(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

O tom, ako choroba doby súvisí s geneticky vrodenou túžbou po moci

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/O tom, ako choroba doby súvisí s geneticky vrodenou túžbou po moci
Divadlo
InscenáciaValeria Schulczová, Roman Olekšák: Doktor Macbeth
Premiéra7. mája 2014
Divadelná sezóna

Dramaturgia: Roman Olekšák
Hudba: Martin Hasák
Scéna a kostýmy: JaOnMi CreatureS
Réžia: Valeria Schulzová
Osoby a obsadenie:
Peter Makovec: Marek Ťapák
Naďa Makovcová: Anna Javorková
Marek Betko: Marián Mitaš
Denisa Vilmošová: Gabriela Marcinková 
Premiéra v Mestskom divadle Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave; 7. 5. 2014
Kríza kapitalizmu občanov slovenského štátu prirodzene privádza k myšlienkam o výhodách starého režimu. V porevolučných rokoch sa v slovenskej spoločnosti i kultúre obe zriadenia štátu definovali veľmi jasne – socialistická republika ako režim namierený proti ľudskosti, ktorého základnou vlastnosťou sa zjednodušene stalo potláčanie ľudských práv a istá forma tyranie; slovenská demokratická republika zase ako režim predstavujúci svetlú budúcnosť súvisiacu s plnením ľudských potrieb v súlade s potrebami štátu, v ktorom občania žijú. Ukázalo sa však, že aj demokratické zriadenie v postkomunistickej republike nesie svoje úskalia – kapitalizmus riadia zástupcovia ľudu, dôvera v ktorých neustále klesá. Vďaka kauzám ako gorila a nedávnym škandálom spojeným s vládou, týkajúcim sa sprenevery štátnych peňazí pri kúpe CT v piešťanskej nemocnici, vďaka problémom s financovaním vedeckej činnosti atď., sa posledné roky čoraz častejšie vraciame k politickým témam aj v divadle. Podľa dobových záznamov verejných i televíznych diskusií nielen z novembra roku 1989, ale i z nedávnych mesiacov sa zdá, že herec je verejnosťou prirodzene smerovaný k prevzatiu občianskej povinnosti, nielen preto, že je vo väčšine prípadov známou osobnosťou, ale tiež preto, že je vnímaný ako reprezentant slobodného hlasu ľudu.
Už divadlo SkRAT participáciou v projekte Paralelné životy istým spôsobom otvorilo novú otázku o tom, aké chyby pri budovaní demokratického štátu môžu súvisieť so súčasnými negatívnymi javmi v spoločnosti a čo má „starý režim“ spoločný s tým dnešným. Polepšili sme si, keď sme sa osamostatnili?
Autorský tandem zložený z režisérky Valerie Schulzovej a dramaturga Romana Olekšáka vďaka priamej objednávky divadla MDPOH a Mareka Ťapáka dostal priestor na napísanie divadelnej hry reflektujúcej súčasné udalosti na Slovensku a možnosť prostredníctvom nej nájsť odpoveď na túto otázku. V rozhovore, ktorý sa objavuje v bulletine inscenácie, Schulzová vyjadruje svoje stanovisko: „Normalizácia nie je len spoločenským statusom quo, je v ľuďoch. (…) Ide o to, ako sa ľudia zachovajú v momente, keď sa doba láme, ako sa prispôsobia, aby prežili.“ Súčasne s prelomami dejinných epoch sa nanovo prerozdeľuje medzi ľuďmi moc a v inscenácii Doktor Macbeth ide práve o to – prostredníctvom niekoľkých postáv zachytiť možné prejavy vôle k moci, ktorú, ako sa zdá, považujú autori za vrodenú.
Táto nuansa obsažnej témy spracovanej v podobe drámy a inscenácie je analogická so shakespearovskou analýzou manželského vzťahu, ktorého fungovanie je ovplyvnené neschopnosťou nasadiť uzdu vlastnej túžbe po moci. Oveľa viac ale inscenácia rezonuje v súvislosti s všeobecným konaním človeka v období veľkých politických prevratov a zmien ako akási psychologická štúdia manželského páru.
Nedá sa však poprieť, že sa príbeh dotýka súkromných životov jeho hlavných postáv. V ich výbere prirodzene dominuje manželský pár doktor Peter Makovec a jeho manželka Naďa Makovcová. Sú akýmsi pilierom, na ktorom je celá divadelná hra o moci vystavaná. Od ich života a konania závisí konanie ostatných postáv.
Ústrednú dvojicu stvárnili Marek Ťapák (Peter Makovec) a Anna Javorková ako Naďa, chránenkyňa svojho otca – vysokopostaveného politika komunistického režimu. Herecký výkon Javorkovej bol priam katalyzátorom celej inscenácie, ktorá presvedčila osobnosťou a charizmou herečky zrelej na silné a rozhodné postavy. Vďaka jej chladnému javiskovému prejavu striedajúcemu sa s presne miereným cynickým humorom, ktorý pôsobil ako protiváha k ťažkej a vážnej spoločenskej situácii vonku, vznikalo vyvážené dramatické napätie inscenácie.
Marek Ťapák jej sekundoval, pôsobil submisívnejšie ako Anna Javorková. Na jeho postave Petra však nebol badať strach z jeho ženy, skôr mu vyhovovalo, ako s ním osud manipuluje, vedome sa spoliehal na jej moc. Ťapák v role doktora Makovca pôsobil po celý čas vyrovnane, no málokedy vystúpil z jednej polohy, a tak ako herec neukázal všetky svoje možnosti, ako napríklad citovo zafarbenejší a dynamickejší rečový aj fyzický prejav, ktorý si postava v krízových situáciách niekedy vyžadovala.
Humorom sa Anne Javorkovej snažil vyrovnávať Marián Mitaš ako pokrytecký doktor Marek Betko, zostával však v jej tieni, jeho humorné narážky boli rozpačité. Vychádzalo to však aj zo samotného charakteru jeho postavy, ktorá bola z veľkej časti definovaná nejasnými a často sa meniacimi motiváciami konania. V Mitašovom podaní tento „prezliekač kabátov“ pôsobil neisto. Je ale pravdepodobné, že postava Marek Betko nedisponovala silným vnútorným presvedčením obhajujúcim isté hodnoty, tie sa menili v závislosti od existenčnej situácie človeka snažiaceho sa v každom momente zachrániť si kožu a je jedno, akým spôsobom. Na druhej strane sa u neho však objavovala očividná túžba po moci, ktorá zase ovplyvňovala hyenistický a rozhodný postoj k dôsledkom vlastných činov. Niekedy sa ale zdalo, že možná neistota plynúca z vnútorného rozporu postavy Mitaša nie je cielená, zdalo sa, akoby sa stále dostatočne herecky nevyrovnal s textom, zabúdal repliky a hľadal svoj výraz.
Gabika Marcinková predstavovala prostredníctvom postavy Denisy – Makovcovej milenky – kontrastnú nezištnosť, láskyplnosť, nevinnosť a oddanosť. Jej postava sa oproti ostatným (až neprirodzene) nevyznačovala žiadnym egoistickým zámerom (ak teda neberieme do úvahy snahu presvedčiť svojho milenca, aby opustil ženu – aj to však robila len z lásky k nemu). Jej naivita bola najčastejším terčom výsmechu a bola len akýmsi objektom, hračkou, vopred odsúdená na zánik. Typovo sa herečka Marcinková na zosobnenie tejto bezbrannosti veľmi dobre hodila. Na jej tvári, v mimike, bolo badať napätie zo strachu, keď začala chápať nekalé úmysly ostatných, moduláciou a intenzitou hlasu vystihla naivné mladé dievča. Vzhľadom na charakter tejto postavy boli celkom prirodzené aj jej prejavy neskrývanej a silnej sexuálnej túžby. Scéna sexu s doktorom Makovcom sa však zdala už silená a nebola nevyhnutná. Zdalo sa, že je skôr nástrojom tvorcov na zobrazenie chúlostivého momentu lákajúceho divákov. Na konci sa Denisa ako obeť stáva symbolom špiny, ktorá sa vyplavuje v súvislosti s Nežnou revolúciou. Režijno-dramaturgický koncept tak smeroval k názoru o svete, v ktorom vyhráva pretvárka a čisté naivné zámery nemajú šancu prežiť.
Ukazuje, že aj Nežná revolúcia nebola vo svojich útrobách len nežnou. V tejto súvislosti možno znovu raz pripomenúť Cibulkove zoznamy, ktoré boli súpismi spolupracovníkov ŠTB neskoršie pracujúcich vo vedúcich funkciách demokratického štátu. Do súvisu s nimi by sme mohli dať aj postavu Mareka, hlavného aktivistu VPN, ktorý v minulosti vstúpil zo zištných dôvodov do strany – teraz z nej zase zo zištných dôvodov vystupuje. V jeho replike sa dokonca objavila priama citácia zo staršieho vyjadrenia Róberta Fica týkajúceho sa čistých úmyslov pri vstupe do komunistickej strany, ktoré protirečí s jeho dnešnými výrokmi o jeho náboženských hodnotách. Vytvára sa tak priama analógia so súčasnou slovenskou realitou.
Výtvarné riešenie inscenácie a kostýmy ale situovali príbeh do nedávnej minulosti – 80. rokov 20. storočia. Status manželov dokresľovali kostýmy vo formálnom štýle, pretože ich očakávala oslava doktorových narodenín. Papuče na vysokom opätku a saténový župan ako domáce oblečenie Nade upozorňovali na udržiavanie vysokého štandardu života manželov aj v súkromí domova počas bežného dňa. Denisa v červenej koženej bunde, striebornom svetri a čiernej sukni reprezentovala bojovníkov za slobodu.
Vzhľadom na dramatický text všetky spomenuté postavy z javiska počas celej inscenácie takmer neodchádzali (len v dvoch konkrétnych momentoch, keď Naďa a Marek odídu do spálne a Peter beží zastaviť Denisu). Mnohokrát bolo preto náročné v koncepcii postavu prirodzene vtiahnuť do javiskového deja a následne ju z neho dostať. Pri týchto momentoch veľmi napomáhalo členenie javiskového priestoru. Napriek tomu sa často stalo, že herci po javisku bezmocne pobehovali – najviac to bolo vidieť pri postave Denisy aj jej neprirodzene početných snahách o odchod z vily.
Postavy boli teda po celý čas uzatvorené v dome – priestore izolovanom od vonkajšej reality. Scénografmi v tejto inscenácii boli umelci tvoriaci trio JaOnMi CreatureS (Ján Ptačin, Ondrej Zachar, Michal Lošonský). Scénická realizácia rozdelila spomenutý priestor do niekoľkých rovín – jedálenskú časť, obývačkovú časť a balkón. Balkón naznačoval paraván pokrytý priehľadnými tylovými závesmi, čím sa vytvoril optický klam francúzskych okien. Za tylom sa priestor balkóna končil v čiernom pozadí, a tak pôsobil, akoby sa strácal v tme noci. Bol využívaný najmä pri samostatných dialógoch dvojíc, ktoré vzájomne medzi sebou „kuli pikle“.
Doktor Macbeth nabáda k zamysleniu o správnosti spoločenskej premeny z roku 1989. Správne ani nesprávne rozhodnutia však neexistujú, môžeme sa zamyslieť len nad tým, čo nám naše veľké rozhodnutie prinieslo v prítomnosti a aký ma dosah na kvalitu nášho života dnes. Inscenácia Doktor Macbeth je jednou z tých, ktoré nepoukazujú len na potrebu liečiť symptómy choroby národa, či v tomto prípade presnejšie samostatného slovenského štátu a kapitalizmu, ale hľadať a ukazovať možné príčiny ich vzniku. Otázkou ale je, či ľudia so snahou túžbu po moci regulovať zdôrazňovaním iných životných hodnôt to majú v boji s tými druhými naozaj vopred prehraté.

Jana Hlodáková pochádza z Lučenca. V roku 2013 ukončila štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. V súčasnosti je doktorandkou na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV v odbore estetika. V rokoch 2011/2012 absolvovala ročný študijný pobyt (odbor divadelná veda) na parížskej Sorbonne Nouvelle 3, kde sa zúčastnila na rôznych umeleckých projektoch. Počas štúdia prispievala do školského časopisu Reflektor, festivalového denníka medzinárodného festivalu študentských divadiel Istropolitana, dnes príležitostne uverejňuje príspevky v denníku SME. Zúčastnila sa aj na synergickom projekte Teoretici v praxi – Peter Bu: Všetky tie somariny o ženách, na ktorom sa podieľala prekladateľsky i vedecky.

Uverejnené: 10. mája 2015Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Jana Hlodáková

Jana Hlodáková pochádza z Lučenca. V roku 2013 ukončila štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. V súčasnosti je doktorandkou na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV v odbore estetika. V rokoch 2011/2012 absolvovala ročný študijný pobyt (odbor divadelná veda) na parížskej Sorbonne Nouvelle 3, kde sa zúčastnila na rôznych umeleckých projektoch. Počas štúdia prispievala do školského časopisu Reflektor, festivalového denníka medzinárodného festivalu študentských divadiel Istropolitana, dnes príležitostne uverejňuje príspevky v denníku SME. Zúčastnila sa aj na synergickom projekte Teoretici v praxi – Peter Bu: Všetky tie somariny o ženách, na ktorom sa podieľala prekladateľsky i vedecky.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Jana Hlodáková pochádza z Lučenca. V roku 2013 ukončila štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. V súčasnosti je doktorandkou na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV v odbore estetika. V rokoch 2011/2012 absolvovala ročný študijný pobyt (odbor divadelná veda) na parížskej Sorbonne Nouvelle 3, kde sa zúčastnila na rôznych umeleckých projektoch. Počas štúdia prispievala do školského časopisu Reflektor, festivalového denníka medzinárodného festivalu študentských divadiel Istropolitana, dnes príležitostne uverejňuje príspevky v denníku SME. Zúčastnila sa aj na synergickom projekte Teoretici v praxi – Peter Bu: Všetky tie somariny o ženách, na ktorom sa podieľala prekladateľsky i vedecky.

Go to Top