(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

FRNK, ŽBLNK, ŠPUNK!

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/FRNK, ŽBLNK, ŠPUNK!
Divadlo
InscenáciaKamil Žiška a Miro Dacho: Popletená punčocha
Premiéra17. januára 2010
Divadelná sezóna

Réžia: Kamil Žiška
Dramaturgia: Miro Dacho
Scéna: Miro a Jaro Daubravovci
Hudba: Kamil Mikulčík
Hrajú: Michaela Čilíková, Lenka Prokopová, Michal Rovňák
Premiéra 17. a 18. januára 2010, Divadlo Ludus Bratislava.
Kto by nepoznal príbeh Pipi Dlhej Pančuchy, mladého dievčaťa, ktorej život aktivizuje aj tie najfantastickejšie predstavy detí. Dievčaťa, ktoré žije s opicou – pánom Galánom, a koňom Koňom, na všetko pozná odpoveď a všetko robí po svojom. Pipi si svojím briskným umom pretvára svet podľa svojich detských predstáv, ktoré sú blízke ratolestiam na celom svete. Každé dieťa si tak môže aspoň na chvíľu vyskúšať, aké by bolo žiť v svete takom, aký ho vnímajú ony samy. V svete nepoškvrnenom, zábavnom, plnom hier a smiechu. A dospelí sa môžu zamyslieť, či tento svet vskutku nie je lepší.
Režisér Kamil Žiška tento svetoznámy titul s patričnou dávkou kreativity preniesol na javisko Divadla LUDUS. Jeho práca budovala prevažne na aktivizovaní detskej predstavivosti, a to po všetkých stránkach – ako výtvarnej, tak aj slovnej. Množstvo slovných hračiek a zvratov posúvalo významy slov do sfér krásnej naivity detskej mysle. Realita sa tak prekladala z jazyka dospelákov do reči detskej, ktorá určuje významy tak, aby bol svet čo najčarovnejší.
Po výtvarnej stránke sa inscenácia vyhla popisnosti, napriek tomu boli ale všetky výstupy dostatočne čitateľné, a to aj pre detského diváka. Scéna sa dynamicky pretvárala len s pomocou niekoľkých smetiakov a pár rekvizít. Na začiatku sú smetiaky vystavané v rade a slúžia ako znázornenie domu Pipi, v ktorom každé zákutie skrýva svoje prekvapenia. Smetiaky tak zastupujú jednotlivé miestnosti domu. Sú plné rôznofarebných plastových štupľov, ktoré podobne menia svoje významy. Neskôr sa smetiaky presúvajú a prostredníctvom ich prestavby predstavujú rôznorodé prostredia, v ktorých sa príbeh odohráva.
Scenár do veľkej miery čerpal z existujúcej predlohy, no mnohé situácie vznikli ako spontánny autorský vklad. Nič tu ale násilne nevytŕča, autori scenáru (Miro Dacho a Kamil Žiška) zachovali všetky náležitosti „pipisveta“ a jeho filozofie. Hlavná dejová línia sa odvíja od objavenia slova „špunk“. Tento Pipin objav sa javí deťom priam prevratný, čo ale toto slovo znamená, zostáva záhadou. Špunk sa z ničoho nič objavil v dlani Pipi a vletel jej do ucha. Neposlušné slovo ale tak zaujalo deti, že sa rozpútalo veľké detektívne hľadanie. Do toho sa zapojili aj jej kamaráti zo susedstva, súrodenci Tomi a Annika. Ako je v divadle pre deti zvykom, publikum bolo do hľadania taktiež patrične zapojené, čo malo veľkú odozvu.
Pri dobrodružnom výlete precestujú traja nádejní moreplavci celý svet na lodi. More znázorňuje obrovský bublinkový papier, loď je vystavaná opäť zo smetiakov. Napriek tomu, že objavovanie sveta sa tu odohráva iba v rámci dialógov, nikdy nepoľavuje z dynamiky a pútavosti, no a v neposlednom rade z vtipnosti. Cesta okolo sveta očami Pipi je skutočne zázračná a neuveriteľná.
Nechcenou zastávkou sa stáva neznámy ostrov, na ktorom musia deti prenocovať. V strašidelnej tme a neznámom prostredí sa objavujú preludy rôznych záhadných zvierat, v podobe svetielok znázorňujúcich ich desivé oči. V „pipisvete“ ale všetko končí dobre, aj stretnutie s neznámymi domorodcami. Hoci sa Pipi dostáva do zajatia, nakoniec je „korunovaná“ princeznou. No ako korunovačný klenot jej na hlave pristanú ryšavé vrkoče stočené dohora. Veď kto by nevedel, že je dcérou kráľa domorodcov. Postavy týchto domorodcov ako také tu nevystupujú, sú zastúpené zvukmi a totemovou sochou. No a nakoniec sa pátranie dočká aj zdarného konca – špunk sa objaví v každej prasknutej bublinke obaľovacieho papiera.
Predstaviteľka hlavnej postavy, Michaela Čilíková, dokázala Pipi predstaviť s brisknou nadsádzkou a neustálou dávkou komediantstva. Jej veľmi dynamický pohyb a prirodzená komunikácia s hľadiskom priniesli výsledok príjemnej interaktívnej spolupráce s detským divákom. Jednoducho Pipi tak, ako ju všetci poznáme, ako z rozprávkovej knižky či filmovej adaptácie – milá, smiešna, kamarátska a bezprostredná. Výstižný je aj farebný kostým, ktorého súčasťou sú typické obrovské topánky.
Súrodenci Tomi a Annika v podaní Lenky Prokopovej a Michala Rovňáka k nej tvorili adekvátny pendant. Ich uhladené oblečenie jednoznačne nieslo punc starostlivej a prísnej mamičky, ako aj ich nesmelé a slušné správanie. Michal Rovňák predstavil Tomiho ako zvedavého chlapca s nevinnou detskou dušou, predovšetkým vďaka „nechápavej“ intonácii pri nesmelom kladení otázok. Práve takýto hlasový prejav je typický pre deti, ktoré sú vo veku, v ktorom ešte len objavujú svet a otázky sa im tisnú do úst jedna za druhou. Lenka Prokopová svojím nesmelým prejavom kládla dôraz na bojácnosť malého dievčaťa. Hádam až príliš sa nechala viesť touto jej povahovou črtou, nakoľko v niektorých chvíľach bol jej rečový prejav kvôli spomínanému strachu priam nezrozumiteľný.
Príbeh Pipi nie je len rozprávaním o bláznivom dievčati. Pipi je symbolom detskej fantázie, myslenia nezaťaženého každodennými problémami dospelých. Myslenia, ktoré existuje iba preto, aby pobavilo, a aby spravilo svet o niečo ružovejší. Myslenia, ktoré nie je vzdialené ani dospelým, pretože si všetci ešte pamätáme na časy, keď slnko obiehalo okolo Zeme a ľudia sypali soľ do mora, aby bolo slané. Na časy, keď sa „plyšáky“ rozprávali na posteli a knižka o Pipi ležala vedľa na stole. Ide skutočne o svetový fenomén detskej literatúry a je veľmi chvályhodné, že dodnes žije, a to aj vďaka divadlu. Inscenácia Kamila Žišku a jeho kolektívu je dôkazom, že Pipi je nevyčerpateľnou inšpiráciou pre umelcov a neutíchajúcim potešením pre deti.

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.

Uverejnené: 17. januára 2010Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.

Go to Top