Konfrontácie s vlastnou ženskosťou

Divadlo z Pasáže, Banská Bystrica
Réžia: Katarína Mrázková
Dramaturgia: Eva Ogurčáková
Scéna a kostýmy: Eva Klinčoková, Mirka Zelníková
Odborná spolupráca: Michaela Podolinská
Účinkujú: Ľubica Berthová, Miriam Kujanová, Lýdia Rybárová, Dana Snopková, Ľubica Tureková
Premiéra: 19.04. 2007, v Dome kultúry ŽSR, Zvolen
Banskobystrickému Divadlu z Pasáže právom patrí označenie jedinečného divadelného súboru. Toto divadlo sa od ostatných neodlišuje iba svojou poetikou a hereckým súborom, ale najmä tvorivým procesom, cieľom ktorého má byť sprostredkovať empatický dialóg medzi svetom hercov a okolitým svetom „normálnej“ spoločnosti. Svojou tvorbou a činnosťou Divadlo z Pasáže zapadá do koncepcie – sociálneho divadla. Pracuje s nehercami a jeho základným cieľom je dosiahnuť proces integrácie účinkujúcich a tolerancie, či rešpektovanie väčšinovej spoločnosti. Proces naštudovania novej inscenácie je tematicky integrovaný do vzdelávacieho procesu. Na rovnakom princípe funguje napríklad divadlo Fleischerei vo Viedni, ktoré sa orientuje na utečencov z rozvojových krajín s diktátorským režimom v Rakúsku, ale aj nitrianska Effeta so sluchovo postihnutými hercami. Divadlo z Pasáže sa postupne vypracovalo ako pevná a stála súčasť slovenskej divadelnej siete a úspešne sa mu darí rúcať mnohé spoločenské predsudky, ktoré sme zdedili z nedávnej minulosti. Počas svojej existencie tento súbor uviedol 13 divadelných produkcií a v réžii Jána Štrbáka tiež natočili celovečerný film Z denníka jedného vagóna.
Dobrým znamením pre toto integračné divadlo rozhodne je aj fakt, že jeho personálne rady sa rozširujú o mladých absolventov divadelných, alebo humanitných odborov. Režisérka inscenácie Femme Fatale, Katarína Mrázková ukončila štúdium dramaturgie na bratislavskej VŠMU len nedávno. Svojou inscenáciou v Divadle z Pasáže potvrdila, že nielenže pochopila základný zmysel integračného divadla, ale navyše dokázala týchto hercov priviesť k autentickému odhaleniu vlastnej intimity. Inscenácie v podobných divadlách často upadajú do klišé pátosu a hereckí interpreti sú pred divákov postavení v pozícii ľutovaných a práve tomuto javu sa režisérka úspešne vyhla. Jednotlivé situácie sa nebála priniesť až do komických, chvíľami až jemne groteskných kreácií. Humor v inscenácii v podstate vzišiel od samotných herečiek, ktoré vtipnými momentami, akoby publiku dávali zreteľne najavo, že nepotrebujú byť nikým ľutované, ale potrebujú žiť bežný život s jeho všetkými peripetiami. Dokázali spontánne reagovať a rozpoznať vhodný moment predstavenia pre humornú príležitosť. Inscenácia Femme Fatale je autorský projekt o ženstve a ženách, resp. o rodových konfrontáciách piatich herečiek Divadla z Pasáže. „Kto je osudová žena? Modelka? Herečka? Milenka? Manželka? Matka? … V každej z nich je kúsok z nej a z nej je niečo v každej z nás. Kúsky z jej neuchopiteľnosti, výnimočnosti, záhadnosti a slobody. A humoru? Môže sa Femme Fatale smiať?,“ – tieto otázky si divadelníci vytýčili na úvod tvorivého procesu a spolu s piatimi herečkami Divadla z Pasáže sa snažili nájsť na ne odpovede. Napriek tomu, že ich handicap im komplikuje cestu k naplneniu svojho emočného života podľa vlastných predstáv, tak ich pocity a túžby sú podobné, ako u ich nehandicapovaných rovesníčok. Rovnako túžia a hľadajú ideálneho muža a rovnako túžia milovať a byť milované a rovnako v nich ožívajú materinské city a pudy.
Tvorcovia inscenácie v programovom sprievodcovi uvádzajú, že jednotlivé postavy si herečky vytvorili samy na základe osobných rozhovorov, ich interpretky sa rozhodli, čo všetko sú ochotné zverejniť so svojho vnútorného sveta. Aj preto sa v predstaveniach vytvoril priestor pre hereckú improvizáciu, čo je záruka zachovania autenticity ich výpovedí. Všetky postavy, ako aj herečky spájajú okolnosti: všetky sa stretli v jeden čas, na jednom mieste a v rovnakom postavení. Za prekvapivými, pozoruhodnými hereckými výkonmi zaiste stojí dlhodobá nielen divadelná, ale aj pedagogická práca vďaka ktorej, sa členky hereckého ansámblu Divadla z Pasáže dokázali duševne otvoriť a predviesť svoju osobnú, intímnu výpoveď. Katarína Mrázková si zrejme získala ich dôveru, pretože na rozdiel od minulých produkcií tohto divadla, herečky nepôsobili nejako sošne, umelo „nacvičené“. Naopak, režisérka ich dokázala priviesť k prirodzenému, miestami až civilnému prejavu, spontánne reagovali na reakcie publika a osvojili si aj javiskový priestor.
Dôležitým významovým prvkom inscenácie je kontrast. Na scéne visí veľký portrét Marilyn Monroe – spoločnosťou považovaný ako typický symbol ženskej krásy a osudovej ženy. Pod týmto gýčovitým symbolom sa odohráva duchovné obnažovanie piatich žien, ktorým poukazujú na vlastný, originálny variant Femme Fatale. Príbehy piatich žien pod portrétom božskej Marylin sa tak dostávajú do protikladu s bulvárnym, povrchným vnímaním ideálu krásy a ženskosti. Na rozdiel od väčšinovej spoločnosti, považujúcej napr. Marilyn za vrcholnú predstavu sexuálneho a estetického blaha, herečky aj vďaka svojej inakosti hľadajú tento ideál humánnejšie, úprimnejšie a z toho rezultujú aj ich nároky na fyzickú krásu. So scénickej výpravy sa dá ľahko pochopiť, že finančný rozpočet na realizáciu inscenácie bol viac ako skromný. Scénografke Eve Klinčokovej stačila iba záclona, na ktorú umiestnila Warholov portrét Marilyn a počas jednotlivých obrazov významotvornosť dotvárala scénickým svietením. Jej minimalistická scénografia veľmi vhodne zapadla do režijnej koncepcie a navyše stále prítomná Marilyn podnecuje publikum k rozličným kreatívnym interpretáciám.
Po stručnej rekapitulácii predchádzajúcich projektov Divadla z Pasáže je inscenácia Femme Fatale dôkazom, že toto jedinečné divadlo sa neustále rozvíja a ambiciózne smeruje k zaujímavým javiskovým kompozíciám, aj z hľadiska umelecko – interpretačného diela. Zaiste vždy bude hlavným cieľom vedenia tohto súboru dosiahnuť pokroky najmä v oblasti Arteterapie a už teraz sa javí, že tieto aktivity prinášajú prvé výsledky. Pozitívnou indíciou rozhodne je aj Femme Fatale. Naštudovať inscenáciu tematicky veľmi zradnú, s hercami, ktorí vyžadujú zvláštny, náročnejší spôsob práce úzko súvisí s dlhodobejším procesom Arteterapie. A pokiaľ sa dostavili pozitíva v tejto oblasti nevidím dôvod, prečo by v budúcnosti nemohlo Divadlo z Pasáže realizovať aj produkcie s výraznejšími umeleckými ambíciami. Aj keď predstavenia tohto divadla väčšinou navštevuje najmä užší okruh jeho priaznivcov (v súčasnosti je aj veľmi ťažké predstaviť si, že by si bežný slovenský divák kúpil lístok na tento druh divadla), môžeme celkom reálne predpokladať, že tento okruh sa bude iba zväčšovať.

Walter Nagy

Walter Nagy absolvoval štúdium divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. V priebehu štúdia absolvoval študentské stáže na Katedre divadelnej vedy Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe a ELTE v Budapešti. V roku 2010 začal interné doktorské štúdium na Katedre teórie a kritiky DAMU v Prahe, kde pracuje na téme Inscenácie Jozefa Bednárika v 70. a 80 rokoch v kontexte česko-slovenskej divadelnej kultúry. Spolupracuje s divadelnými periodikami kød (SK) a Dialog (PL). Orientuje sa predovšetkým na divadelnú kultúru v krajinách V4. Zaoberá sa metódou „oral history“ a jej využitím v teatrológii. Pravidelne spolupracuje s Inštitútom dokumentárneho filmu v Prahe.