(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Klenot dánskej baletnej tradície opäť na scéne SND

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Klenot dánskej baletnej tradície opäť na scéne SND
Divadlo
InscenáciaHerman Severin Løvenskjold: Sylfida
Premiéra28. septembra 2012
Divadelná sezóna

Libreto: Adolphe Nourrit
Choreografia: August Bournonville
Naštudovanie: Niels Kehlet
Dirigent: Martin Leginus
Scénický výtvarník: Josef Jelínek
Kostýmový výtvarník: Josef Jelínek
Účinkujúci:
Sylfida: Barbora Kubátová, Kristína Luptáková, Viola Mariner, Cosmina Maria Sobota Zaharia
James: Adrian Ducin, Oliver Jahelka, Orazio Di Bella
Effie:Veronika Hollá, Kristína Luptáková, Viola Mariner
Gurn:Adrian Ducin, Oliver Jahelka, Andrej Kremz
Anna, matka Jamesa: Elena Chetvernya, Mária Kupcová a.h., Viktória Šimončíková, Kvetoslava Štefeková a.h.
Madge, čarodejníčka: Viktória Árvová, Kvetoslava Štefeková a.h.
Obnovená premiéra: 28., 29. 9. 2012, tretie obsadenie: 6. 10. 2012 Historická budova SND
Balet Sylfida (La Sylphide) na hudbu Jeana-Madeleina Schneitzhoffera schoreografoval podľa libreta Adolpha Nourrita Philippo Taglioni. Na svetovej premiére v roku 1832 sa na scéne parížskej Opery v titulnej úlohe zaskvela jeho dcéra Marie. Nebol to iba jej osobný triumf, ale aj víťazstvo romantizmu na baletnej scéne. Marie Taglioni svojím účesom s kvetinovým venčekom, bielou mušelínovou ľahkou sukňou, úzkym živôtikom s krídelkami motýľa (podľa návrhu Eugena Louisa Lamiho) sa stala etalónom romantickej baleríny.
Tento balet sa stal míľnikom v dejinách baletu. Samoúčelnej exhibícii na špičkách dala Taglioni zmysel a umeleckú hodnotu. Technika sur les pointes sa stala poetickým výrazovým prostriedkom pre zobrazenie ideálnej, nadprirodzenej ženskej bytosti, nezávislej na zemskej príťažlivosti. Po tomto balete nasledovala na scéne celá plejáda rozprávkových, fantastických postáv, villis, nereíd, dryád či začarovaných labutí. Predstavitelia reálneho života sa choreograficky stvárňovali tzv. charakterovými tancami –  štylizovanými ľudovými tancami, v prípade Sylfidy škótskymi.
Vplyv Sylfidy na vývoj baletného umenia siaha až do našich čias. Veľký reformátor baletu začiatku XX. storočia Michail Fokin vzdal hold taglionovskej romantike vo svojich Les Sylfides (1908), ktoré sa uvádzajú aj pod názvom Chopiniana. Fokin poznal petrohradskú verziu Sylfidy z roku 1892, ktorú naštudoval Márius Petipa. Za sovietskej éry neustále experimentujúci Leonid Jakobson vytvoril choreografickú miniatúru Vzlet Taglioni na hudbu W. A. Mozarta, ktorú uviedli aj počas zájazdu jeho skupiny v Bratislave. Tanečné číslo Škót a víla v roztopašnej jednoaktovke Davida Lichina Ples kadetov na hudbu Johanna Straussa ml. je reminiscenciou na umenie Marie Taglioni, ktoré si bratislavské obecenstvo pamätá v choreografickej verzii Jozefa Zajka.
V XX. storočí sa pôvodnú parížsku Sylfidu snažili vzkriesiť Victor Gsovsky v roku 1946 pre Ballet des Champs-Élysées a v tom istom roku v Brémach aj Richard Adama. Najviac sa ujala rekonštrukcia Pierra Lacotta pre parížsku Operu (1972), ktorú v roku 1988 naštudoval aj pre balet pražského Národného divadla.
Dánsku Sylfidu nebolo treba rekonštruovať, lebo bola nepretržite na hracom pláne kodaňskej Kráľovskej opery. Vytvoril ju na základe znalosti Taglioniho pôvodiny s novou hudbou H. S. Løvenskjolda zakladateľ dánskej národnej školy August Bournonville. Na premiére v roku 1836 úlohu Sylfidy zveril svojej najtalentovanejšej žiačke Lucile Grahn, po boku ktorej sám stvárnil úlohu Jamesa. Táto choreografia na domáckej scéne prežívala so skromnosťou Popolušky, až kým ju v päťdesiatych rokoch minulého storočia objavil medzinárodný baletný svet.
V časoch, keď sa na Západ dalo cestovať iba s výjazdnou doložkou, valutovým prídelom a ani video sme nepoznali, s bournonvillovskou tradíciou sa našinec mohol stretnúť iba v Budapešti, kde pre súbor Opery dánsku Sylfidu v roku 1973 naštudoval Hans Brenaa podľa obnovenia Flemminga Flindta.
V roku 1988 sa so svojimi poznatkami o bournonvillovskej technike s členstvom Baletu SND podelili pražskí manželia Slavický. Úvodnú lekciu k tomuto semináru mala vtedajšia dramaturgička Baletu SND Alica Pastorová.
Súbor kodanského Kráľovského Baletu pod umeleckým vedením Petra Schaufussa sme na scéne historickej budovy SND mohli privítať v roku 1994 pri príležitosti návštevy Jej Veličenstva Margaréty II., ktorá je všestranne umelecky nadaná, okrem iného sa venuje aj divadelnému kostymérstvu.[1]
Príbeh Sylfidy je o zemskej a nikdy nenaplniteľnej nebeskej láske, o protiklade medzi skutočnosťou a túžbami, čo zvyčajne vyústi do tragédie. Sylfida je v podstate femme fatale, ktorá svojou zvodnou príťažlivosťou učarila Jamesovi. Tým, že sa zaplietla do vzťahov smrteľníkov, objekt svojej lásky priviedla do záhuby, zároveň sa však pre svoju naivitu sama stala obeťou pomsty. Divák vníma Sylfidu očami Jamesa, ako nežnú, hravú, nevinnú vílu. Balet SND túto rolu naštudoval v troch obsadeniach.
Prvý večer sme videli Cosminu Mariu Sobotu Zahariu, ktorá sa na radosť milovníkov baletu po materskej dovolenke opäť predstavila v titulnej úlohe. Jej pekné predlžené línie arabesiek a pevný aplomb umocňuje jej lyrický výraz.
Druhý večer sa ako Sylfida predstavila Barbara Kubátová, balerína filigránskej postavy. Filigránskosť charakterizuje aj jej vypracovanú vzdušnú techniku, ktorá harmonicky splýva s jemnocitným výrazom. Po náročných úlohách ako Giselle či Aurora, aj tentokrát potvrdila, že vedenie baletu aj v budúcnosti s ňou môže rátať v hlavných rolách.
Hlavnou predstaviteľkou tretieho obsadenia bola Viola Mariner, ktorá na rozdiel od skúsenejších kolegýň je v primabalerínskej úlohe debutantkou.
Je chvályhodné, že vedenie súboru dáva možnosť viacerým sólistkám uviesť sa v náročnej úlohe Sylfidy. Divadelná prevádzka je však taká, že nie je schopná zabezpečiť pre všetky tri obsadenia rovnaký počet skúšok. Našťastie táto nevýhoda nebola badateľná na výkone Violy Mariner.
Ani jedna z protagonistiek nepodľahla prehnanej sentimentálnosti, za čo treba zrejme ďakovať majstrovi Kehletovi.
Sylfidin protipól Effie má prevažne mimickú úlohu. Ako sedliačka netancuje na špičkách, tie sú v tomto balete výsadou iba sylfíd, čo svedčí o dramaturgickej dôslednosti Bournonvilla. Tejto úlohy sa úspešne zhostili Veronika Hollá, Kristína Luptáková a Viola Mariner.
Celý dej riadi pomstychtivá, urazená čarodejnica Madge. V niektorých súboroch túto rolu stvárňujú muži, ako to bolo aj v budapeštianskom naštudovaní v roku 1973, keď v tejto úlohe zažiaril aj bratislavskému obecenstvu známy, charizmatický Viktor Fülöp. U nás sa ako Madge predstavili Kvetoslava Štefeková (ktorá túto rolu stvárnila už v roku 2005) a Viktória Árvová. Kým u Štefekovej viac dominuje démoničnosť, Árvová inklinuje skôr k rozprávkovej ježibabe, pričom ani jednej nechýba patričná sugestivita nevyhnutná pre presvedčivé stvárnenie tejto zápornej postavy.
Hlavní protagonisti sa od premiéry pred siedmimi rokmi úplne vymenili. Nerád by som porovnával vtedajších účinkujúcich s terajšími, avšak nemôžem sa tomu vyhnúť v prípade postavy Jamesa.
Vtedy sme mali možnosť vidieť troch urastených sólistov (Jozefa Dolinského ml., Romana Novického a hosťujúceho Borisa Nebylu), ktorí postavili vysokú latku v stvárnení tejto postavy. Je isté, že centimetre nie sú jediným rozhodujúcim kritériom pri obsadzovaní, ale niekedy až veľmi zavážia. Adrian Ducin podal v prvom obsadení podľa očakávania po technickej stránke viac ako korektný výkon, ale jeho výraz neprešiel cez „rampu”. Uškodilo mu aj to, že sa výškou nehodil k svojej partnerke. James a Sylfida tancujú skôr popri sebe ako spoločne. Ich duety nie sú pas de deux v takom zmysle, ako poznáme z neskorších romantických baletov, neobsahujú vysoké zdvíhačky baleríny a iné prvky klasickej duetnej techniky. Napriek tomu pre vytvorenie ilúzie skutočného romantického hrdinu zaváži aj Jamesova výška. Návštevník opery môže zavrieť oči, ak prvý milovník – tenor – po vizuálnej stránke nepôsobí najideálnejšie, i tak mu zostáva zážitok z vokálneho výkonu. Ale čo má robiť divák baletného predstavenia? Jamesovi nižšej postavy by do určitej miery pomohlo skrátenie škótskej sukne, čo by ho vizuálne predĺžilo. Apropo kostým: je nepochopiteľné, že pre nové naštudovanie nezmenili tmavomodrú farbu Jamesových podkolienok, ktoré úplne splývajú s pozadím a znemožňujú vyniknúť batírkam vo variáciách.
A práve technickou bravúrou bystrých nôh ohúril obecenstvo mladý Orazio di Bella. Uchvátil pregnantnou dynamikou vo variáciách v oboch dejstvách. Pantomimické časti, ktoré posúvajú dej, sú u Bournonvilla presne nachoreografované, vylučujú akúkoľvek improvizáciu. Predviesť tieto konvenčné gestá starej baletnej pantomímy tak, aby boli pre dnešného diváka zmysluplné, je u neskúseného sólistu zatiaľ problémom. Je iba na citlivej práci skúšajúcich baletných majstrov, aby di Bella dozrel aj po hereckej stránke.
Spomedzi sólistov majstrovsky ovláda archaickú posunkovú reč Andrej Kremz, ktorý v úlohe Gurna potvrdil aj svoje technické kvality v krátkometrážnej variácii prvého dejstva. Kremz je jediný, ktorý hral túto úlohu už v predošlom naštudovaní. (Je škoda, že nebol avansovaný do úlohy Jamesa). Popri Kremzovi sa v tejto úlohe úspešne predstavil aj Oliver Jahelka.
V treťom obsadení Jahelka svojím fyzickým zjavom vytvoril ilúziu skutočného romantického hrdinu. Jeho James pôsobil veľmi prirodzene aj v pantomimických častiach, pričom rozvinul širokú škálu citov od melancholickej zádumčivosti cez náruživosť, až po bezmocnú zúfalosť. Podarilo sa mu to napriek tomu, že ako zvyčajne, tretiemu obsadeniu zostáva najmenej času na skúšanie.
Centimetre neblaho zavážili nielen u Jamesa, ale aj v zborových tancoch. Pas d’écossaise I. dejstva značne utrpel tým, že v ňom účinkujúci žiaci Tanečného konzervatória E. Jaczovej boli rovnako vysokí ako členovia baletného zboru. Zrejme to zapríčinila turbulencia okolo osoby bývalého šéfa baletu, ktorý zabudol osloviť vedenie konzervatória. Druháčikovia pre časovú tieseň nestihli naštudovať spomínaný tanec a museli za nich zaskočiť starší spolužiaci. Strácala sa aj pointa momentu, keď Madge odmieta veštiť dievčatku, ktoré Gurn plesne aj po zadku, pretože v tomto naštudovaní je rovnako vysoké ako dospelí.
Zbor bieleho dejstva predstavuje Sylfidine družky a nemá iba čisto dekoračnú funkciu. Sylfidy prekážajú Jamesovi na ceste k jeho milej, súcitia pri jej tragickom umieraní a odnášajú jej mŕtve telo. Lesná scéna bournonvillovskej Sylfidy vyžaduje komornejší dámsky zbor, ako II. dejstvo Giselle, Labutieho jazera alebo III, dejstvo Bajadéry nazvané Ríša tieňov. O to je smutnejšie, že naša prvá scéna nedisponuje štrnástimi rovnako vysokými sylfidami, čo značne znižuje jednotnosť pohybu a tým aj umeleckú účinnosť dámskeho corps de ballet.
Løvenskjoldova partitúra je svojho druhu ideálnou baletnou hudbou s emocionálnym nábojom a rytmikou podporujúcou tanečné gesto. Orchester pod taktovkou Martina Leginusa, odhliadnuc od občasných neistôt dychov, znel kompaktne a bol synchrónny s choreografickým textom.
Scénu a kostýmy navrhol Josef Jelínek. Ako to už pri obnoveniach býva zvykom, výtvarné riešenie inscenácie je totožné s riešením prvého uvedenia z roku 2005. Postrehy o kostýmoch som už uviedol.
Vychádzajúc z divadla som z radov návštevníkov začul nejednu poznámku o krátkosti predstavenia, hoci prestávka bola dostatočne dlhá, aby aj bufet mal obrat. Prekvapilo ma, že v našom uponáhľanom svete by diváci zniesli dielo takéhoto tradičného typu aj s dlhšou minutážou. Nebolo by od veci usporiadať anketu v radoch nášho baletného obecenstva, aby vedenie baletu lepšie poznalo štruktúru publika a jeho očakávania a nároky.
Škoda, že sa pri obnovení Sylfidy neuvažovalo o jej doplnení nejakou jednoaktovkou. Zrejme najadekvátnejšie by boli Etudy Carla Czerneho (hudobné aranžmán Knudåge Riisager) v choreografii Haralda Landera, ktoré sa už vyše šesťdesiat rokov úspešne uvádzajú na svetových baletných scénach. Toto bezdejové dielo by mohlo byť kontrapunktom k dramatickému, romantickému baletu. Po baletných večeroch Made in Canada a Made in Slovakia by sme mohli mať aj „Made in Denmark“.
Návštevník získa prvý kontakt s dielom ešte pred zdvihnutím opony prelistovaním bulletinu. Trojjazyčná publikácia, ktorú aj s použitím textu Emila T. Bartka zostavil Kristián Kohút, podáva štandardné informácie o vzniku diela a o jeho terajších inscenátoroch a interpretoch. Titulná strana s fotografiou anonymnej hlavnej predstaviteľky sa nachádza zrejme omylom duplicitne aj na ďalšej strane. Z toho sa nestrieľa. Je však problematickejšie, že obrazový materiál obsahuje sedem grafických listov z devätnásteho storočia bez uvádzania ich majiteľov a poďakovania za umožnenie publikovania.
Majster Niels Kehlet po siedmich rokoch znovu naštudoval Bournonvillov balet pre medzičasom úplne omladený súbor našej prvej scény. Aj teraz nás presvedčil, že je majstrom veľkého formátu, ktorý dôverne pozná všetky tajomstvá tradície baletnej kultúry svojej vlasti. Bournonvillovský klenot zveril do rúk svojich asistentov, Nory Gallovičovej a Igora Holováča, ktorí ho určite budú s láskou opatrovať, aby sa na každej repríze zaskvel v plnej kráse pre potešenie účinkujúcich a milovníkov baletného umenia.
Obnovenie Bournonvillovho diela dáva príležitosť k zamysleniu sa aj nad tým, ako šafárime s našou scénicko-tanečnou tradíciou.
Bratislava je mesto, v ktorom sa svojho času hrávali balety J. G. Noverra, G. Angioliniho, uviedol sa prvý balet s goetheovskou tematikou Utrpenia mladého Werthera (1776), dala svetu Rudolfa von Labana, po ktorom v jeho rodisku dodnes nie je pomenovaná ani jedna ulica… Sotva mohlo byť všetko, čo za vyše 90 rokov existencie Balet SND uviedol, veľdielom, predsa sa však nájdu inscenácie, ktoré by si zaslúžili, aby boli zachované. Nestalo sa tak hlavne preto, lebo každý nový umelecký šéf si doteraz domýšľal, že výlučne jeho nástupom sa začína písať história slovenského baletu a zmietol všetko, čo vytvoril jeho predchodca. Kým Viedeň má svoju Fanny Elssler, Josefa Hassreitera a Grete Wiesenthal, Budapešť si pietne uchováva choreografie Harangozóa a novšie aj Seregiho, po našich osobnostiach ako Achille Viscusi, Jozef Zajko a Karol Tóth nezostalo ani jediné pas. Ak už je nemožné vzkriesiť choreografie týchto majstrov, oživme aspoň diela predstavujúce hudobnú hodnotu. Mám na mysli napr. balety nášho rodáka Johanna Nepomuka Hummela: neváhajme ich uviesť, aby nás nepredbehli Rakúšania a Nemci. Naše malicherné pomery dohnali k smrti Oskara Nedbala. Malo by byť povinnosťou súboru, pre ktorý toľko vykonal, udržovať permanentne na repertoári niektorú z jeho baletných pantomím. Učme sa od Dánov ctiť si svoju tanečnú minulosť, lebo iba z pevných tradícií môže vyvrieť kvalitná choreografická tvorba súčasnosti a budúcnosti.
Miklós Vojtek
[1] Čo sa v bulletine nedočítame: O kultúrnych vzťahoch medzi našou krajinou a Dánskom možno zo starších čias spomenúť, že Bournonvillov otec Antoine Bournonville ako deväťročný vystupoval s Noverrovým viedenským detským baletom v roku 1769 v prešporskom paláci grófa Pálffyho za prítomnosti Márie Terézie. Jeho tanec sa panovníčke natoľko páčil, že ho obdarila zlatou retiazkou.

Z Rimavskej Soboty pochádzajúci sochár István Ferenczy. Ten v rokoch 1818 – 1824 študoval v rímskom ateliéri slávneho dánskeho majstra klasicizmu Bertela Thorvaldsena, ktorý vystupuje aj v balete Oskara Nedbala Andersen. Najväčšia postava dánskej literatúry, Bournonvillov priateľ Hans Christian Andersen v roku 1841 zavítal do nášho mesta, čo dnešným obyvateľom Bratislavy a turistom pripomína jeho nie najvydarenejšia socha na Hviezdoslavovom námestí. Majster rozprávok mal v mladosti aj tanečnícke ambície a bol veľkým obdivovateľom umenia Bournonvillovej žiačky Lucile Grahnovej.
August Bournonville v sezóne 1855/1856 ako baletný majster pôsobil vo viedenskom dvornom divadle. Nevieme, či navštívil Prešporok, avšak po návrate do Kodane uviedol balet v troch dejstvách na hudbu Holgera Simona Paulliho I Karpatherne (Karpaťania).
publikované online 31. 12. 2012

Miklós Vojtek absolvoval Tanečné oddelenie Konzervatória v Bratislave (1968) v triede E. Jaczovej, Leningradské akademické choreografické učilište A. J. Vaganovovej (1970) v triede S. P. Kuznecova, pedagogiku tanca na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1975) u K. Tótha a M. Halászovej. Od roku 1968 člen, v rokoch 1974-1991 sólista Baletu Slovenského národného divadla. V rokoch 1975 - 1977 prijal angažmán do berlínskej Komische Oper, kde pracoval pod umeleckým vedením Toma Schillinga. V rokoch 1997 - 1998 bol dramaturgom Baletu SND. Pôsobí ako pedagóg, venuje sa histórii tanečného umenia na Slovensku.

Uverejnené: 28. septembra 2012Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Miklós Vojtek

Miklós Vojtek absolvoval Tanečné oddelenie Konzervatória v Bratislave (1968) v triede E. Jaczovej, Leningradské akademické choreografické učilište A. J. Vaganovovej (1970) v triede S. P. Kuznecova, pedagogiku tanca na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1975) u K. Tótha a M. Halászovej. Od roku 1968 člen, v rokoch 1974-1991 sólista Baletu Slovenského národného divadla. V rokoch 1975 - 1977 prijal angažmán do berlínskej Komische Oper, kde pracoval pod umeleckým vedením Toma Schillinga. V rokoch 1997 - 1998 bol dramaturgom Baletu SND. Pôsobí ako pedagóg, venuje sa histórii tanečného umenia na Slovensku.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Miklós Vojtek absolvoval Tanečné oddelenie Konzervatória v Bratislave (1968) v triede E. Jaczovej, Leningradské akademické choreografické učilište A. J. Vaganovovej (1970) v triede S. P. Kuznecova, pedagogiku tanca na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1975) u K. Tótha a M. Halászovej. Od roku 1968 člen, v rokoch 1974-1991 sólista Baletu Slovenského národného divadla. V rokoch 1975 - 1977 prijal angažmán do berlínskej Komische Oper, kde pracoval pod umeleckým vedením Toma Schillinga. V rokoch 1997 - 1998 bol dramaturgom Baletu SND. Pôsobí ako pedagóg, venuje sa histórii tanečného umenia na Slovensku.

Go to Top