domicilom profesionalizmov je oblasť hovorenej komunikácie, sa môžu niektoré heslá realizovať aj s viacerými fonematickými variantmi, napríklad popri podobe kikirík, ktorá sa uvádza v slovníku, v praxi evidujeme aj variant kikirikí, zaznamenaná je podoba núdzáky, pravdepodobne skôr nudzáky či núdzaky. V prípade prevzatých jednotiek by bola užitočná aj informácia o ich výslovnostnej podobe (porov. heslá ako swazzle, crew, standing ovation, slowmotion a pod.).
V centre opisu stojí v prípade tohto typu slovníka výklad významu jednotiek. Opis významu je v danom lexikografickom diele riešený „dvojfázovo“: za stručnou výkladovou parafrázou uvedenou boldom sa nachádza širšie koncipovaná encyklopedická zóna (odlíšená štandardným typom písma). Encyklopedické informácie typicky nebývajú súčasťou (ak, tak v obmedzenej miere) štandardného výkladového slovníka, tu má teda špecializovaný typ slovníka nespornú výhodu, pokiaľ ide o detailnosť výkladu aj možnosti priblížiť čitateľom poznatky zo „zákulisia“ opisovaných javov. V slovníku profesionalizmov sa tak v spomínanej encyklopedickej zóne objavuje množstvo zaujímavých informácií o pôvode výrazov, ich bližšia charakteristika či opis podmienok ich používania.
Isté výhrady však možno vzniesť k podobe primárnej výkladovej parafrázy. K problémovému postupu, ktorý sa v prípade niektorých jednotiek v slovníku uplatnil, patrí napríklad nežiaduca tautológia, porov. palička – „palička na vodenie bábky“, ďalej terminologicky nasýtený výklad, ktorý by mal byť určený pre bežného používateľa, teda prítomnosť odborných výrazov v metajazyku výkladu, ktorá sa zvyčajne v lexikografickej metodológii nepovažuje za žiaducu, napr. objímka – „ligatúra, súčasť klarinetu“, či použitie komponentu, ktorý je oproti základnému heslu menej známy, napr. v dôsledku prevzatosti, porov. nožnice – „cabriole“. Istú mieru nejednotnosti môžeme pozorovať pri spracovaní základnej parafrázy pred encyklopedickou zónou výkladu. V niektorých prípadoch vo výklade absentujú význam rozlišujúce prvky (v jazyku lexikografie identifikačné sémy), ktoré by význam príslušnej jednotky jednoznačne delimitovali od významu príbuzných výrazov. Napríklad pri hesle absurdná dráma sa v základnej parafráze uvádza opis „druh dramatických textov“ alebo pri hesle nová dráma opis „súčasná dráma“. Výklad tak nezahŕňa všetky prvky tvoriace tzv. kognitívne minimum, t. j. základné, podstatné významové prvky, bez ktorých by príslušný význam nemohol existovať (oproti tomu porovnaj napríklad výklad jednotiek bandáž – „obväz na hlavu“, biela koloratúrka – „veľmi vysoký ženský hlas v opere“, pri ktorých sa genericko-diferenciačný charakter výkladu uplatňuje).
V encyklopedickej zóne čitateľ slovníka nájde detailnejší opis významu a množstvo zaujímavých sprievodných informácií, vďaka ktorým môže preniknúť do motivácie pomenovania, napr. javajka, jeho pôvodu, napr. ferman a pod. V niektorých prípadoch je výklad vedený viac v intenciách slovníka odbornej terminológie, pomerne abstraktné formulácie znižujú potenciál plastického opisu významu a jeho priblíženia aj bežnému používateľovi (porov. napr. spôsob výkladu hesla absurdná dráma v encyklopedickej zóne „dramatické texty, ktoré charakterizuje podpovrchová iracionálna časť vedomia“). Výklad jednotlivých jednotiek je zväčša korektný, v niektorých prípadoch by však bolo potrebné výkladové parafrázy spresniť (v slovníku sa napríklad nedostatočne diferencuje výraz inscenácia ako abstraktný termín a výraz predstavenie ako konkrétna podoba inscenácie v danom dni tu a teraz).
V rámci výkladu významu sa osobitá pozornosť venuje tiež polysémii jednotiek, ktorá môže byť v tomto type slovníka aj výsledkom rôznych spôsobov utvorenia jednotky, napr. pri univerbizovaných pomenovaniach sa môže uplatniť tzv. derivačná univerbizácia, teda zjednoslovnenie viacslovnej jednotky pridaním prípony (bábkač ako „bábkové divadlo“), alebo derivačná abreviácia, teda skrátenie jednoslovnej jednotky pridaním prípony (bábkač ako „bábkoherec“). Aj tu sa ukazuje výhoda špecializovaného slovníka, ktorý má potenciál predstaviť bohatšiu štruktúru významov oproti všeobecným výkladovým, nešpecializovaným slovníkom (napr. heslo oprašovačka má v SSSJ len jeden význam, zatiaľ čo v analyzovanom slovníku profesionalizmov autori vymedzujú až tri významy tejto jednotky). Vo väčšine prípadov platí, že v danom slovníku nachádzame zachytené tie významy, ktoré v bežnom všeobecnom výkladovom slovníku uvedené, celkom prirodzene, nie sú, napr. nálož – „veľká náročná rola“, nožnice – „baletný tanečný prvok: výskok na jednej nohe, pričom odrážajúca noha udrie o napätú voľnú nohu (vo vzduchu)“. Opačná situácia by teoreticky nastať nemala, pri detailnom porovnaní ju však evidujeme: napr. v slovníku profesionalizmov sa pri hesle odovzdávačka uvádza výklad „známkovaný výstup celosemestrálnej práce študentov múzických umení“, ale nie význam (evidovaný napr. v SSSJ, 2021) „(najmä vo väčších divadlách) prvá generálna skúška divadelnej inscenácie bez publika vyhradená obyč. pre interných zamestnancov divadla; (pred r. 1989) generálna skúška ako cenzorský nástroj pre vedenie divadla al. ideologickú komisiu, ktorá schválila al. neschválila uvedenie hry pre verejnosť“.
Na záver možno konštatovať, že napriek niektorým nedostatkom je zozbieraný materiál veľmi cenný nielen rozsahom, ale aj kvalitne spracovaným obsahom, ktorý môže byť inšpiratívny aj pre oblasť všeobecnej výkladovej lexikografie. Vďaka lexikografickému spracovaniu autoriek tak môžeme nahliadnuť do „zákulisia“ sveta divadelnej lexiky a preniknúť hlbšie do divadelného sociolektu.
Prof. Mgr. Martina Ivanová, PhD., je absolventkou Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove v odbore slovenský jazyk a literatúra a anglický jazyk a literatúra. Ako vysokoškolská pedagogička zabezpečuje výučbu predmetov morfológia slovenského jazyka, syntax slovenského jazyka, korpusová a kognitívna lingvistika. V rokoch 2008 – 2010 pôsobila ako šéfredaktorka univerzitného časopisu Prešovskej univerzity Na PUlze. Vo svojej vedeckovýskumnej činnosti sa orientuje na oblasť slovenskej gramatiky, morfematiky, lexikografie, kognitívnej a korpusovej lingvistiky a výučby slovenčiny ako cudzieho jazyka. Je autorkou 15 monografických prác, v ktorých sa venuje otázkam modálnosti, valencie, morfematiky, kognitívnej gramatiky a syntaxe súčasnej slovenčiny. Aktuálne pôsobí aj v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV ako vedecká redaktorka Slovníka súčasného slovenského jazyka. V rokoch 2016 – 2019 pôsobila na Varšavskej univerzite vo Varšave ako lektorka slovenského jazyka a kultúry.
Miron Pukan vyštudoval estetiku, slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Venuje sa divadelnej kritike a teórii, organizuje festival Akademický Prešov, v súčasnosti pôsobí na Inštitúte západoslovanských a južnoslovanských jazykov Fakulty polonistiky Varšavskej univerzity vo Varšave.
