Zuzana Bakošová-Hlavenková
Zuzana Bakošová-Hlavenková (28. 6. 1947 Bratislava – 28. 10. 2019 Bratislava) študovala na DF VŠMU v Bratislave odbor divadelná veda (1965 – 1970), pracovala v Kabinete divadla a filmu SAV a neskôr v Umenovednom ústave SAV (1970 – 1978) a v Divadelnom ústave v Bratislave (1978 – 1991). Od roku 1991 pôsobila na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU, najskôr ako docentka (1993), neskôr profesorka (2003), prodekanka DF VŠMU (1992 – 1998) a vedúca katedry (2010 – 2013). Venovala sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017). Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné. Publikovala aj v zahraničí, prispievala do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015). Bola členkou ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňovala na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.
Červená klietka
Pôvodná slovenská divadelná hra v ostatných rokoch nadobúda akceleračnú energiu, ktorá ju prudko vysúva do popredia na nejednom slovenskom javisku. Hoci zaznamenávame tento nový a potešiteľný pohyb smerom k záujmu o pôvodnú slovenskú hru aj u publika, nemožno ešte stále hovoriť o boome slovenskej divadelnej tvorby, aj keď by sme si takýto boom vskutku želali.
Stella. Osudová a neosudová: otvorená možnosť
Goetheho Stella s dvoma otvorenými koncami a uzmierením. Stella ako otvorená možnosť. To je inscenácia Juraja Nvotu, ktorá v Divadle Astorka Korzo ´90 v pomalom melancholickom tempe rozpráva príbeh vzťahového trojuholníka. Stella ako obeť? Či Stella obetujúca? Takéto otázky sa ponúkajú aj vnucujú, ak vnímate inscenáciu plnú nevtieravých signálov o možnostiach mužsko-ženských väzieb, pripútaní či odpútavaní. Ale predovšetkým preto, že režisér nám núka viacero verzií ako pointovať nešťastné lásky.
Mariša bezosudová alebo Esencia tragédie v bielej pene
Dráma bratov Mrštíkovcov patrí dnes už ku klasickému dedičstvu českých scén. Hoci sa Mrštíkovci rozhodli pre folklorizovanú tragédiu, na Slovensku sa takáto folklorizácia v ostatných desaťročiach minulého storočia nestala typickým obalom hry (SND, DSNP Martin).
Tolstoj a jeho privatissimá
Pohľad do minulosti cez dotyk so známymi osobnosťami nás neraz zavedie na uvzaté pátranie po atraktivitách, či bludné scestie skúmania privátnych životov. Osobnosť v dejinách nie je len dielo, ale aj jej privatissimá, ktoré však získavajú podstatnejšie významy len vtedy, ak sa v nich zrkadlia hlbinnejšie motivácie tvorby alebo indície súvislostí, či samotné fakty ožiarené novou silou účinnosti, ktorá potom vrhá svetlo aj na dosiaľ temné, či temnejšie stránky minulosti práve v súvislosti s dielom.
AMADEUS ako Ozvláštnenie všednosti
Dnes už svetoznáma hra Petra Shaffera AMADEUS má niekoľko verzií. Režisér Martin Huba siahol v ostatnej sezóne po tej poslednej, aby ju inscenoval na doskách SND. Stret génia a priemerného je v centre pozornosti dramatika Petra Shaffera v hre, ktorú píše voľne, na základe dôkladného štúdia dobovej dokumentácie. Bol to on, kto presunul súperenie oboch skladateľov, Mozarta i Salieriho a jeho metaforické poučenie z márnosti do pozornosti divadelníkov a umelcov v širokom slova zmysle, koncom 20. storočia.
STRATENÍ v enigme márnosti
Klasické dedičstvo na dnešnej divadelnej scéne má zmysel len vtedy, ak sa priamo navrúbľuje na posolstvo súčasnosti alebo jeho ozveny a echá. Túto starú pravdu poznáme už desaťročia.
ZIMA ALEBO ENIGMA KONEČNOSTI V NEKONEČNE
Jevgenij Griškovec /1967/ patrí k tým mladým ruským divadelníkom, ktorí si svoju súčasnosť vnášajú do problematiky scénovania témy ako čosi samozrejmé. Autor, herec i režisér veľmi dobre rozumie súčasnosti a jej vonkajšej ale predovšetkým vnútornej topografii,tak kruto sa zrkadliacej v osudoch dnešných ľudí. Nejedna z jeho hier bola priam hitom nielen na území dnešného Ruska, ale aj mimo neho / Ako som zjedol psa/.
Odkrývanie utajených tabu
Neľahké spracúvanie tabuizovaných tém sa neraz stáva pre dnešného človeka zdrojom neprekonateľných vnútorných konfliktov. Aj o tom je hra Mária Gelardiho, ktorú si zvolil režisér Peter Gábor pre svoje hosťovanie v divadle Astorka Korzo´ 90. Pod názvom Zlomatka nám autor predostiera pomalé odkrývanie zložitého vzťahu matky a syna, za ktorým sa ukrýva dobre utajené ťaživé tajomstvo.
BIZARNÉ SVETY alebo BURKE NAPLNO A OBNOVITEĽNE
Divadelné skúmanie toho, čo je to „ľudský“ človek, či jazykom iného divadelníka „človečina“ a jej prejavy, patria k dramatikovi Ladislavovi Smočkovi už od uvedenia jeho prvých hier. Jeho hrou Piknik sa otváral legendárny Činoherný klub v Prahe v roku 1965.
