Dráma v kabaretnom šate

Réžia: Kamil Žiška
Scéna a kostýmy: Nataša Janíková
Dramaturgia: Veronika Gabčíková
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
Hrajú: Danica Hudáková, Lucia Korená, Agáta Solčianska, Oľga Schrameková, Katarína Petrusová, Rado Hudec, Rudo Kratochvíl, Miloš Kusenda, Roman Valkovič
Premiéra: 23. októbra 2009, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre
Režisér Kamil Žiška, ktorý je v Starom divadle Karola Spišáka – v bábkovom divadle v Nitre – srdcom akoby domácim režisérom, úspešne otvoril sezónu tohto divadla svojím autorským kabaretom.
Na scéne SDKS ho drží súzvuk s umeleckým kolektívom, vzájomné porozumenie pri procese tvorby, hudobná pripravenosť, vrátane dobrých speváckych dispozícií súboru vyartikulovaných dlhoročnou spoluprácou s domácim korepetítorom a skladateľom Eugenom Gnothom, či dobrá tvorivá atmosféra pri hľadaní optimálneho scénického tvaru postavená na vzájomnom kreatívnom myslení a tvorbe. Ďalšou devízou hercov bábkových divadiel je ich všeobecná pripravenosť a rozšírený diapazón výrazových prostriedkov – najmä obrazné a obrazové myslenie ako aj animátorské schopnosti (tie, zdá sa, úspešne využíva nielen Kamil Žiška v nitrianskom bábkovom divadle, ale aj Jakub Nvota v žilinskom bábkovom divadle). To sú atribúty, ktoré majú pri talente režiséra i ďalších tvorcov inscenácie všetky predpoklady na to, aby na konci umeleckého snaženia vzniklo dobré divadlo a príjemný estetický zážitok.
Tak ako sa dramaturgia tohto nitrianskeho divadla snaží výberom svojho repertoára pokryť všetky vekové kategórie, takisto režisér Kamil Žiška nemá zábrany tvoriť pre deti a zároveň aj pre dospelých. I táto skutočnosť potvrdzuje Žiškovu slobodu tvorby, prejavujúcu sa v jeho kreatívnych produkciách, do ktorých vstupuje nielen ako režisér, autor hudby, hudobník, ale aj ako autor. Inscenácia U Temnej Irmy a Chromej Krásky je po inscenáciách Zabudnutý čert a Lakomstory z Londýna (určeným deťom) treťou vzájomnou spoluprácou divadla so spomínaným režisérom.
Táto náročná kabaretná inscenácia je autorským dramatickým i autorským hudobným dielom Kamila Žišku. Ako autor pôvodnej divadelnej hry sa inšpiroval životom parížskej bohémy prelomu 19. a 20. storočia, pričom základným inšpiračným zdrojom mu bolo dielo Émila F. Zolu, známeho francúzskeho spisovateľa – konkrétne titul L´Oeuvre (Dielo, The Masterpiece), ktoré vzniklo v roku 1886. „Dielo“ čiastočne vychádza z dlhoročného Zolovho priateľstva trvajúceho od detských čias s maliarom Paulom Cézannom, a je súčasťou Zolovej série dvadsaťdielneho literárneho diela Rougon – Maquart. V „Diele“ je Paul Cézanne stvárnený ako maliar Claude Lantier, revolučný umelec – hrdina, ktorého dielo je v jeho dobe nepochopené, samotný Émile Zola je v diele vykreslený ako spisovateľ Pierre Sandoz.
Inscenácia U Temnej Irmy a Chromej Krásky je určená mládeži a dospelým a nesie v sebe ohromnú dávku kreatívnej hravosti v jej komplexnej podobe – z hľadiska divadelného i hudobného. Atmosférou a radosťou z „hry“ pripomína inscenáciu pre deti, avšak prostredníctvom zdanlivo ľahkého „žánrového impresionistického“ obrázku prináša priam sondážny pohľad do ľudských vzťahov hrdinov, ktorých situuje či generuje z prostredia parížskej bohémy prelomu 19. a 20. storočia.
V prvom momente divák vníma hravosť, hru, hru na divadlo, hru na bezstarostný život hrdinov, ktorý je len ich idealistickou predstavou o živote, o každodenných, postupom času celoživotných a v konečnom dôsledku nesplnených snoch o šťastí. V druhom pláne, ktorý začína citlivý divák vnímať, sa pod hravým kabaretným povrchom so zdanlivou bezstarostnosťou začínajú objavovať osobné a vzťahové peripetie, ktoré sa vyvíjajú prostredníctvom príbehov troch párov v dramatické príbehy ľudí, ktorí síce mali pekné predstavy o živote i o svojej umeleckej kariére, no realita života ich zaviala do zložitých životných situácií. V tejto divadelnej hre ide nielen o osudy jednotlivých hrdinov, ale i o osudy vzájomných vzťahov troch nezávislých dvojíc i o vzťahy jednotlivých párov vo vnútri. Autor a režisér (v jednej osobe) tak vrství vzťahovú vzájomnosť, ktorá spätne prerastá v drámu jednotlivých hrdinov. Inscenácia je nabitá vynikajúcimi kabaretnými číslami, zdokonalenými bábkarskými trikmi, akými sú napríklad hra predmetov, ktorá má choreografické i scénické funkcie – konkrétne hra s dáždnikmi, vyžadujúca nielen zručnosť, ale aj hudobno-temporytmické cítenie, či hra s tieňom a ďalšie „kúzla“. Vhodný výber výrazových prostriedkov, ktorý režisérovi predurčil formu divadelnej inscenácie, výrazne zefektívnil inscenačný výsledok. Inscenácia má svoj neopísateľný a originálny režijno-výtvarný rukopis (Žiška – Janíková). Koncepcia, ktorá predpokladala vysokú náročnosť najmä na tvorivosť, herecké, pohybové, spevácke a animátorské schopnosti hercov, pripravila všetkým tvorcom síce ťažké skúšobné obdobie, ale výsledok stál za to. Invenčná, pre diváka ľahko plynúca inscenácia s autentickou atmosférou, plná spevu, pohybu, trikov, farieb a ducha mladosti, sa nenápadne stala drámou s jej zložitými i menej zložitými procesmi v medziľudských vzťahoch – tak ako v živote – raz dolu, raz hore, a naopak. V tom bola aj presvedčivá a človeku blízka.
Typickú atmosféru a základný tvar inscenácie výrazne ovplyvňuje aj výrazná náročná hudobná koncepcia inscenácie, ktorá je založená na živej hudbe (na klavír hrá Kamil Žiška alebo Eugen Gnoth, na kontrabas a rytmické nástroje Juraj Schramek), živých spevoch a rytmizovaní. Hra je rytmicky dotváraná, jej rovnovážne plynutie závisí od ideálneho zladenia spevných partií s partiami textovými.
Hlavnými hrdinami hry sú traja muži z parížskej bohémy – spisovateľ Emille (Radovan Hudec), maliar Cloude (Miloš Kusenda) a sochár Gustav (Roman Valkovič) a tri ženy – Kristína (Katarína Petrusová), Mimi (Agáta Solčianska) a Musetta (Danica Hudáková). Všetci sa stretnú v kaviarni U Temnej Irmy (Oľga Schrameková) a Chromej Krásky (Lucia Korená), v podniku, v ktorom šéfuje pán Guerbois (Rudo Kratochvíl). V situácii, keď traja posedávajúci mladí umelci – intelektuáli nemajú čím zaplatiť, padnú si postupne do oka s troma prítomnými dámami. Tu niekde, v zafajčenej kaviarni pri popíjaní absintu, sa postupne rozvinie životná dráma vykresľujúca osudy troch partnerských párov. Príbehy hrdinov sú rámcované prítomnosťou a spevmi dvoch kabaretierok – temnej Irmy a chromej Krásky, výstupy ktorých sú obohatené o temer iluzionistické, bábkarské triky (napr. s hrou pohárov). Prítomnosť kabaretierok symbolizuje večný kolobeh života bohémy, temer vždy spojený aj s pohárom alkoholu. Sny o slobodnom živote idealisticky začínajú a neraz aj končia v krčme – v predstavách protagonistov.
Príbehy hlavných hrdinov sú teda situované do 19. storočia, tri dvojice spoja svoj život, ktorý dostáva vzájomnými zväzkami reálnu podobu. Umelci sa rôzne vyrovnávajú so svojou umeleckou „šťastenou“ i so svojimi partnerskými vzťahmi, o ktoré v hre ide. V nej sa stretáme s dôsledkami egoizmu, nepochopenia, priveľkých ambícií, s kariérnou nadradenosťou, s bolesťou z umeleckého nenaplnenia, ale aj naopak – so vzájomnou závislosťou na úkor vlastného osobného šťastia, s relativitou osobného šťastia.
Hra prináša i ďalšiu myšlienkovú vrstvu – na osudoch vzbúrených umelcov proti malomeštiactvu a malomeštiackemu vkusu autor stavia myšlienku odvahy vziať život do svojich rúk, vybočiť z priemeru, byť samým sebou, byť slobodným i napriek riziku nepochopenia či strádania.
Režisér Kamil Žiška obsadil do vyššie spomenutých úloh hercov staršej strednej generácie, mladšej strednej generácie i mladej generácie. Azda najzaujímavejšie uchopenými a zahranými figúrami boli Gustáv v podaní Romana Valkoviča a Musseta v podaní umeleckej vedúcej súboru Danice Hudákovej, ktorí predstavovali nerozlučiteľnú dvojicu, chorobne zo strachu od seba závislú napriek mnohým príkoriam, ktoré boli spôsobené najmä alkoholizmom sochára Gustáva. Najmä Roman Valkovič v tejto inscenácii opäť potvrdil, že je zrelým hercom nielen rozprávkových postáv, ale že vyrástol v kvalitného charakterového herca. Jeho vzostup badať najmä v inscenáciách Poondiate Vianoce, Lakomstory z Londýna, a teraz k jeho úspešným rolám patrí i rola Gustáva z tejto inscenácie. Valkovič je presvedčivý, dôveryhodný, svoju rolu hrá s veľkým citom, jeho úloha nie je zahraná prvoplánovo, má viacero vrstiev – divák ho ľutuje, rozumie mu, inde ho zase odsúdi, aby rozmýšľal o jeho omilostení – presne tak, ako to robí jeho partnerka Musetta. V ostatnom čase dostávajú v tomto súbore príležitosti i noví predstavitelia mladej hereckej generácie. Svoju rolu veľmi dobre zvládla aj Katarína Petrusová v úlohe Kristíny, ambície má i predstaviteľ spisovateľa Émila Radovan Hudec. K tradične dobrým výkonom možno priradiť herecký výkon Agáty Solčianskej v úlohe Mimi, ktorá i tentokrát vniesla so svojou rolou do inscenácie odľahčenie, i výkon Oľgy Schramekovej, zrelej herečky s mimoriadnym speváckym nadaním, tentokrát vo vedľajšej úlohe kabaretiérky zvanej temná Irma. Jej partnerkou – kabaretierkou, no nie tak výraznou ako Schrameková, ktorej rola výslovne „sadla“, bola Lucia Korená v úlohe chromej Krásky. I keď nemožno v rámci tejto recenzie spomenúť všetky herecké výkony, všeobecne možno konštatovať, že ide o výborné herecké kreácie, medzi ktoré sa prirodzene včleňujú aj hudobníci.
Staré divadlo Karola Spišáka má vo svojom repertoári ďalšiu hodnotnú inscenáciu, ktorá je zmysluplná a bude mať zaručene aj dobrý divácky ohlas napriek hodnotám, ktoré nesie. To je jedným z jej víťazstiev.

Ida Hledíková

Ida Hledíková je divadelná kritička a teatrologička. Venuje sa výskumu bábkového divadla, prekladá odbornú divadelnú literatúru najmä z poľského jazyka, zúčastňuje sa na divadelných, televíznych a filmových festivaloch ako členka poroty, v súčasnosti pôsobí na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.