Hra Slawomira Mrożka Láska na Kryme vraj nepatrí k tým, ktoré by sa vyrovnali jeho najlepším opusom Tango alebo Emigranti, Stroskotanci a Zábava či Veľvyslanec a iné. Dramatik Mrożek však aj v jednej zo svojich ostatných drám (napísal ju ešte v roku 1993 v Mexiku, ale jej prapočiatok je kdesi v jeho spomienkach na odeských schodoch, kde sa zoznámil so svojou prvou ženou zo šesťdesiatych rokov) predstavil človeka a ľudskú bytosť aj komunitu sebe vlastným pohľadom. So sarkazmom neúnavného glosátora a epigramatika, ale aj aforistu a absurdistu odkrývajúceho ľudskú pospolitosť a ľudské indivíduá či realitu dneška cez prizmu troch odlišných dejinných etáp (tri dejstvá hry, z ktorých každé sa odohráva v inom historickom čase: 1910, 1928, 2010), vnára svoj skalpel aj do našej skutočnosti, aj do nášho vnímania histórie, aj do nášho dnešného strateného jemnocitu.

Nerekonštruujme, neresuscitujme, nepokúšajme svoju minulosť, ak chceme nejaké reminiscencie alebo UMRET – umeleckú retrospektívu (vynález J. Satinského, ako tvrdí v Dni radosti), lebo sa nám to vypomstí. Ale ak tak už činíme, potom sa hlboko zamyslime nad možnými dôsledkami svojho rozhodnutia...

Možno sa poľahky zmierite s tým, že Dostojevskij v skratke alebo Reader´s Digest verzia z Idiota je len akýmsi sústom pre fajnšmekrov. Alebo sa s tým nezmierite a túto chuťovku si necháte zhorknúť na jazyku len preto, že vás skepsa privedie k sarkastickému konštatovaniu: radšej toto ako nič, alebo radšej nič ako iba toto?

Návrat Romana Poláka k dielu Franza Kafku nie je nijakou náhodou a už vôbec nie na doskách divadla Astorka Korzo ´90. Keď inscenoval Kafkov Proces (Korzo ´90, 1990) bol to jeden z úvodných akordov budúceho úspešného komorného divadelného zoskupenia, ktoré nadviazalo na legendárne DnK.

Odpozorovať a parodovať alebo len preniesť pokusy a omyly zo všednosti do iných svetov? Tých svetov je v Shakespearovej najhranejšej komédii hneď niekoľko. Nielen každodennosť zemitej smiešnosti, ale aj roztopašnosť pažravosti, či zasnívanosť roztúženia a snov, ale aj obšírny svet predstáv a sebaklamov.

Jedna z najkrehkejších hier klasika americkej modernej drámy, otca hlbinného ponoru do amerického vnímania sveta a duchovnej mnohorozmernosti ľudskej senzitivity na doskách divadla – Eugena O´Neilla – nazvaná Cesta dlhého dňa do noci je jednou z tých drám, ktoré prudkým ožiarením poskytujú vhľad nielen do jednotlivých postáv a ich vzájomných vzťahov, ale ponorom do biografických súvislostí autora a jeho rodinného zázemia vnášajú nové svetlo do pohľadu na samotného dramatika a jeho zložitého rodinného traumatického dotyku s tabuizovaným nepriznávaním starých rán a vín.

Výnimočná tvorba spisovateľa Rudolfa Slobodu je jedným zo základných kameňov modernej slovenskej literatúry druhej polovice XX. storočia. Poézia, próza, dráma, všetky žánre literatúry v nezabudnuteľnej filozoficko-metaforizujúcej podobe obsiahol tento básnik neobyčajnosti všednosti vo svojom diele.

Oslovujúce a nadmieru aktuálne sú drámy A. P. Čechova aj v XXI. storočí. Naďalej sa javia ako hry, ktoré môžu siahnuť na podstatné témy súčasnosti. Aj preto sa objavujú neustále v nových interpretáciách na všetkých svetových javiskách. Zvláštna odolnosť voči času týchto existenciálnych „komédií“ nám vždy znovu napovedá, že Čechov v dobovej každodennosti objavil archetypálne pradivá základných ľudských neuralgických bodov. Aj dráma Platonov je z tých, čo stále oslovujú.