Bábkové divadlo Žilina

Texty písané pre bábkové divadlo chýbajú. Neexistujú publikácie, z ktorých by si dramaturgia divadla mohla vyberať. Režiséri buď dramatizujú prozaickú predlohu, píšu svoj autorský dramatický text alebo pracujú metódami postdramatického divadla, kde je text jedným z materiálov scénického stvárnenia. Aj z toho dôvodu vypisuje Bábkové divadlo Žilina v spolupráci s Národným osvetovým centrom súťaž Artúr, ktorej cieľom je poskytnúť priestor pre vznik pôvodných dramatických textov a divadelných hier pre deti a mládež v slovenskom jazyku.

Divadelné inscenácie, ktoré hovoria o hodnotách a pozitívnom postoji k životu, sú v súčasnosti veľmi potrebné. O to viac v bábkových divadlách, kde je jedným z divákov ten detský. Inscenátori sa snažia prostredníctvom rozprávky ukázať deťom hodnoty, za ktoré sa oplatí bojovať. Väčšinou je hrdinom takýchto rozprávok zviera, mláďa. Malý recipient sa tak rýchlo s hlavnou postavou stotožní. Zvierací kamarát na javisku mu je blízky, pretože tiež ešte dobre nepozná svet a nejdú mu všetky veci tak, ako dospelákom. Kniha Tuláčik a Klára je citlivým hľadaním toho, čo je v živote dôležité. Psík Tuláčik, čo už z mena vyplýva, je stratený. Nielen v priestore, ale aj v hodnotách. Dievčatko Klára mu pomáha s nástrahami života. Dobrý titul pre dnešok.

Kto vie, či Monika Kompaníková, autorka príbehov ryby Biby a hada Rada, očakávala od svojej rozprávkovej prvotiny taký obrovský, a treba podotknúť nielen čitateľský, úspech. Jednoduché príbehy priateľstva medzi štrbavou rybou Bibou a hadom Radom rozvírili vtedajšiu veľmi chudobnú ponuku kvalitnej pôvodnej literatúry pre deti aj vďaka nápaditým a originálnym ilustráciám Veroniky Holecovej Klímovej. Skvelý marketing, ktorý knihu od vydania sprevádzal, umožnil, aby Biba s Radom priplávali k deťom a ich rodičom v niekoľkých variáciách.

Škaredé káčatko je jednou z tých kultových rozprávok, ktoré by nemali obísť žiadne dieťa. Hoci čítanie „klasiky“ dnes pravdepodobne ustupuje do úzadia v konkurencii audiovizuálnej „pacipacovej“ tvorby pre detského diváka, Andersenov príbeh je výbornou pomôckou, ktorá môže deti voviesť do témy inakosti, segregácie či predsudkov a objasniť im, že odlišnosť nie je dôvodom, aby niekto niekoho odsudzoval, šikanoval či vyčleňoval zo spoločnosti.

Nvota totiž postavil svoje divadlo na presvedčení, že divák dôverne pozná príbeh a charaktery postáv Čajky a dostatočne je informovaný o životných peripetiách Čechova. Na tomto princípe napísal a zinscenoval svoju zaktualizovanú, veršovanú, pouličnú hru Čechov na ulici. Pri Nvotovej literárnej rozhľadenosti a nápaditej divadelnosti, opierajúcej sa o autorove vlastné skúsenosti s týmto žánrom, ponúkol mu práve Čechov bezhraničné možnosti.

Zásluhou Petra Sagana a jeho víťazstiev na profesionálnych cyklistických podujatiach od roku 2010, najmä etapových víťazstiev na Tour de France, dostala sa cyklistika do povedomia širokej slovenskej verejnosti. Každoročné televízne prenosy pretekov z Francúzska sledujú tisícky slovenských fanúšikov. Najmä Žilinčania sú na svojho rodáka oprávnene hrdí. Z toho vychádzal dramaturgický zámer žilinského BD, dostať Saganov športový život, úspechy a popularitu do dramatického tvaru.

Aj hry písané pre bábkové divadlo majú svoju predhistóriu. Začiatkom 60. rokov sa začalo omnoho naliehavejšie hovoriť o nedostatku pôvodných slovenských bábkových hier. Tie v tom čase reprezentovali možno dve mená: osvedčený praktik-režisér Ján Romanovský a literárne zdatná spisovateľka Jarmila Štítnická. Dramatika Juraja Váha umlčala už v zárodku cenzúra za jeho satirickú hru (Na počiatku bola nuda) a nie najšťastnejší bol vstup dramatika Jána Kákoša so sci-fi rozprávkou (Planéta robotov). Do tejto atmosféry prišiel v polovici 60. rokov riaditeľ bratislavského Štátneho bábkového divadla Ján Ozábal s hrou napísanou na motívy bájky Rudyarda Kiplinga Ako prišiel slon ku svojmu dlhému chobotu. Ozábal, autor-praktik, mal už vtedy za sebou viacero hier pre ochotníckych bábkarov a v roku 1959 úspešný vstup na profesionálnu scénu (Divé husi).

Nielen klasické hry svetových dramatikov, ale tiež klasické rozprávky sú vhodným materiálom na nekonečné žánrové prepracovávanie. Azda najlepším príkladom v kategórii pre deti je spisovateľ a dramatik Ľubomír Feldek, ktorý na archetypálnom rozprávkovom základe vytvára nové slovenské rozprávky, obliekajúc ich do súčasného šatu, ale objavujúc v ich prerozprávaní originálne morálne posolstvá.

Ak nás premiéry žilinského BD nie vždy uspokoja svojím inscenačným výsledkom, rozhodne sú vo väčšine prípadov dramaturgickým prínosom. Často totiž ide o netradičné, objavné tituly či premiéry pôvodných hier slovenských autorov. To je aj prípad spisovateľky Libuše Friedovej a jej Neobyčajného týždňa.

Žilinská dramaturgia sa po relatívne krátkom čase vrátila už po druhý raz k dielu Roalda Dahla, anglického spisovateľa s nórskymi koreňmi. Po uvedení jeho rozprávky Akčantyrok, v scenáristickom spracovaní Kataríny Aulitisovej (2008) zaradila jeho Hastrošovcov, ktorých zdramatizoval spoločne s Davidom Woodom.