Lorca uväznený v prítomnosti

Federico García Lorca: Krvavá svadba

Réžia: Ján Luterán

Preklad: Vladimír Oleríny

Dramaturgia: Miriam Kičiňová

Scéna a kostýmy: Alžbeta Kutliaková

Hudba: Martin Husovský

Pohybová spolupráca: Stanislava Vlk Vlčeková

Účinkujú:

Matka: Anna Javorková

Nevesta: Anežka Petrová

Svokra, Slúžka, Suseda, Smrť: Jana Oľhová

Leonardova žena: Zuzana Porubjaková

Leonardo: Martin Šalacha

Ženích: Roman Poláčik

Otec nevesty: František Kovár

Mesiac: Michal Noga (a. h.)

4 Chlapci/Drevorubači: Michal Kinik (a. h.), Martin Klinčúch (posl. VŠMU), Martin Pallay (posl. VŠMU), Tomáš Bognár (posl. VŠMU)

Dievčatá: Michaela Trokanová (a. h.), Anna Magdaléna Hroboňová (posl. VŠMU), Petra Dubayová (posl. VŠMU), Adriána Moravčíková (posl. VŠMU), Barbora Panáková (posl. VŠMU).

Hry španielskeho autora Federica Garcíu Lorcu nie sú slovenskému divákovi neznáme. Hoci je autorom viacerých komédií, na slovenských (aj svetových) javiskách sa udomácnili predovšetkým jeho tragédie. Dom Bernardy Alby či Krvavá svadba sú od ich vzniku až dodnes pravidelnou súčasťou repertoárov divadiel. Lorcove drámy sa vyznačujú typickou poetikou, ktorá spočíva najmä v spôsobe, akým autor kreuje dramatickú zápletku. Postavy  sa ocitajú v hraničných situáciách bez optimálneho riešenia. Hlavnými hrdinkami  sú najmä ženy, ktoré sa snažia vzoprieť systému, ktorý ich utláča. Vzhľadom na neúnosnú situáciu je ich rebélia pochopiteľná, končieva sa spravidla katastrofou. Každé rozhodnutie so sebou prináša následky, ktorým hrdinky a hrdinovia musia čeliť. Pri inscenovaní Lorcových hier sú tvorcovia postavení pred neľahkú úlohu: musia sa vysporiadať s poetickým textom, v ktorom sa však skrývajú univerzálne psychologické pohnútky a rýdzo realistické charaktery postáv. Špecifické miešanie poetickosti a realistickosti sa stalo hlavnou spoločnou črtou Lorcových drám.

Ostatná inscenácia v Slovenskom národnom divadle prináša pohľad na Krvavú svadbu, ako ju na slovenských javiskách dosiaľ nepoznáme. Režisér Ján Luterán dielo vyložil pohybovo-hudobno-výtvarnou štylizáciou, ktorá zosilňuje pocity jednotlivých postáv, a prevyšuje tak interpretáciu samotného príbehu. Dejovosť je potlačená, kauzalita často nejasná, charaktery postáv sú vajatavé, a predsa vďaka prežívaniu a expresívnej interpretácii emócií akosi zvláštne blízke. Tvorcovia sa sústredili na vyjadrenie psychického stavu, v ktorom sa hlavní hrdinovia nachádzajú. Nehľadali primárne príčiny – tie sú verbalizované priamo v texte.  Divadelnými výrazovými prostriedkami sa pokúšali preniesť na divákov pocit skľúčenosti hlavných postáv, a to najmä v situáciách dilemy a dôsledkov rozhodnutia, ktoré sú základným obsahom hry.

Dej drámy je pomerne skratkovitý: Krvavá svadba je trojdejstvová tragédia rozčlenená do siedmich obrazov.  Má formu prózy, ktorú dopĺňajú básnické pasáže a svadobné piesne. Dej sa odohráva v španielskej dedine začiatkom 20. storočia. Hovorí o dvoch rodinách, ktoré  prepája tragédia. Lorca len matne naznačuje, čo sa v dávnej minulosti stalo a čo je príčinou, že sa matka úzkostlivo bojí o svojho najmladšieho syna. V rodinnej vinici totiž násilníci zavraždili jej muža a neskôr aj staršieho syna. Budúca nevesta najmladšieho syna, pochádzajúca z rodiny bez prestížneho mena a s nejasnou minulosťou, sa jej vonkoncom nepozdáva. Na synovo naliehanie predsa len dáva súhlas k svadbe. Radostné očakávanie však prekazí Leonardo – niekdajší dievkin snúbenec, ktorý sa napokon oženil s jej sesternicu. Čím väčšmi sa blíži plánovaná svadba, tým väčšmi je budúcou nevestou posadnutý a túži po tom, aby sa vrátila k nemu. Aj dievčina sa stále častejšie prepadá do hlbín potláčanej vášne niekdajšej lásky, ktorá skončila náhle, bez vysvetlenia. Z posledných síl pred oltárom vysloví svoje „áno“ a vydá sa za snúbenca v nádeji, že práve s ním bude šťastná. Leonardo jej však nedá vydýchnuť, prenasleduje ju (v skutočnosti aj na javisko v doslovne prenesených vidinách), až kým nevesta neujde s ním priamo z vlastnej svadby. Dedina je pohoršená, ženích prisahá pomstu a prenasleduje utečencov do hlbokých lesov. Tam ich nájde v objatí. Súboj je nevyhnutný, katastrofa neodvrátiteľná. Zostáva len matka, ktorá prišla o posledného syna a nevesta, ktorá v jednu noc prišla o svoju minulosť aj budúcnosť. Uväznená v mučivej prítomnosti šalie a stáva sa vlastným prízrakom.

Scénografka Alžbeta Kutliaková zasadila dej inscenácie do bližšie nešpecifikovaného ponurého priestoru javiska s odhalenými štruktúrami, ťahmi, zákulisím a točňou. Na otvorenej scéne sa prostredníctvom drobných prestavieb v náznaku objavoval domov, v ktorom žije matka so synom, príbytok Leonarda a jeho tehotnej manželky, domov nevesty, ulica, kostol, les či priestor, v ktorom sa koná svadobná hostina. Kutliaková vyčlenila aj intímny priestor v podobe kóje z plexiskla, ktorá poskytla milencom-utečencom priestor pre vášnivý, osudový okamih. V tomto separátnom vymedzení sa od zvyšku sveta, Leonardo s nevestou snívajú svoj nerealizovateľný sen a zároveň prijímajú fakt, že ich čaká istá smrť, s ktorou sa musia zmieriť. Tento intímny priestor naruší ženích bažiaci po pomste. Pre trojicu postáv je odrazu kója pritesná. Dramatický konflikt eskaluje nielen výrazovo, ale aj pohybovo (autorkou nevestinej expresívnej choreografie je Stanislava Vlk Vlčeková). V záverečnom obraze sa kója stáva pomyselným priestorom medzi nebom a zemou – zatiaľ čo sokovia si v uzavretom akváriu  priateľsky a celkom slobodne zapália cigaretu a fajčia, po smrti oboch mládencov sa preživšie postavy v otvorenom priestore javiska uzatvárajú do svojho utrpenia.

Nielen scénografia, ale aj hudobná zložka patrí k dominantám tejto inscenácie. Vľavo na proscéniu na vyvýšenom praktikábli sedí Michal Kinik, obklopený je iluzívnou trávou, detskou kolískou, kašírovanými kameňmi, hudobnými nástrojmi a rekvizitami, napríklad dreveným hojdacím koníkom. Kinikovu prítomnosť divák neustále vníma – v reálnom čase predstavenia vytvára hudbu, ruchy a šumy, ktoré raz reagujú na konanie postáv, inokedy ho ilustrujú či dokonca vyvolávajú. Hudba (jej autorom je Martin Husovský) je raz kakofonická, inokedy melodická. Strieda elektronickú mixáž zvukov a ruchov s hrou na tradičné (husle) aj moderné (elektrická basgitara) hudobné nástroje, inokedy pracuje so spevom (melodicky vychádzajúc z ľudovej piesne), ktorý  strieda monódiu s polyfóniou. Vzniká tak zaujímavý formálny rámec, ktorým tvorcovia približujú a veľmi expresívne prenášajú poetickosť Lorcovej drámy na diváka. Celá inscenácia by sa totiž dala považovať za hudobno-dramatickú kompozíciu, v ktorej zásadnú úlohu zohráva rytmus. Tvorcovia ho v kľúčových dramatických momentoch vychyľujú zo zaužívaného metra a tempa, čím diváka intuitívne vyrušujú a znervózňujú.  Stále sa stupňujúce vychýlenie rytmu smeruje k tomu, že dramatická situácia nutne musí – podobne ako rytmické metrum – úplne skolabovať. To sa udeje v scéne svadby. Nevesta sa pripravuje na svoj veľký deň. Znejú harmonické spevy družičiek, slúžka zdobí mladuchinu hlavu kvetmi pomarančovníka. Avšak je tu zreteľná a intenzívna nervozita.. Nevesta všade navôkol vidí svojho niekdajšieho milenca a snúbenca – Leonarda (tvorcovia ho privádzajú na javisko ako obraz v zrkadle, vníma ho však len divák a nevesta).  Napätie sa stupňuje až do momentu sobáša, keď Leonardo skutočne prichádza priamo do nevestinho domu. Neprosí, nepresviedča ani neodhovára mladuchu od svadby. Len jej pripomína vášeň, ktorú pred rokmi zažili. Svadba sa napokon koná – avšak nevesta je rozorvaná medzi dvoma milencami. Všetko vyvrcholí v jej pohybovo-expresívnom výstupe plnom bolesti, neistoty, túžby, vášne aj strachu. Napokon sa rozhodne pre útek s milencom. Po hluku a chaose, ktorý nahradil počiatočnú harmóniu, spevy a tance, nastáva hrobové ticho v kóji. Pomocou mikrofónov sa vzápätí snímajú aj tie najmenšie šumy, ktoré to ticho narušia – vzdychy, kroky, dychčanie, smiech a pod. Leonardo dosiahol, čo chcel. Odniesol si nevestu na svojom koni, ďaleko do lesa. Ich útek sprevádzajú len Luna a Smrť ako verné družky, ktoré poznajú budúcnosť nešťastných milencov.

Ján Luterán inscenáciu pomyselne rozdelil na dve časti – prvá je poetickou baladou, ktorá vrcholí nešťastnou svadbou a útekom milencov. V tejto časti režisér vedie hercov k psychologicko-realistickému stvárneniu postáv, snaží sa pointovať motivácie ich konania a prostredníctvom náznakových kulís a rekvizít reprezentuje konkrétne prostredie, v ktorom sa dej práve odohráva. Druhá polovica sa nesie v duchu celkom inej poetiky. Je štylizovaná, kakofonická, reprodukovaná s pomocou mikrofónov. Herci sú vedení k stvárneniu charakterov s psychologickým odstupom, k pohybovej expresivite, antiiluzívnosti bez akéhokoľvek náznaku realizmu. Kostým, pohyb, gestika aj mimika na seba preberajú funkciu výtvarného (resp. vizuálneho) symbolu, pričom sa stávajú zároveň atmosférotvornými činiteľmi. Atmosféra a jej prenos na diváka zohráva u Luterána kľúčovú úlohu pri napĺňaní ideovej koncepcie. Preto všetky výrazové prostriedky v inscenácii  smerujú k silnej pocitovosti. Aj keď tvorcovia nezdôvodňujú motivácie konania postáv, tak predsa aj diváci spolu s postavami hry môžu prežívať úzkosť, radosť, žiaľ, zmätenosť, znechutenie, radosť či vášeň.

Luteránov režijný zámer, akokoľvek by mohol byť formálne zaujímavý, naráža na limity  predlohy. Lorcova hra je výsostne psychologická, epická až naratívna. Charaktery postáv v najnovšej bratislavskej inscenácii ostali kdesi na polceste medzi typom a charakterom, pričom bližšie majú skôr k typom. Takže ani herecky neboli bližšie špecifikované. Matka v podaní Anny Javorkovej bola patetickou ženou, čo sa úzkostlivo bojí o syna, vzdáva sa života ešte pred jeho koncom a každú vetu vyslovuje tak dôrazne, akoby to bolo výstražné božie proroctvo o tomto svete. V kontrapozícii stála Jana Oľhová, ktorá stvárnila niekoľko charakterovo odlišných úloh. Ako klebetná Svokra, Slúžka aj Suseda bola zdrojom komiky – občas intelektuálnej, inokedy hrubozrnnej či absurdnej. V druhej polovici inscenácie však celkom odlišnými výrazovými prostriedkami stvárnila Smrť. V Luteránovej réžii nadobudla charakter akejsi narcistickej umelkyne, ktorá kosí svoje obete súčasne s potešením aj zármutkom, rutinérsky a predsa zakaždým inak. Jej spoločníkom bol Michal Noga v úlohe Luny. Túto poetickú postavu tvorcovia absolútne odpatetizovali a urobili z nej akéhosi „malého šéfa“, ktorému slúžia traja chlapci – drevorubači (Michal Kinik, Martin Klinčúch, Tomáš Bognár). Celý veršovaný výstup sa končí orgiastickým bozkávaním sa všetkých mužov navzájom, ktoré preruší až príchod skutočného „šéfa“ – Smrti.  Tento výjav pôsobí nezrozumiteľne, navyše, sprevádza ho hlasová modulácia prehovorov postáv, s kakofonickou štylizáciou. Je v protiklade k Lorcovmu textu, lebo sa z neho vytráca pointa. Výsledkom je forma, ktorá nadobro prebrala moc nad obsahom, utlačila ho do úzadia a odprezentovala samu seba v nezrozumiteľnej podobe. Napätie, ktoré sa inscenátorom horko-ťažko darilo budovať v prvej polovici inscenácie, sa v druhej časti náhle vytratilo. Za obeť padli zrozumiteľnosť textu, samotný príbeh aj charaktery postáv, ktoré sa stali nečitateľnými. Nevesta je akousi tvrdou, neženskou, rozorvanou a predsa sebaistou figúrkou. Avšak hlbšia psychológia  postavy zostala skrytá, hoci pre pochopenie deja je kľúčová. V podaní Anežky Petrovej ostáva zastrená aj monotónnosťou hereckého výrazu bez zreteľného vývoja. Petrová disponuje krásnym zamatovým altovým hlasom,  používa ho však jednofarebne, repliky nevesty z jej úst znejú akosi umelo, bez emócie, hoci herečka v iných inscenáciách už presvedčila, že je tvárnou protagonistkou. I keď mužská dvojica Martin Šalacha (Leonardo) a Roman Poláčik (Ženích) bola kontrastná tak, ako to predpokladá Lorcova hra, pri hrubozrnnosti až násilnosti v Šalachovom správaní, pri drsne temperamentnom prejave a potláčanej agresivite nedávalo celkom zmysel, prečo by ho nevesta mala uprednostniť pred zaľúbeným ženíchom, ktorý má jasnú vidinu budúcnosti so svojou manželkou. Natíska sa otázka: má azda nevesta podľa Luterána štokholmský syndróm alebo inú psychiatrickú diagnózu? Alebo prečo sa ženie do rúk muža, ktorý nielenžeje dávno ženatý, ale je zároveň agresívny, opustil tehotnú manželku (Zuzana Porubjaková) a kruto sa správa k vlastnej rodine? Na túto otázku Luteránova réžia nedáva odpoveď.

Za najväčší dlh inscenátorov voči Lorcovmu textu však považujem nečitateľnosť inscenácie. Dej, vzťahy a charaktery v Luteránovej koncepcii natoľko ustúpili do pozadia, že sa celá inscenácia stala tekutou, nejasnou suitou, povyšujúcou formu nad obsah diela, v ktorom má byť určujúcim práve príbeh. Krvavá svadba zrejme nebude patriť k najlepším inscenáciám sezóny 2024/2025, hoci originálny režijný zámer jej uprieť nemožno. Škoda, že tvorcovia väčšmi nerešpektovali charakter predlohy. Podarilo sa im však vysunúť do popredia jednu dôležitú myšlienku Lorcovho diela: Stratiť minulosť aj budúcnosť znamená ostať uväznený v mučivej prítomnosti.

Napísanie tejto recenzie podporil: