Nestratiť odvahu ešte raz to skúsiť

Ondrej Šoth, Zuzana Mistríková: Každý deň odvahu (Zvláštna radosť žiť III.)

Libreto: Ondrej Šoth, Zuzana Mistríková

Réžia, choreografia, hudobná dramaturgia a svetelný dizajn: Ondrej Šoth

Dramaturgia a bulletin: Zuzana Mistríková

Scéna: Juraj Fábry

Kostýmy: Andrii Sukhanov

Spracovanie hudobného materiálu: Sergii Iegorov

Sólo muži

Viera: Šimon Stariňák, Dalibor Fabián

Nádej: Gennaro Sorbino, Ervín Szelepcsényi

Láska: Martin Bányai, Tomasz Siedlecki

Sólo ženy

Viera: Tetiana Lubska, Silvia Borsetti

Nádej: Vlada Shevchenko, Mizu Kitabatake

Láska: Shoko Yamada, Yevheniia Nikitina

Manipulátor: Františka Vargová (Liudmyla Vasylyeva Kolimečkov), Igor Pashko (Andrii Sukhanov), Mariano Covone (Sergii Iegorov)

1. DEJSTVO ZBOR

Muži: Marcell Medvecz, Viktor Mikulišin, Oleksandr Tishchenko, Volodymyr Feshchenko, Marek Šarišský, Oleksandr Chepelenko, Kostiantyn Lubko, Martin Bányai, Gennaro Sorbino, Denys Yevdokymov, Tomasz Siedlecki, Šimon Stariňák, Dalibor Fabián, Igor Pashko, Lukáš Nastišin, Peter Rolík, Mariano Covone, Davide Covone, Ervín Szelepcsényi

Ženy: Silvia Borsetti, Vlada Shevchenko, Shoko Yamada, Tetiana Lubska, Nina Ravasová, Kei Hirozane, Iryna Ivaniv, Miyu Kitabatake, Anastasia Kravtsova, Gabriela Sukhanova, Františka Vargová, Kristína Zemanová, Alessandra Improta, Su Tanaka, Veronika Vaňková, Anne-Marie Greve Myhrvold, Klaudia Skopintsev, Yevheniia Nikitina, Sabina Masárikova, Khrystyna Deineha, Sofia Arriaga Heald, Elise Rachel Smith, Mónica Gómez

2. DEJSTVO ZBOR

Muži: Marcell Medvecz, Viktor Mikulišin, Oleksandr Tishchenko, Volodymyr Feshchenko, Marek Šarišský, Oleksandr Chepelenko, Kostiantyn Lubko, Martin Bányai, Gennaro Sorbino, Denys Yevdokymov, Tomasz Siedlecki, Šimon Stariňák, Dalibor Fabián, Igor Pashko, Lukáš Nastišin, Peter Rolík, Mariano Covone, Davide Covone, Ervín Szelepcsényi

Ženy: Anastasia Kravtsova, Gabriela Sukhanova, Františka Vargová, Kristína Zemanová, Alessandra Improta, Su Tanaka, Veronika Vaňková, Anne-Marie Greve Myhrvold, Klaudia Skopintsev, Yevheniia Nikitina, Sabina Masárikova, Khrystyna Deineha, Sofia Arriaga Heald, Elise Rachel Smith, Mónica Gómez

V roku 1990 Ondrej Šoth inscenoval v Balete Slovenského národného divadla scénické dielo Zvláštna radosť žiť, hudbu napísal člen skupiny Pražský výběr Michal Pavlíček. So spoluautormi libreta Zuzanou Mistríkovou a Petrom Maťom sa snažil pomenovať to, čím žila spoločnosť na prelome totality a začiatku demokracie v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Rok po Nežnej revolúcii  prvé uvedenie diela Zvláštna radosť žiť bilancovalo javy a procesy, ktorých sme boli ako spoločnosť dovtedy súčasťou, a diváci mali v čerstvej pamäti dobu totality. Bola to unikátna reflexia režimu, na ktorého troskách sa tvorcovia, účinkujúci a diváci v tom čase ocitli. Kritika na inscenáciu z roku 1990 zaznamenala rôznorodé reakcie. „Pod emotívnym pretlakom choreografa došlo v kľúčových obrazoch k zjednodušeniu logiky a motivácie zmien v dramatickej línii deja tanečného divadla. Úskalím sa ukázala aj 90-minútová časová dĺžka trvania predstavenia. Duplicitou obrazov a pohybových sekvencií v oboch častiach miestami dochádzalo k spomaleniu vnútornej dynamiky a rytmu inscenácie.“[1] Časť slovenskej kritiky, nezvyknutej na jasné posolstvá meniace aj estetické chápanie baletného umenia, inscenáciu odmietla. Druhá časť kritikov novú formu privítala nadšene ako súčasť autentickej výpovede o období, na ktoré reagoval aj tento druh scénického umenia.

Vo voľnom pokračovaní Zvláštna radosť žiť II. (2002) tvorcovia predchádzajúci tvar prepracovali. Mnohé, pred dvanástimi rokmi načrtnuté štruktúry dostali plnšie kontúry. Samozrejme, doba sa zmenila a tvorcovia tiež, eufória či rozčarovanie z Nežnej revolúcie boli preč. Nastala doba prehodnotenia smerovania krajiny – rozdelenie Československa, hľadanie identity, korupcia, divoké deväťdesiate roky. Preto prišiel čas na opätovný pohľad na javy, ktoré trápili vtedajšiu spoločnosť a rovnako aj na aktuálne udalosti, ako sú ekonomická a energetická kríza, nedávna pandémia či vojna na Ukrajine a Blízkom východe. Inscenátori si všímajú tiež problémy akými sú demagógia, hoaxy a individualizácia spoločnosti, ovplyvnená sociálnymi sieťami, ktoré spájajú, ale len virtuálne. Tieto veľmi komplexné impulzy reflektuje režisér a choreograf Ondrej Šoth so spoluautorkou libreta a dramaturgičkou Zuzanou Mistríkovou v baletnej inscenácií Každý deň odvahu, s podtitulom Zvláštna radosť žiť III. Po tretíkrát sa vracajú k téme slobody, manipulácie a totalitných praktík. Aktualizujú tému postoja spoločnosti k svojej minulosti a (ne)schopnosti sa z nej poučiť a pridávajú reflexie aktuálnych udalostí, ktoré ovplyvňujú dnešnú spoločnosť ako ekonomická kríza, pandémia či vojny. Tvorcovia dokázali vycítiť výrazné zlomy v spoločnosti, ktoré redefinujú jej povahu a dokázali na to umelecky reagovať. Tentokrát sa do tvorivého procesu po hudobnej stránke nezapojil žiadny hudobný skladateľ, ale Ondrej Šoth aj v úlohe hudobného dramaturga vybral do inscenácie mnohé hity populárnej hudby a v prepojení s orchestrálnymi pasážami (využitie prelúdia a fugy J. S. Bacha) vytvoril svet, náš svet, ktorý od rána do večera sprevádzajú z rádia a mobilných aplikácií rôzne hudobné žánre.

Zuzana Mistríková spolupracovala s režisérom a choreografom Ondrejom Šothom v Národnom divadle Košice (predtým Štátne divadlo Košice) už po niekoľkýkrát. Stretli sa dvaja tvorcovia, ktorých nadchýnajú spoločensky aktuálne, ale aj historické témy. Tituly ich spoločných diel sa inšpirovali osudmi významných osobností ako napríklad Sándor Márai (2013), M. R. Štefánik (2009 a 2019), Denník Anny Frankovej (2017), Milada Horáková (2020) či Nureyev (2021). Svedčia o tom, že sa púšťali do tém mnohokrát nezvyčajných pre balet. Historická látka výraznej osobnosti sa tak stala nielen výpoveďou o dobe, v ktorej žila, ale predovšetkým má silné presahy do našej súčasnosti. Často išlo o náročné koncepty, v ktorých musel choreograf Ondrej Šoth vyabstrahovať jasnú a silnú linku, aby ju bolo možné pohybovo stvárniť. K spektakulárnemu estetickému zobrazeniu tanca, energickej pohybovej zložke, Mistríková vždy pridáva premyslenú dramaturgickú štruktúru, ktorou pohyb motivuje, otrocky nevysvetľuje, ale práve naopak, dáva mu filozofickú hĺbku.

Po rokoch sa obaja tvorcovia stretli znovu, aby modifikovali svoj pohľad na tému slobody a totality a ponúkli aktuálne podobenstvo. Inscenácia Každý deň odvahu podáva súčasný pohľad na javy, ktoré nás nespájajú, ale rozdeľujú. Osobná sloboda človeka môže ľudí spájať, ale aj rozdeľovať, vzhľadom na rôzne interpretácie obsahu pojmu a hraníc jej rešpektovania. Koncept nového spracovania témy je založený na spolupráci či konfrontácii troch elementov viery, nádeje a lásky, ktoré sú znázorňované tromi tanečníkmi a v závere aj tromi tanečnicami. Celé dianie aj dav tanečníkov a tanečníc aktívne ovplyvňujú traja Manipulátori.

Autori libreta (Zuzana Mistríková, Ondrej Šoth) vytvorili štruktúru inscenácie, ktorá reflektuje povrchné pohľady na seba navzájom, predovšetkým tie, čo z nás robia ľahko ovládateľnú a manipulovateľnú masu. Takto sa chytajú šance diktátori, ktorí  potom svojím konaním a prejavmi rozdeľujú spoločnosť a robia ju submisívnou a tvárnou.

Na začiatku sa trojica Manipulátorov (Františka Vargová/Liudmyla Vasylyeva Kolimečkov, Igor Pashko/Andrii Sukhanov, Mariano Covone/Sergii Iegorov) voľne pohybuje v hľadisku a na javisku a robia si telefónmi momentky. Sprevádzajú nás rôznymi obdobiami, podľa nich  menia uniformy, a stávajú sa hlavnými strojcami režimov, ovládajúcich ľudstvo. Akcia sa začína pred samotným začiatkom predstavenia. Diváci a diváčky mohli stretnúť  tanečníkov s telefónmi už vo foyeri či priamo v sále a mohli si s nimi urobiť selfie.

Jeden z trojice Manipulátorov dá pokyn na začiatok predstavenia, ďalší dvaja toto gesto preberú a ako režiséri otvoria predstavenie. V hľadisku sa objavia tri statné postavy tanečníkov Viera, Nádej a Láska (Šimon Stariňák /Dalibor Fabián, Gennaro Sorbino/Ervín Szelepcsényi, Martin Bányai/Tomasz Siedlecki), do pol pása obnažení a v dlhých bielych sukniach, v rozostupoch stoja na mieste a spolu s divákmi sledujú akciu. Sú ako mytologické bytosti, ktoré na rozdiel od akčných a energických Manipulátorov akciu skôr pozorujú a nechávajú jej voľný priebeh. Na oboch stranách sály počas piesne Philla Collinsa In the Air Tonight schádzajú so svietiacimi mobilmi v rukách a vytvoria efektnú koncertnú atmosféru, ktorá prerastá do show. Libreto baletu, členené do niekoľkých častí, veľmi  detailným mechanizmom zmien vytvára formálnejší, a preto ľahšie čitateľný rámec aj pre širšie obecenstvo. Z bezstarostnej slobody, presnejšie jednej z verzií slobody, sa dav postupne, i vlastným pričinením a ignoranciou, dostáva do období dvoch totalít – nacistickej i komunistickej, aby potom rezignovaný a frustrovaný začal dúfať aj v niečo duchovné a presahujúce, stvárnené symbolmi Viery, Nádeje a Lásky.  Tie dokážu v človeku živiť pocit ľudskosti, ktorá v nás, po rôznych bolestných udalostiach, predsa len zostala.

Choreografia pozostáva z rôznorodých pohybových a tanečných elementov, ktoré sa na javisku striedajú podľa koncepčného určenia. Efektná show sa mení do uniformného pohybu či štylizovaných pochodov, symbolizujúcich obdobie totality, až s príchodom postáv Viery, Nádeje, Lásky prerastie do abstraktnejšieho finále. Šoth vie umne a účinne pracovať s davom, vytvoriť organickú masu, v ktorej sa však dokážu prejaviť aj individuality tanečníkov. Početný zbor tanečníkov a tanečníc na javisku historickej budovy Národného divadla Košice pôsobil až prehustene, a neumožnil širší priestor na dlhšie sólové party. V dynamických sekvenciách, kde pochodujú za sebou tanečníci odetí v mundúroch s dlhými rukávmi, a nimi sa bičujú, pôsobí svojím zmnožením až mrazivo rituálne.

Prehustený priestor javiska vytvorí silné momenty najmä v skupinových choreografiách, kde sa miešajú fragmenty z rôznych druhov tanca – neoklasického, moderného, disko či ľudového. Rôznorodosť vyjadrená farebnosťou kostýmov postupne z javiska mizne. Tanečníci a tanečnice sa po jednom či po dvojiciach objavujú vo väzenských mundúroch, ktoré im navliekli Manipulátori. Trojica Manipulátorov ovláda dianie na javisku, stávajú sa dozorcami vo väzenskom tábore či v priestore, ktorý prekryjú rozmerné mreže, a za nimi sa dav ľahšie manipuluje. Tanečníci v mundúroch, mnohí s rúškami na tvárach,  pochodujú do kruhu a nad nimi na kovovej konštrukcii sa majetnícky pohybuje trojica Manipulátorov, ktorá sa pohŕdavo díva na dav a pritom kopuluje, z čoho cítiť nadradený cynizmus. Tieto momenty direktívnosti a zmanipulovaného davu sa v inscenácii objavia niekoľkokrát.

Manipulátori explicitne, bez baletných nuáns či náznakov, predstierajú orgie, na povrch vystupuje ich vulgárnosť a opovrhnutie tými, ktorých ovládajú. Striedajú sa viaceré pohľady na diktatúru. Obdobie fašizmu strieda obdobie socializmu, aby sa dav nakoniec pri nadobudnutí slobody rozdelil na dve skupiny a smial sa z neslobody toho druhého.

Mužské postavy Viery, Lásky a Nádeje zostávajú paralyzované a frustrované v strede scény. Postupne ich pohybovo oživujú tri ženské postavy Viera, Nádej, Láska (Tetiana Lubska/ Silvia Borsetti, Vlada Shevchenko/Mizu Kitabatake, Shoko Yamada/Yevheniia Nikitina), ktoré ich ducha nahrádzajú, nie sú len niečím, čo pozoruje dianie, ale aktívne sa zapájajú do „poľudšťovania“ davu. Z mužov pozorovateľov sa stanú ženy hýbateľky, a tak svoje entity spoja do jednej. Stávajú sa novým dychom a pretvárajú dav. Sú dynamickým stvárnením  troch charakterov slobody, troch definícií viery, nádeje a lásky. Vedú k aktivite, k tomu, aby sa dav znovu spojil a aj napriek rozdielom začal znova tvoriť jeden pestrý celok.

Scéna (Juraj Fábry) vytvára hranice – mohutná konštrukcia, pod ktorou sa pohybujú sólisti aj zbor tanečníkov, ohraničuje priestor vrchnou rampou, po nej chodia Manipulátori, pozorujú dav, majú prehľad o jeho správaní. Nad davom visia kostýmy, do ktorých sa tanečníci postupne prezliekajú. Scéna pripomína koncertné konštrukcie, tie priestor opticky zmenšujú,  avšak jednotlivé plány formálne oddeľujú. Tak vznikol priestor, ktorý nebol vhodný na masové scény s pohybovo diferencovanými tanečníkmi. Kostýmy (Andrii Sukhanov) razantne určujú charakter: Vo farebných kostýmoch súčasného strihu v prvej časti, kde dominuje bezbrehá osobná sloboda, majú tanečníci a tanečnice najviac možností kreovať svoje pohybové danosti. V jednofarebných mundúroch v choreografiách z obdobia totalít  sa využívajú najmä naddimenzované rukávy. Manipulátori menia kostýmy z bielych uniforiem na  čierne a červené, a tak farebne navodzujú dané historické obdobie. Pri sólistoch a zbore sa z farebnej súčasnosti dostávame do jednofarebnej minulosti, ktorá sa z celkového diania na javisku javí až príliš aktuálna.

Inscenácia Každý deň odvahu viacerými podobami osobnej stagnácie a utrpenia ukazuje proces, ktorým prechádzame. Reflektuje povrchnosť spoločnosti, ktorá prijíma zvýšenú sebaprezentáciu založenú väčšinou na povrchnom vnímaní seba samého. Týmto jednostranným zameraním dochádza k ignorancii omnoho závažnejších javov a udalostí, ktoré ovplyvňujú svet. Cez displeje mobilov sledujeme seba, známych, aj úplne neznámych ľudí, ale prestávame rozumieť kontextu, ktorý nás reálne obklopuje. A to dáva šancu väčšej ľahostajnosti. Inscenácia Každý deň odvahu reflektuje súčasnú spoločnosť a naznačuje možné príčiny názorového rozdelenia spoločnosti, ktorá sa zmieta v sebaobviňovaní, nevraživosti a zároveň dáva zrozumiteľným jazykom istú možnosť nádeje.

---

[1] ČERTEZNI, Monika. Angažované tanečné divadlo o manipulácii a demagógii. ONLINE. https://zlatakolekcia.theatre.sk/inscenacia/zvlastna-radost-zit/