Eva Kyselová
Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorandské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20. - 70. rokoch 20. storočia a jej dialóg s českým divadlom. Od roku 2006 je hodnotiteľkou projektu Monitoring divadiel a je tiež členkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedre teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Do roku 2017 pracovala v dokumentácii Divadelního ústavu/Institutu umění Praha (dnes NK), od roku 2013 je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky pražskej DAMU, kde prednáša dejiny svetového a českého divadla a spolupracuje s ďalšími katedrami fakulty. V rámci výskumnej činnosti sa zameriava
na vzťahy slovenského a českého divadla, feministické divadlo. V roku 2012 spoluzakladala kritický blog Nadivadlo.cz, stála pri zrode študentského časopisu Reflektor (VŠMU) a Hybris (DAMU). Okrem vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje aj divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami na Slovensku aj v zahraničí.
ČAKANIE NA DIVU A ESENCIU
Autorské divadlo sa v divadelnej obci považuje za viacmenej záležitosť výsostne alternatívnych divadiel a nezávislých divadelných zoskupení. To má samozrejme svoje príčiny, ktoré súvisia pravdepodobne so zázemím alebo spoločenským kontextom a podmienkami, v akých konkrétne divadlá tvoria.
Pomalé umieranie alebo keď dve hodiny trvajú celý týždeň
Kolobeh života a smrti je jednou z nosných tém nielen v umení, ale je to i dôvod ľudského myslenia a úzko súvisí s neustálym bádaním a skúmaním možností, či je smrť naozaj nutnou súčasťou života alebo sa jej dá i predísť či zabrániť. V dnešnom svete je jedným z najväčších pohlcovačov života práve stres, uponáhľaný životný štýl a s tým súvisiace eliminovanie ľudskosti, kríza vzťahov a väzieb. Ďalšími a tými reálnymi a priamo zasahujúcimi sú civilizačné choroby, ktoré sa stali akousi súčasťou súčasného diania, stretávame sa s nimi na každom kroku a žiaľ, človeku, pánovi tvorstva sa s nimi nedarí bojovať.
Poctivý Shakespeare za 90 minút
Študent posledného ročníka dramaturgie, Peter Weinciller svojimi inscenáciami dokazuje, že inklinuje skôr k réžii, pričom sa za svoje „prehrešky“ nemusí vôbec hanbiť. Má komplexné vizuálne a dramatické videnie, ktoré sa odzrkadľuje aj v jeho ostatnej inscenácii Oko za oko.
Sľubujem, že v chorobe i v nevere!
Labiche patrí k autorom komediálnych konverzačiek až frašiek, ktoré prostredníctvom humorných zápletiek a veselých a komických situácií odhaľujú ľudské nedostatky, hlúposť, nedokonalosť a neresti. A to všetko sa deje za sprievodu pretárky, klamstiev a zmätkov, v ktorých sa dá často len ťažko orientovať.
EVERYBODY GOES TO CASABLANCA!
Rozmach filmového a televízneho priemyslu v 60. rokoch v Anglicku spôsobil, že diváci sa z divadla hromadne presunuli do kín a pred televízne prijímače. Najväčší úspech zaznamenali práve spracovania známych a súčasných divadelných hier a románov. Len zriedka sa stretávame s divadelnou inscenáciou, ktorá naopak vychádza zo slávneho filmu. O to viac je potrebné si takéto úsilie tvorcov ceniť a podporovať ho, keďže sa tým jednoznačne prehlbuje vzťah a súvislosti medzi filmovým a divadelným umením.
NESKORO ALEBO NESPRÁVNE… SA OBZREL REŽISÉR?
Anglo-americká dramatika 20.storočia sa na slovenské javiská prebojovávala pomerne ťažko a rovnako ťažko (ak nie aj zložitejšie) si presadzovala aj svoje javiskové podoby, čoho dôkazom je, že len zriedka boli inscenácie americkej alebo anglickej dramatiky vydarené a považované za kvalitné. „Priekopníkom“ v inscenovaní tejto drámy bol na Slovensku predovšetkým Pavol Haspra, ktorý inscenoval Millera, Williamsa ale napr. aj Johna Osborna.
SVADBY-ZMÄTKY ALEBO FAREBNÝ VIDIEK V HRSTI
Jozef Gregor-Tajovský patrí k dramatikom, ktorí vo svojej tvorbe reflektovali slovenskú dedinu na počiatku 20. storočia. Ale zatiaľčo jeho súčasník Ferko Urbánek sa pozeral na vidiek pomerne privretými očami a úsmevnými pohľadmi a zobrazoval skutočnosť skôr skreslene v intenciách humoru a vtipu, Tajovský bol realistom a tak isto sa staval aj k svojej tvorbe.
Tanec nad jazerom
Snaha o znovuvytvorenie, aktualizáciu klasického umeleckého diela, ktoré má svoju silne kodifikovanú podobu, si vyžaduje viac ako len dokonale prepracovanú koncepciu a nastolenú novú poetiku. Vyžaduje si predovšetkým odvahu. Odvahu niesť možné trvalé následky v prípade neúspechu a odvahu sa vôbec postaviť proti zakonzervovanej forme a pokúsiť sa ju narušiť, respektíve vytvoriť formu komplexnú a novú.
KEDY JE TEN SPRÁVNY ČAS MEŠKAŤ? NO PREDSA PO 20 ROKOCH MANŽELSTVA!
Manželstvo bolo, je a zrejme aj vždy bude jednou z najdiskutabilnejších a tiež najkontroverznejších inštitúcií, ktoré vytvorila ľudská spoločnosť. Možno práve vďaka tomu je i nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie pre umelecké diela. Nielen osobné skúsenosti ale často aj bujná fantázia autorov prispieva k tomu, že manželstvo nadobúda nielen seriózny problematický charakter ale aj úsmevný či dokonca komický ráz.




