Karol Mišovic
Karol Mišovic v roku 2012 ukončil magisterské štúdium a v roku 2015 doktorandské štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Témou jeho diplomovej práce bolo komplexné spracovanie profesionálnej inscenačnej tradície hier Carla Goldoniho na Slovensku. V dizertačnej práci sa zameral na kontroverznú osobnosť Jána Borodáča a jeho režijnú a dramaturgickú tvorbu v rokoch 1924 – 1938. V praxi sa sústreďuje predovšetkým na výskum slovenskej divadelnej histórie s dôrazom na réžiu a herectvo 20. storočia. Aktívne sa venuje publikačnej a vedeckej činnosti v oblasti súčasnej teatrológie. Autorsky sa podieľal na vzniku viacerých vedeckých projektov a zborníkov, či už z pozície koordinátora, editora alebo autora odborných teatrologických štúdií. Kapitolami prispel napríklad do kolektívnych monografií Dejiny slovenského divadla I., Dejiny slovenského divadla II. či Zlaté 60. (roky) v Slovenskom národnom divadle. V roku 2016 mu vyšla knižná monografia Javiskové osudy, v ktorej sa zaoberá históriou slovenského ženského herectva s osobitným zameraním na herečky Máriu Prechovskú, Evu Kristinovú, Vieru Strniskovú, Zdenu Gruberovú a Evu Polákovú. V roku 2020 publikoval monografiu o herečke Soni Valentovej s názvom Cesta herečky. Je autorom štúdií o režiséroch Jánovi Borodáčovi, Pavlovi Hasprovi, Mariánovi Amslerovi, Lukášovi Brutovskom a hereckých profilov Oľgy Borodáčovej-Országhovej, Eleny Zvaríkovej-Pappovej, Jakuba Rybárika či Moniky Potokárovej. V rokoch 2012 – 2019 pracoval v Divadelnom ústave, od roku 2019 je vedeckým pracovníkom v Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Od roku 2016 je interným pedagógom na Katedre divadelných štúdií na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde prednáša dejiny slovenského a českého divadla.
Boží chrám s trhlinami
Už v nejednej recenzii som poznamenal, že aj napriek vysokej frekvencii muzikálov na našich profesionálnych, ochotníckych i súkromných javiskách má slovenské divadelníctvo stále veľké podlžnosti voči svetovej muzikálovej scéne. Diela, ktoré sa v okolitých postkomunistických krajinách, kde angloamerický muzikál po roku 1989 bol synonymom exkluzívneho závanu západu, stali už bežnými repertoárovými evergreenmi, u nás stále čakajú na svoje uvedenia. Tak to donedávna bolo aj s jedným z prvých muzikálov Andrewa Lloyda Webbera a Tima Riceho Jesus Christ Superstar zobrazujúcim príbeh posledných siedmich dní života Ježiša Nazaretského.
Dva príbehy z brehov rieky Moravy bez pevného premostenia
Môžeme sa tváriť ako moderní divadelníci a všetko staršie než dvadsať rokov zasunúť do kolónky „anachronizmus“, no či sa nám to páči, alebo nie, slovenská a česká klasika budú vždy piliermi dramaturgií našich kamenných divadiel. Tvorcovia po nich siahali, siahajú a zrejme aj budú siahať, aby cez archetypy našej národnej povahy, ktoré sú v týchto hrách zakódované, vypovedali o práve prebiehajúcej súčasnosti.
Timrava na urbánkovský spôsob
Inovatívny scénický pohľad na Timravinu novelu Ťapákovci sa rozhodlo priniesť aj prešovské Divadlo Jonáša Záborského. No nevyužilo na to už niekoľkými javiskovými uvedeniami preverenú dramatizáciu Ondreja Šulaja, ale pre novú verziu oslovilo Silvestra Lavríka. Hoci sa jeho text v základných obrysoch drží sujetu pôvodného diela, nepristupuje k nemu s nadbytočnou pietou. Originálny príbeh mu slúži ako odrazový mostík na výstavbu krátkych komediálno-sentimentálnych obrazov zo života nielen niekdajšieho slovenského ľudu.
Bodaj by to bola neinscenovateľná starina!
Nemecké vojská prelomili slovenský odboj a v okolí Banskej Bystrice prebieha neľútostný boj okupantov s účastníkmi potlačeného Slovenského národného povstania, medzi ktorými nájdeme aj bývalých členov Frontového divadla či filmára Paľa Bielika. O tom a mnohom inom hovorí zvolenská inscenácia Tichá noc, tmavá noc, uvedená vo februári 2020. O tom, čo prebiehalo mimo ohniska povstania, provizórnych lazaretov a neprehľadných lesov, rozpráva nasledujúca inscenácia zvolenského divadla, Polnočná omša.
Druhý prehratý proces Milady Horákovej
Rok 2020 nie je len slávnostným jubileom stého výročia založenia Slovenského národného divadla a od neho sa odvíjajúceho započatia existencie nášho profesionálneho divadla, ale i neslávnym sedemdesiatym výročím popravy Milady Horákovej. Košické divadlo si obe udalosti pripomenulo novými premiérami. Tú radostnú prípravou činohernej inscenácie Borodáč alebo Tri sestry o zakladateľovi profesionálneho divadla v slovenskom jazyku a tú druhú, jeden z mnohých čiernych fľakov na našej novodobej histórii, multižánrovou inscenáciou nesúcou meno ústrednej hrdinky.
Slovenskí Bedári alebo Keď sa kopírovať oplatí
Mohla to byť sebavedomá lastovička ohlasujúca v už tak dlho pustnúcom slovenskom muzikálovom rumovisku potrebné leto. No očakávaná tuzemská premiéra slávneho muzikálu Bedári napísaného podľa slávneho rovnomenného románu Victora Huga (dvojnásobné využitie slova „slávny“ tu nepoužívam ako floskulovú výplň, ale adjektívum skutočne vystihujúce realitu) bez zaváhania zapadla do pochmúrnych končiarov našich muzikálových malohôr. Jednu lastovičku som tu síce zaznamenal, ale to priveľmi predbieham.
Money makes the world go round
Každému znalcovi muzikálového divadla sa po prečítaní tohto nadpisu určite v sluchu vynorí text a s ním i notoricky známa melódia piesne Money Money z muzikálu Kabaret, no tvorcovia žilinskej inscenácie Prachy ju využili ako jeden zo songov, ktorý na javisku nielen zaznie, ale výstižne charakterizuje i to, o čom takmer tri hodiny hrajú (a niekedy aj spievajú), jedno zo základných životných pravidiel – peniaze hýbu svetom.
Divadelná epopeja o blízkej vzdialenosti protikladov
Emblémové prozaické dielo 19. storočia – Vojna a mier Leva Nikolajeviča Tolstého napriek svojmu epickému rozsahu nepretržite púta stále k novým dramatickým spracovaniam. Jedinečný ľudský príbeh na pozadí dejinných geopolitických pohybov sa stal námetom už mnohých filmových, televíznych a najmä divadelných adaptácií. Veď len v poslednom období vzniklo hneď niekoľko invenčných javiskových verzií, napríklad vo viedenskom Burgtheatri rezonovalo naštudovanie Matthiasa Hartmanna (2011), v Centraltheater Lipsko zas inscenácia Sebastiana Hartmanna (2012), v Petrohrade verzia Viktora Ryžakova z Veľkého činoherného divadla G. A. Tovstonogova (2015) či nedávna premiéra v moskovskom RATI (predtým GITIS) v réžii Olega Gluškova (2018). Tolstoj patrí medzi obľúbených autorov aj na scéne SND.
Všetko by bolo, okrem…
Ak uplynulá sezóna v slovenských divadlách patrila Annám Frankovým, kedy sa hneď v troch divadlách vyskytli inscenácie dramatizácií tohto emblémového diela 20. storočia, tak prebiehajúcu činohernú sezónu môžeme nazvať sezónou Veselých paní z Windsoru a Nikola Šuhaja. Dramaturgické plány sa opäť náhodne pretli, a tak Divadlo Jonáša Záborského v Prešove i Slovenské národné divadlo uviedli Shakespearovu komédiu o chvastavom rytierovi Falstaffovi a rafinovaných windsorských paničkách a súčasne na východe Slovenska naštudovali aj pôvodný muzikál Michala Náhlíka Nikola Šuhaj. A zhodou okolností po totožnej látke o slávnom podkarpatskom zbojníkovi siahlo aj Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Lenže kým v Prešove vytvorili dielo príbehovo čerpajúce najmä zo slávneho románu Ivana Olbrachta, tak na strednom Slovensku inscenovali známu a v mnohých českých i slovenských divadlách uvádzanú transkripciu Milana Uhdeho.
