Orloj s géniom loci

Mila Dromovich – Klára Jakubová: Monopol

Koncept, dramaturgia, réžia: Mila Dromovich a Klára Jakubová 
Réžia – spolupráca: Peter Kadlečík
Scénografia: Tom Ciller, Henrich Žucha, Klára Jakubová
Asistencia scénografie: Ivan Slovenčák, Jozef Šoltés, Dana Kukurová
Zvuková réžia: Henrich Žucha
Hudba: Ján Kružliak ml., Nina Rosa, Martin Jánošík  
Živá kapela: Ján Kružliak ml., Martin Jánošík, Igor Kuhn   
Kostýmy: Beata Lazarová, Iveta Petrikovičová, Larisa Gombárová, Katarína Vričanová                                                                                                                                      
Asistentka réžie: Sára Šmelková
Produkcia: Sára Šmelková, Samuel Novakovský                                                                               
Výskum: Klára Jakubová, Mila Dromovich, Zuzana Paškayová, Peter Važan
Plagát/grafika: Nina Kovárová
Design tapiet: Eva Macková 
Asistencia: Tara Hruščová, Rebeka Hruščová
Vďaka za pomoc: Tomáš Žižka, Michal Surovčík a naši pamätníci   

Účinkujú: Vlado Zboroň, Jana Wernerová, Štefan Martinovič, Miroslav Beňuš, Monika Haasová, Peter Kadlečík, Peter Kočiš, Andrej Šoltés, Ján Kružliak ml., Anna Suráková, Martin Grman, Ivan Králik, Ľudmila Klimková, Markéta Mede, Gertrud Mária Prikler, Henrich Žucha, Michal Tomala, Alexandra Sokolová, Nikolas Šenšel, Alžbeta Mudroňová, Igor Kuhn, Martin Jánošík, Samuel Novakovský

Na prípravách sa tiež podieľali študenti Školy umeleckého priemyslu Spojenej školy Samuela Mikovíniho pod vedením svojich pedagógov. 

Organizátorom je OZ Vlnoplocha, spoluorganizátorom podujatia je Spojená škola Samuela Mikovíniho v Banskej Štiavnici.

Premiéra 12. 9. 2024, Spojená škola Samuela Mikovíniho v Banskej Štiavnici

„Dve veci milujem nadovšetko. A to je sloboda a môj národ. Sloboda názoru a tolerancia k názoru toho druhého, to totiž pokladám za základ všetkých slobôd. Na o národ? Mať však dnes rád svoj národ, to nie je ľahké. To znamená predovšetkým zostať s ním, v dobrom i zlom. A pokiaľ sily stačia, robiť preň. A dvíhať jeho ducha. A bojovať v sebe s kapitulantstvom. A bojovať aj s náladami, ktoré zúfalo zahadzujú rukou. Našej generácie sa totiž raz spýta generácia ďalšia,  generácia po nás: Čo ste robili?“

Tieto nadčasové slová zaznejú z dobového televízora na záver inscenácie Monopol a ostanú visieť vo vzduchu, kým sa nespustí potlesk. Patria statočnej banskobystrickej rozhlasovej redaktorke a novinárke Ote Plávkovej (1926 – 2002), ktorá počas normalizácie nikdy neuhla, a tak nemohla vykonávať svoju profesiu. Jej osud predstavuje jeden pól života na Slovensku v druhej polovici dvadsiateho storočia. Ten druhý, a žiaľ dnes čoraz populárnejší, zastupuje totalitný prejav normalizačného prezidenta Gustáva Husáka (1913 – 1991) z roku 1971, ktorý v inscenácii tiež zaznie z dobového televízora. Je naozaj zarážajúce, ako invektívy vtedajšieho československého prezidenta pripomínajú útoky na inteligenciu a umeleckú obec z úst predstaviteľov dnešnej vládnej koalície, a ako hlboko sa táto nenávistná rétorika zakorenila medzi slovenským ľudom. Zatiaľ čo jedna časť spoločnosti chce dvíhať národ, tá druhá ho rozoštváva a manipuluje pre svoje ciele. Aj o tom je Monopol.

Názov odkazuje zrejme na obdobie vlády jednej strany, ktoré je ťažiskovým obdobím deja inscenácie. Predchádzal jej projekt viac-menej rovnakého zoskupenia, slávny Kosmopol. Tvorivý tím mal veľmi ťažkú úlohu nepodliezť latku, ktorú si nastavil svojím mimoriadne úspešným predchádzajúcim projektom. Inscenácia Kosmopol do našej, pomerne tradičnej divadelnej praxe priniesla metódu imerzného divadla. Kosmopol sa hrával a veríme, že ešte bude, v kompaktnom priestore historického banskoštiavnického domu so silným géniom loci a magickou polohou uprostred mesta, so záhradou a s výhľadom na Nový zámok. Priestorové obmedzenie umožnilo napriek paralelným dejom udržať príbeh fiktívnej štiavnickej rodiny s reálnymi osudmi v celistvosti, i keď, ako to vyplýva z podstaty imerzného divadla, nikto z návštevníctva nemohol vidieť všetky výstupy. Úzkostlivá starostlivosť o dobový kolorit v rekvizitách, kostýmoch aj účesoch a líčení priniesla publiku zriedkavý zážitok autentickosti, stretnutie so zastaveným časom. Diváctvo sa s celým inscenačným tímom ocitlo najmä v období prvej republiky a mohlo takmer všetkými zmyslami vnímať čaro dnes už legendami opradenej československej i kozmopolitnej vzájomnosti, aj s jej limitmi a ohrozeniami.

Nová inscenácia sa odohráva v oveľa väčších priestoroch: vznikla v bývalej Banskej akadémii (otvorená bola v roku 1900), neskôr Strednej chemickej priemyselnej školy, ktorá sa nachádza neďaleko „kozmopolitného“ meštianskeho domu v Botanickej záhrade. Spolu s okolitými impozantnými školskými budovami, pýchou niekdajšieho uhorského školstva, tvorí dodnes jednu zo štiavnických dominánt. Dvestopäťdesiatstranový detailne prepracovaný scenár Mily Dromovich a Kláry Jakubovej je tak ako v Kosmopole opäť založený na oral history a lokálnom archívnom výskume a reflektuje významné historické udalosti prostredníctvom malých dejín Banskej Štiavnice. Osvedčená metóda fiktívnej rodiny s reálnymi príbehmi veľmi dobre funguje aj v tomto prípade. Ide dokonca až o dve famílie, ktoré však zdieľajú jeden spoločný byt – pôvodná učiteľská rodina bola donútená ubytovať vtedajšiu proletársku elitu, v tomto prípade rodinu mäsiara. Stret starých a nových hodnôt nielen pôvodnej generácie 50. rokov, ale aj tej ďalšej, je vďačným pôdorysom pre dramatický konflikt a poskytuje šírku možností a tém súvisiacich s obdobím druhej polovice dvadsiateho storočia, aj s presahmi do najsúčasnejších čias. Spolu s hereckým tímom publikum „zažíva“ smrť Stalina, okupáciu v roku 1968, následnú normalizáciu, aj množstvo dobových fenoménov – od nedostatkového tovaru cez stranícke perzekúcie až po protekcionárstvo. Nechýbajú emócie a situácie, ktoré ľudia riešia bez ohľadu na dobu, v ktorej žijú – rodičovské problémy, nevera, závisť, študentské výčiny… Text je veľmi zručne napísaný (oceňujem o. i. pasáže, ktoré predpokladajú odbornú erudíciu v oblasti chémie). Od schematizmu ho ochraňuje zrelosť autorstva, nadhľad a vtip, ktorý je často situačný, nie však banálny.

Inscenácia sa odohráva na trinástich miestach v škole – triedy i chodby sa zmenili na hotel Grand, rozdelený byt, kino, kanceláriu chýrnej Plety, vlak, reálnu triedu v chemičke a ďalšie priestory.  Medzi nimi slobodne prechádza diváctvo – na rozdiel od štyridsiatky ľudí v Kosmopole sa sem zmestí rovná stovka. Všetci sa napokon stretnú vo finále v rozdelenom byte. Spolu 22 hercov a viac ako 30 postáv sprevádzajú publikum množstvom dramatických i zábavných situácií. Oslavujú narodeniny súdruha Chrústa, ktorý sa napriek alebo práve vďaka pochybnej minulosti stal námestníkom Miestneho národného výboru. Zahrajú si okrem príslušníkov oboch fiktívnych rodín aj reálne postavy – slávneho chemika Heyrovského, ktorý pobudol v Štiavnici a získal Nobelovu cenu, riaditeľa chemickej školy Stankovianského. Inscenáciu to ukotvuje v reálnom prostredí a pridáva jej na vierohodnosti, prináša aj edukatívny rozmer. Ten je ešte posilnený spoluprácou so študentstvom Spojenej školy Samuela Mikovínyho, ktoré sa aj čiastočne podieľalo na výtvarnom riešení projektu, vrátane scénografie, kostýmov aj grafického dizajnu. Výprava pod vedením Toma Cillera a Henricha Žuchu vychádza z dobových kostýmov, predmetov a nábytku najmä z 50. a 60. rokov, ale na rozdiel od Kosmopolu s nimi pracuje oveľa voľnejšie. Veľká časť už bola dokonca priamo v škole. Je to ekologické, lebo je to recyklácia, a je to aj autentické.

Inscenácia sa hráva v blokoch, podobne ako Kosmopol. Herecký tím je počas každého takmer trojhodinového večera vystavený náročnej skúške vzájomnej súhry i pohybu v komplikovanom temporytme a v náročnej kompozícii inscenácie, aj pri nepredvídateľných reakciách všadeprítomného diváctva. Hrozí totiž, že sa celok rozpadne do izolovaných výstupov, ktoré samé osebe majú rôznu výpovednú hodnotu aj dynamiku. V predposlednom predstavení prvej série, ktoré som mala možnosť vidieť, bola súhra veľmi dobrá a publikum mohutným potleskom ocenilo aj koncentrovanú i uvoľnenú prácu hercov a herečiek. Medzi nimi vynikali Jana Wernerová, Štefan Martinovič, Miroslav Beňuš, Peter Kočiš, Monika Haasová, Andrej Šoltés, Peter Kadlečík, Vladimír Zboroň či hrajúci hudobník Ján Kružliak ml. Aj viaceré menšie úlohy priniesli pozoruhodné herecké výkony – Gertrud Márie Priklerovej, Ľudmily Klimkovej, Henricha Žuchu a ďalších.

Treba vyzdvihnúť i svetelný a zvukový dizajn priestorov. Pracuje sa najmä s prirodzenými svetelnými zdrojmi. V hoteli Grand hrá živá kapela, čo prináša okrem dobových a dobovo poplatných šlágrov a častušiek aj ďalšiu vďačnú dejovú líniu. Dobové rádiá a televízory i ďalšie audiovizuálne efekty fungujú možno podprahovo, o to sú však dôležitejšie pre odlíšenie priestorov aj ich zjednotenie. Prinášajú i spomínané dva zásadné prejavy Plávkovej a Husáka, v ktorých sa spoločnosť pohybovala a dodnes v ich dozvukoch existuje. Neustále opakovanie zápasu medzi túžbou po slobode a po pevnej ruke zdôrazňuje aj motív zasekávajúceho sa štiavnického orloja, ktorý ruptúrami času napomáha posúvať inscenáciu zo sledu výstupov na vrstevnaté umelecké dielo.

Unikátne uzavreté prostredie v kaldere štiavnického stratovulkánu Banskej Štiavnice umožňuje akčnému a originálnemu zoskupeniu okolo OZ Vlnoplocha, ktoré zastrešuje aj Kosmopol a Monopol, využívať kvality génia loci unikátneho mesta a ťažiť z nich. To samé osebe je veľkou devízou. Treba však vedieť ako na to. Koľko povrchných, nevkusných, ba gýčových projektov sa na štiavnickom duchu miesta priživuje! A ak si porovnáme prácu na štandardnej divadelnej inscenácii a na Kosmopole či Monopole, treba dať klobúk dole pred dôkladnosťou prípravy, pred obrovským nasadením celého tímu, skrátka pred kultúrnymi činmi, ktoré zmenili Štiavnicu na jedno z najzaujímavejších miest na slovenskej divadelnej mape. Až sa budúca generácia bude pýtať, aké sa robilo divadlo v našich časoch, tieto neprenosné inscenácie budú patriť k tým, ktoré ho umelecky posúvali: nie dokola ako na orloji, ale dopredu.